Ako prvá žena z Československa chcela preplávať La Manche, komunisti jej to nedovolili. Potrebovala som lepší pôvod, vraví profesorka Adamicová

Text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Keď pracujeme s mŕtvym ľudským telom, nie sú v tom emócie, ale čistá medicínska práca, vraví profesorka patológie Katarína Adamicová. V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• prečo sa rozhodla študovať práve patológiu,
• prečo nemohla preplávať Lamanšský prieliv,
• čo ju medicína naučila o vlastnom živote a jeho konci.

Ešte stále ste jedinou profesorkou patológie na Slovensku?

Áno, žiadna ďalšia zatiaľ neinaugurovala.

Ako je to možné?

Keď chcete dosiahnuť istý stupeň kvalifikácie, je výhodou, ak ste zamestnaný na fakulte. Inak sa zo zdravotníctva pomerne ťažko preniká do graduačných schém, pretože nemáte možnosť napríklad odučiť požadované množstvo hodín. Kritériá na inauguráciu a habilitáciu sú prísne a je potrebný čas a určité podmienky, aby sa ich podarilo splniť. Asi teda na pracovných miestach, z ktorých sa to dá dosiahnuť, je menej žien.

Prečo ste si vybrali práve patológiu?

Tento rok zomrel profesor Rostislav Koďousek, ktorý vo mne vzbudil nehynúcu lásku k patologickej anatómii. Učil nás v treťom ročníku na vysokej škole v Olomouci a bol jedným z najfamóznejších prednášajúcich, akého si študenti vedia predstaviť. Bol vzor váženého profesora, mal za sebou klasické vzdelanie a viacerých nás v ročníku očaril. A to napriek tomu, že sme študovali stomatológiu.

Iní učitelia nevedeli podobne zaujať?

Ale áno, boli tam vynikajúci profesori. No pán profesor Koďousek vedel o patológii úžasne rozprávať. Dostali ste chuť sa tento predmet obzvlášť detailne naučiť. A keď ste ju vedeli, tak ste si uvedomili, že na patológii je založená celá medicína. Poznatky z patológie sú totiž potrebné pre každý ďalší klinický odbor. Patológia je náuka o chorom tele a základom akéhokoľvek medicínskeho odboru. Dobre vedieť patológiu teda znamená vedieť odpovedať všetkým kolegom, ktorí na pracovisko odosielajú vzorky tkaniva, a na úrovni súčasnej doby.

Zároveň patológia nie je pitevňa. V čom je rozdiel?

Kedysi bola patológia založená na pitvách, lebo nijako inak ako voľným okom sa nedal rozoznať rozdiel medzi zdravým a chorým tkanivom. No keď sa začal používať mikroskop a keď sa začala zdokonaľovať histologická laboratórna prax, išlo sa na hlbšiu úroveň – bunkovú a tkanivovú. Potom prišli ďalšie metódy, ktoré nesmierne spresnili diagnostiku vôbec a asi najviac onkologickú diagnostiku.

Čo je teda vaša hlavná pracovná náplň?

Mojou hlavnou úlohou je učiť a vychovávať ďalšie generácie medikov. Čo sa týka môjho odborného zamerania, robím bioptickú diagnostiku.

Čo to znamená?

Materiál, ktorý je v hocijakej ambulancii alebo na operačnej sále vybratý zo živého človeka, ide ku nám na patológiu na vyšetrenie. Na základe našej diagnózy sa rozhoduje o ďalšej terapii. Napríklad dostaneme kožné „znamienko“ a my povieme, že je to intradermálny pigmentový névus. Takáto diagnóza znamená, že pacient je v poriadku a operačným zákrokom bol vlastne vyliečený. Niekedy je to ale horšie. Z tkaniva napríklad odčítame nejaký z mnohých typov zhubných nádorov a za týmto nálezom musí nasledovať ďalšia terapia, ktorá je už v rukách onkológa.

