Denník N

Ako prvá žena z Československa chcela preplávať La Manche, komunisti jej to nedovolili. Potrebovala som lepší pôvod, vraví profesorka Adamicová

Katarína Adamicová. Foto N - Tomáš Hrivňák
Katarína Adamicová. Foto N – Tomáš Hrivňák

Text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Keď pracujeme s mŕtvym ľudským telom, nie sú v tom emócie, ale čistá medicínska práca, vraví profesorka patológie Katarína Adamicová. V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • prečo sa rozhodla študovať práve patológiu,
  • prečo nemohla preplávať Lamanšský prieliv,
  • čo ju medicína naučila o vlastnom živote a jeho konci.

Ešte stále ste jedinou profesorkou patológie na Slovensku?

Áno, žiadna ďalšia zatiaľ neinaugurovala.

Ako je to možné?

Keď chcete dosiahnuť istý stupeň kvalifikácie, je výhodou, ak ste zamestnaný na fakulte. Inak sa zo zdravotníctva pomerne ťažko preniká do graduačných schém, pretože nemáte možnosť napríklad odučiť požadované množstvo hodín. Kritériá na inauguráciu a habilitáciu sú prísne a je potrebný čas a určité podmienky, aby sa ich podarilo splniť. Asi teda na pracovných miestach, z ktorých sa to dá dosiahnuť, je menej žien.

Prečo ste si vybrali práve patológiu?

Tento rok zomrel profesor Rostislav Koďousek, ktorý vo mne vzbudil nehynúcu lásku k patologickej anatómii. Učil nás v treťom ročníku na vysokej škole v Olomouci a bol jedným z najfamóznejších prednášajúcich, akého si študenti vedia predstaviť. Bol vzor váženého profesora, mal za sebou klasické vzdelanie a viacerých nás v ročníku očaril. A to napriek tomu, že sme študovali stomatológiu.

Iní učitelia nevedeli podobne zaujať?

Ale áno, boli tam vynikajúci profesori. No pán profesor Koďousek vedel o patológii úžasne rozprávať. Dostali ste chuť sa tento predmet obzvlášť detailne naučiť. A keď ste ju vedeli, tak ste si uvedomili, že na patológii je založená celá medicína. Poznatky z patológie sú totiž potrebné pre každý ďalší klinický odbor. Patológia je náuka o chorom tele a základom akéhokoľvek medicínskeho odboru. Dobre vedieť patológiu teda znamená vedieť odpovedať všetkým kolegom, ktorí na pracovisko odosielajú vzorky tkaniva, a na úrovni súčasnej doby.

Zároveň patológia nie je pitevňa. V čom je rozdiel?

Kedysi bola patológia založená na pitvách, lebo nijako inak ako voľným okom sa nedal rozoznať rozdiel medzi zdravým a chorým tkanivom. No keď sa začal používať mikroskop a keď sa začala zdokonaľovať histologická laboratórna prax, išlo sa na hlbšiu úroveň – bunkovú a tkanivovú. Potom prišli ďalšie metódy, ktoré nesmierne spresnili diagnostiku vôbec a asi najviac onkologickú diagnostiku.

Čo je teda vaša hlavná pracovná náplň?

Mojou hlavnou úlohou je učiť a vychovávať ďalšie generácie medikov. Čo sa týka môjho odborného zamerania, robím bioptickú diagnostiku.

Čo to znamená?

Materiál, ktorý je v hocijakej ambulancii alebo na operačnej sále vybratý zo živého človeka, ide ku nám na patológiu na vyšetrenie. Na základe našej diagnózy sa rozhoduje o ďalšej terapii. Napríklad dostaneme kožné „znamienko“ a my povieme, že je to intradermálny pigmentový névus. Takáto diagnóza znamená, že pacient je v poriadku a operačným zákrokom bol vlastne vyliečený. Niekedy je to ale horšie. Z tkaniva napríklad odčítame nejaký z mnohých typov zhubných nádorov a za týmto nálezom musí nasledovať ďalšia terapia, ktorá je už v rukách onkológa.

Katarína Adamicová. Foto N – Tomáš Hrivňák

Aké tkanivá najčastejšie analyzujete?

Mám najväčšiu prax pre diagnostiku chorôb kože, oblasť dutiny ústnej, kostí a niektorých mäkkých tkanív.

Ako dlho jednotlivé tkanivá analyzujete?

Niektoré by sa dali stihnúť aj za 30 sekúnd, no niekedy to trvá aj viac dní. To najmä vtedy, keď opakujeme vyšetrovacie metódy, doberáme ďalšie rezy zo zaslaného materiálu alebo dávame tkanivo farbiť v určitých predpísaných krokoch. Nemôžeme totiž urobiť všetko naraz. Aj keď vieme, že máme pred sebou nediferencovaný tumor, ktorý je veľmi ťažko zaraditeľný do histopatologickej schémy, musíme urobiť prvý krok, potom druhý, tretí…až po jednoznačne správny záver. Naopak by to nešlo, lebo poisťovňa by našu prácu neuhradila. Musíme teda rozmýšľať medicínsky, histopatologicky, biopticky, ale aj ekonomicky.

Do pitevne teda nechodíte?

Táto vetva patológie už patrí pod Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Pitvu však stále učia tí, ktorí majú atestáciu z odboru, teda súdni lekári a patológovia. A ja som tá, ktorá chodí preberať pitvy od mladých lekárov, ktorí sa napríklad učia na atestáciu.

Spomínate si ešte na svoju prvú pitvu?

Áno, bolo to v auguste 1977, stál pri mne vtedajší pán primár a hovoril mi, čo mám robiť. Dodnes si pamätám, že prvý rez, to porušenie integrity človeka, bol

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Martine

Rozhovory

Zdravotníctvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie