Janka sa ide vydávať a dúfa, že sa už nikdy nevráti. Reportáž z bezpečného ženského domu, kde sa naučili tešiť aj z malých úspechov

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Linda Kováčiková pracuje v Centre Pokoj od minulého augusta, no všetci ju už dávno berú za svoju. Deťom je jedno, že je projektová manažérka, keď vchádzame do areálu centra, hneď sa na ňu zavesia.

Sme kúsok od Martina, na utajenom mieste a na prvý pohľad si naozaj pripadáme ako v oáze pokoja. Veľký areál obkolesujú košaté stromy, za plotom sa pasú kone, na veľkom detskom ihrisku skáču na trampolíne dve deti.

Jedna klientka smeruje k východu, ale keď zbadá Lindu, zarazí sa. „Môžem ísť len tuto za bránu?“ spýta sa. „A s kým sú deti?“ pýta sa Linda.

Ako nám neskôr vysvetľuje, pravidlá musia platiť. A základné pravidlo je, že každá mama je zodpovedná za svoje deti a musí sa v prvom rade postarať o ne.

Žije sa tu komunitným spôsobom života. Všetci sa musia naučiť žiť spolu a tolerovať sa navzájom. Ženy si pomáhajú so strážením detí, striedajú sa pri varení – s prípravou obedov pomáhajú vedúcej kuchyne. Za obedy aj za ubytovanie si platia. „Síce nie veľa, ale dnes nie je nič zadarmo a aj ony sa to potrebujú naučiť,“ vysvetľuje projektová manažérka.

V kuchyni dnes pracuje aj pani Janka, klientka, ktorá súhlasila, že nám porozpráva svoj príbeh. Zastavíme sa za ňou. Musíme však počkať, kým dovarí obed – povinnosti a komunita majú prednosť.

„Budúci týždeň sa bude vydávať,“ pošepne nám Linda.

Sme tu pre ženy, ktoré nevedia, ako ďalej

Keď niektorá žena zavolá na krízovú linku centra, zdvihne ju Linda Kováčiková – telefón má stále pri sebe. Od momentu, keď žena prvýkrát zavolá, po jej príchod do bezpečného domu, väčšinou ubehne dlhší čas.

„Je skvelé už to, že vôbec zavolala. Rozprávame sa o tom, aké má doma podmienky, čo by sa dalo zmeniť. Nie vždy musí prísť do nášho domova,“ hovorí Linda. Klientky môžu využiť aj iné služby – právne, ekonomické alebo osobné poradenstvo.

Aj keď sa žena rozhodne odísť od partnera, celý proces má niekoľko krokov. „Sú rôzne typy žien. Niektoré sú naozaj silné osobnosti, ktoré sú pevne rozhodnuté, že ďalej takto žiť nechcú. Hovoria si – mám deti a nechcem, aby videli, ako mi partner ubližuje. Keď volajú, už sú zbalené a pripravené odísť,“ opisuje Linda.

Niektoré ženy však môžu byť veľmi silno naviazané na partnera násilníka. Samy pred sebou argumentujú, že musia zachovať úplnú rodinu a aspoň aké-také rodinné zázemie, ktoré deti poznajú. „Boja sa osamostatniť aj preto, že sú často závislé od príjmu partnera. Veľmi im záleží aj na tom, čo si myslí spoločnosť, ako to bude vyzerať, keď od neho odídu,“ hovorí Linda.

Častejšie sa do takej situácie dostávajú ženy