Aké tkanivá najčastejšie analyzujete?

Mám najväčšiu prax pre diagnostiku chorôb kože, oblasť dutiny ústnej, kostí a niektorých mäkkých tkanív.

Ako dlho jednotlivé tkanivá analyzujete?

Niektoré by sa dali stihnúť aj za 30 sekúnd, no niekedy to trvá aj viac dní. To najmä vtedy, keď opakujeme vyšetrovacie metódy, doberáme ďalšie rezy zo zaslaného materiálu alebo dávame tkanivo farbiť v určitých predpísaných krokoch. Nemôžeme totiž urobiť všetko naraz. Aj keď vieme, že máme pred sebou nediferencovaný tumor, ktorý je veľmi ťažko zaraditeľný do histopatologickej schémy, musíme urobiť prvý krok, potom druhý, tretí…až po jednoznačne správny záver. Naopak by to nešlo, lebo poisťovňa by našu prácu neuhradila. Musíme teda rozmýšľať medicínsky, histopatologicky, biopticky, ale aj ekonomicky.

Do pitevne teda nechodíte?

Táto vetva patológie už patrí pod Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Pitvu však stále učia tí, ktorí majú atestáciu z odboru, teda súdni lekári a patológovia. A ja som tá, ktorá chodí preberať pitvy od mladých lekárov, ktorí sa napríklad učia na atestáciu.

Spomínate si ešte na svoju prvú pitvu?

Áno, bolo to v auguste 1977, stál pri mne vtedajší pán primár a hovoril mi, čo mám robiť. Dodnes si pamätám, že prvý rez, to porušenie integrity človeka, bol najťažší. Vtedy sa mi aj trochu triasli ruky, ale človek sa hanbil dať najavo „bázeň“ a musel pokračovať. Keď už pracujeme s mŕtvym ľudským telom ako s objektom skúmania, nastupuje vlastná odborná a vedecká činnosť. Už to nie sú emócie, ale čistá medicínska práca.

V čom sa patológia v posledných rokoch zmenila?

Zmenila sa v inštrumentáriu a vo využívaní poznatkov ďalších odborov. Dnes už napríklad terapiu určitých nádorov ordinujú onkológovia nielen na podklade bioptických nálezov, ale aj so spolupracujúcimi genetikmi, teda prírodovedne vzdelanými odborníkmi, ktorí nie sú lekári. Samozrejme, robíme to v úzkej kooperácii. Existujú známe genetické zmeny, ktoré potvrdzujú schopnosť reagovať alebo nereagovať na určitú liečbu. Využíva sa napríklad pri liečbe karcinómov prsníka či prostatických nádorov, ale aj iných nádorov. Dnes už v takýchto prípadoch vieme do určitej miery predikovať, či organizmus na liečbu zaberie.

Ako vašu prácu zmenila pandémia?

Zhodou okolností my na patológii sme mali menej bioptickej práce, pretože väčšina objednaných operačných výkonov sa pre pandémiu odkladala. Nám sa teda znížil počet biopsií. Avšak sťažila sa nám práca so študentmi, lebo sme museli pripravovať online prednášky a praktiká a vyučovať v podmienkach, ktoré prednášajúcim ani študentom neboli prirodzené.

Je patológia atraktívnym odborom pre študentov?

Tento údaj nemám doložený štatisticky, ale myslím, že na patológii je to podobné ako v iných medicínskych odboroch. Študenti sa nám hlásia, nech už to je spôsobené povzbudzovaním vyučujúcich alebo sa sami nájdu v laboratórnom predmete.

Je to vhodný odbor možno pre tých medikov, ktorí nechcú byť tak často v kontakte s pacientmi?

Áno, chirurg potrebuje iné osobnostné predpoklady ako napríklad internista. Musí byť rýchlejší a jednoznačnejší. Keď mu začne pri operácii striekať artéria, nemôže začať hútať, čo má teraz robiť. Povaha internistu musí byť premýšľavejšia, musí si vedieť sledovať a spájať viaceré systémy, ktorých činnosti súvisia, aby nedošlo k tomu, že jednému orgánu bude pomáhať a druhému škodiť. Je to teda práca náročná na syntézu a analýzu myšlienok. Potom napríklad psychiatri, ktorých základnou pracovnou metódou je anamnéza, teda dlhý rozhovor s pacientom. Psychiater musí vedieť okrem stanovenia diagnózy dokázať povedať pacientovi s ubolenou dušou fakty tak, aby to pochopil, prijal a aby začal s liečbou. Lekári v laboratóriách sú možno niektorí trochu introvertnejší, ale ich spoločným rysom je podobne ako u iných medicínskych odborov mať rád povolanie a snažiť sa v každom prípade určiť presnú a správnu diagnózu.

Vyrastali ste v Žiline. Aké ste mali detstvo?

Pekné a radostné, aj keď rodičia ten život úplne radostný nemali. Narodila som sa v roku 1953, teda v nešťastne slávnych a hrozných 50. rokoch. Môj otec bol tajomník na súde v Žiline a nestraník. Mama bola doma s nami, štyrmi dcérami, hlboko veriaca. Možno by všetko bolo v poriadku, keby otec raz nepovedal na „desaťminútovke“ politicky nevhodnú vetu. Začali represie a hrozil mu Jáchymov. V straníckej komisii bol zrejme niekto, kto mal trošku citu v sebe, otec teda zostal pracovať na súde. Ako tajomník bol jedným z mála, ktorí vedeli čítať vyhlášky a zákony, ostatní boli sudcovia z ľudu. Trestom bolo, že otcovi znížili plat na základný a celý pracovný život mu ho už nezdvihli. Keď mal 59 rokov a ostávalo mu pár mesiacov do dôchodku, zomrel. Zomrel preto, lebo jeho srdce nevydržalo. Okupácia vojsk Varšavskej zmluvy totálne zničila nádej z jari 1968. Matka zostala s najnižšou možnou penziou po otcovi, bez majetku a so štyrmi dcérami…

Otec bol potrestaný len za jedno vyjadrenie názoru?

Áno. Na každom pracovisku a v každej triede sa v rokoch reálneho socializmu na začiatku pracovnej zmeny či vyučovania konala desaťminútovka, na ktorej si niekto pripravil prehľad toho, čo sa za posledný deň udialo. Jeden z otcových kolegov mal príspevok o tom, že vo Francúzsku zdvihli ceny o nejakú malú hodnotu. Otec to okomentoval a mal po kariére a ako sa neskôr ukázalo, aj po živote. Skutočne stačila jedna nevhodná veta, komunisti sa s nikým nemaznali. Neskôr mu z ŠtB ponúkali, aby spolupracoval. Sľubovali mu miesto predsedu súdu, vrátenie všetkého, čo mu vzali, ďalšie pôžitky. Navyše by sa všetky dcéry bez problémov dostali na vysoké školy, keďže moje prvé dve sestry sa na školy nemohli dostať. Povedal im, čo si o tom myslel, a ostal pre stranu nepriateľským živlom so všetkými následkami.

Ako vaša matka po smrti otca uživila rodinu?

Pomáhali nám moje dve sestry, ktoré už pracovali. Keď som sa dostala na vysokú školu, zavolala si ma úradníčka z dekanátu a pýtala sa ma, či nemám vo výkaze chybu. Nezdal sa jej minimálny priemer financií, ktorý vychádzal na člena rodiny. Povedala som, že nie, že to tak naozaj je. Chytila sa za hlavu, vypísala mi žiadosť, ktorú som podpísala a zaslala rektorovi, a keďže som mala najnižší príjem z celej Univerzity Palackého, teda piatich fakúlt, tak som dostala mimoriadne rektorské štipendium. Dodnes si to pamätám, že to bolo 450 korún sociálne štipendium, 350 prospechové a ešte mi k tomu prišlo 200 rektorské. Cítila som sa ako kráľovná.

Nemali ste problém dostať sa na školu?

Na Slovensku by som mala, preto som sa hlásila do Olomouca. Myslela som si, že tam asi politickú situáciu nebudú tak dôsledne riešiť. V kádrových spisoch som mala uvedené, že otec zomrel. Asi fakt, že som bola „sociálny prípad“, teda polosirota, bol ten, ktorý mi pomohol dostať sa na školu po úspešne vykonaných prijímacích pohovoroch.

Známa ste svojím športovaním. Začínali ste plávaním?

Áno. Ako maličká, ešte pred školskou dochádzkou, som podobne ako staršie sestry chodila na krasokorčuľovanie, ale to bolo len jednu sezónu. Bolo vidieť, že toto nebola moja parketa. V Žiline otvorili prvý krytý 50-metrový bazén v Československu a rodičia ma prihlásili do plaveckého oddielu. Pred odchodom na strednú školu som z plaveckého oddielu odišla, ale tréneri ma stiahli do potápačského, kde som potom asi štyri roky mala svoje najlepšie výsledky.

Aký bol váš najväčší úspech?

V roku 1969 som mala tretí najlepší čas na svete na námornú míľu (1 852 metrov – pozn. red.). Bola som v Československom reprezentačnom tíme a zaznamenala veľa víťazstiev u nás aj v blízkom zahraničí.

Plávali ste aj počas vysokej školy?

Áno, aj tam ešte boli nejaké úspechy, najmä na Univerziádach, ale už to nebolo ono. Nebol to podľa mňa vrcholový šport, trénovala som len kvôli disciplíne, aby som si udržala navyknuté tempo života.

Ako ste sa dostali od plávania k behaniu?

Keď som prestala plávať na konci vysokoškolského štúdia, nabrala som 10 kíl, a tak som v Martine začala chodiť na bežky. V lete som rozšírila aktivitu o behanie. Behala som veľmi rada. Pri behu mi napadali tie najkreatívnejšie myšlienky. Neskôr som pridala cyklistiku, a tak som robila aj triatlony.

Máte spočítané, koľko maratónov ste odbehli?

Jedenásť košických a jeden Kysucký. Bežala som aj Turčiansky, ktorý som v ženskej kategórii vyhrala. Nebehala som viac ako jeden maratón ročne.

Pamätáte si ešte svoj najlepší čas?

3 hodiny 8 minút.

V 70. rokoch ste chceli preplávať aj Lamanšský prieliv ako prvá žena z Československa.

Áno, mala som vtedy veľa natrénované. Vydržala by som, veď som plávala aj v studených vodách. Mala som dobré výsledky, zvládala som dlhé trate, napríklad päť kilometrov v Baltickom mori.

Čo bolo vtedy potrebné splniť, aby ste mohli preplávať La Manche?

Potrebné bolo mať lepší pôvod. Moja sestra Marta vtedy v mojom mene napísala žiadosť predsedovi Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy Antonínovi Himlovi, že som pripravená a že by som to za Československo veľmi rada odplávala. Himl len stručne odpísal, že nemajú záujem. Napriek tomu, že som bola reprezentantkou, niekoľkonásobnou majsterkou Československa aj Slovenska, krajinu som za hranicami nemohla reprezentovať. Takto ma obišlo napríklad Lugano či Veľká Británia.

Bol to trest, alebo obava, že by ste sa nevrátili?

Neviem. Nikdy som nezistila, odkiaľ tá nepriazeň „fúkala“. Pretekať som mohla len doma a v rámci RVHP, nikde inde. Bola som mladá, citlivá. Dlho som na tieto krivdy nemohla zabudnúť.

Nezabudnete. A odpustíte?

Ale áno. Nezabudla som, ale už dávno som odpustila. Pre niečo to tak malo byť…

Prečo ste po novembri 1989 vstúpili do politiky?

Mala som túžbu, aby sa to, čo som zažila, už nikdy nevrátilo. No bola som naivná. Vtedy som nemohla tušiť, že situácie sa nevracajú v rovnakej podobe. Dnes tu síce nie je diktatúra proletariátu, ale je tu diktatúra chaosu, neporiadku, neváženia si veku, neváženia si skutočných zásluh, vedomostí a odbornosti. Vtedy sme mali len jedného nepriateľa – červených. Dnes je tých zvodných chápadiel viac. Existuje toľko individuálnych záujmov, že sa v nich nedá hodnotovo orientovať. Politici presadzujú seba, pritom im zväčša ani nenapadne, že môžu byť napríklad nedostatočne vzdelaní alebo nedostatočne formovaní na funkciu, ktorú vykonávajú. A spoločnosti skôr škodia, ako pomáhajú.

Zažili ste polarizáciu spoločnosti za Mečiara, dá sa to porovnať s dnešnou polarizáciou?

Myslím si, že Mečiarova doba bola plánovaná a bola pokračovaním eštebáckej vlny. Určité osoby boli na to pripravené. Nechali davy vybúriť a sami si potom krajinu porozdeľovali. Lebo, ako uvažovali a uvažujú, kto má majetok, ten má pravdu a moc. Bol to teda relikt socializmu a komunizmu. Dnes je situácia trošku iná, globalizovaná. No ako vidieť, zo všetkých známych korupčných a iných káuz, peniaze stále hrajú podstatnú úlohu.

Pôsobili ste najmä v mestskej a krajskej politike. Celoštátna vás nelákala?

Niekoľkokrát som kandidovala do parlamentu, ale vždy som bola členkou strany, ktorá síce menila názvy, ale zastávala občiansku konzervatívnu líniu. OKS som dlho podporovala, najmä keď v nej bol prítomný Ján Langoš. Boli sme stranou, ktorá sa v daných spoločenských podmienkach nemala šancu dostať do parlamentu.

O vstupe do väčších strán ste neuvažovali?

Nie, ja som si nevyberala stranu podľa toho, ako by som sa mohla dostať do parlamentu, ale podľa toho, za koho myšlienky a presvedčenie môžem dať ruku do ohňa. No aj ľudia v OKS sa neskôr názorovo zmenili.

Prečo ste sa nakoniec z politiky stiahli?

Odrobiť pre spoločnosť 25 rokov v politike hádam stačí.

V Martine žijete viac ako 40 rokov. Čo vám tu stále chýba?

Spoločenský život a sociálnejšie vzťahy. Napríklad keď večer idem na bicykli po námestí, tak je mesto úplne prázdne a vymreté. Kde sú tí ľudia? Ešteže tu máme aj zahraničných študentov, ktorí občas obsadia krčmičky a terasy. Martinčanov vidieť málo. Keď má náš človek zážitky povedzme z Madridu či z talianskych miest, ako tam ľudia radostne a upravení vychádzajú podvečer do mesta, ako to tam bzučí, je nadšený. Domáci aj návštevníci sa tam chcú stretávať, chcú sa rozprávať a aj sa počúvajú. Radia sa, pomáhajú si, tešia sa.

Vám sa tu darí žiť spoločensky?

Áno, máme spoločnosť, stretávame sa, chodíme spolu na výlety, hľadáme zaujímavosti na Slovensku, ktoré sme ešte nevideli. Robíme tak vedome, pretože veľakrát sa človeku na začiatku veľmi nechce. No je to o disciplíne a udržaní zdravého tela aj ducha. Každú akciu treba naplánovať, urobiť z výletu šťastné a radostné stretnutie, a potom sa zo zážitkov dlho tešiť.

S vaším menom sa spája aj hospicová činnosť. Ste jej propagátorkou, založili ste odbornú konferenciu o hospicovej starostlivosti. Ako ste sa k tejto téme dostali?

Jedna členka našej spoločnosti, pani docentka Želmíra Fetisovová, je spolu s doktorom Stanislavom Fabušom zakladajúca členka hospicového hnutia. Doktor Fabuš po revolúcii prišiel prvý s myšlienkou zaviesť hospicovú starostlivosť aj u nás a my sme sa stali pokračovateľkami v tomto snažení. O starých, chorých a ležiacich ľudí sa nemá kto postarať. S nimi naša víťazná medicína stále nepočíta. No keď sa taký prípad stane, je to nešťastie nielen pre pacienta, ale aj pre celú rodinu. Trpia citovo a navyše to rodinu zruinuje ekonomicky. Navyše je veľkým problémom nájsť erudovaných odborníkov, ktorí sa o chorého človeka vedia na úrovni postarať v mimonemocničnom zariadení. Manipulácia s chorým a trpiacim si vyžaduje špecializáciu a formovaný personál, ktorý sa nespráva primitívne, ale svojej náročnej a zodpovednej práci rozumie. No kde taký personál dnes zoberiete?

Máme nedostatok takých ľudí?

Kým existovali klasické zdravotné školy, vychovávali erudované zdravotné sestry. Keď sa napríklad pozeráte na klasickú anglickú detektívku a vidíte tam zdravotnú sestru, tak rozoznáte, že jej odbornosť a rozhodnosť spolu s vystupovaním signalizuje, že aj ona, aj okolie si uvedomujú, že je rozhodujúci prvok v zdravotníckej starostlivosti. U nás majú v ostatnom čase sestry vysoké školy, možno dobre ovládajú manažment, ale chýba im tá štvorročná formácia, možno až dril, ktorá ich pripraví na cestu ozaj dobrej sestry.

Ako riešite smútok, stres či riziko vyhorenia, ktoré pri lekárskej a hospicovej práci hrozia?

Riešila som to športom. Človek tiež nachádza úľavu v spoločenskom živote, stretávaní sa a vo vzťahoch. Už mám vek, keď môžem poradiť, ale aj ja sa niekedy potrebujem opýtať, a na to potrebujem ľudí. Problémy zvyčajne sám človek nezvládne. Medicína nie je vtip. Každý jej odborník prichádza takmer denne do styku s ľudským bôľom. Asi iba športové lekárstvo je odbor medicíny, kde sa stretnete takmer výlučne so zdravými ľuďmi. Všade inde je ubolený a vystrašený pacient, s ktorým musíte pracovať na zlepšení zdravotného stavu či jeho úplnom vyliečení. Medicína je poslanie, nie len bežná práca.

Čo vás medicína a záujem o hospicovú činnosť naučili o vlastnom živote a jeho konci?

Že každú minútu svojho celého života treba vidieť tým „lepším okom“, aby sme si „zrakovú ostrosť“ sami sebe zbytočne „nezapatlali“. Je jasné, že život sa raz musí skončiť, raz to príde na každého, a my na tento fakt musíme byť duševne a duchovne pripravení. Na to, aby sme sa s touto pravdou vyrovnali, máme predsa celý život, nie iba starobu. Nik nie je ľahostajný, keď sa dozvie svoj diagnostický rozsudok, ale pripravení ho skôr zvládne a prijme bez zničujúcich komplikácií. Pri dnešnej terapii, možnostiach medicíny, prístupu svedomitých zdravotníckych pracovníkov a slobodnej formácii duchovna je možné aj z konca životného obdobia zachovať iskričky skutočného života. Pomôžem si vetou, ktorú som nedávno čítala v jednom časopise: „Kto sa raz narodil, nikdy nezomrie.“ Skúsme sa zamyslieť nad týmto výrokom.