Andrej Bán
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.
Žil obrazmi, maľoval svetlom. Ako nikto iný zdokumentoval medzivojnové Slovensko. Nie je vôbec nadnesené tvrdiť, že bez Karola Plicku (1894 – 1987) by sme nemali podstatnú časť historickej pamäti.
Autor kľúčového filmu Zem spieva (1933) a možno až milióna fotografií. Čo už nikto nikdy presne nezistí, keďže časť jeho negatívov sa, žiaľ, stratila.
Ikonickým obrazom sa stala najmä jeho vysoká štíhla postava s legendárnym klobúkom zarazeným do čela, najčastejšie na lúke s fotoaparátom alebo s ručne ovládanou kamerou na statíve, v obkľúčení detí v krojoch vo Važci, v Čičmanoch či v Ždiari.
Ak potreboval prelomiť nedôveru, v sekunde vedel Plicka žartovať aj prihovoriť sa. A keď sa deti, ženy či babičky hanbili pred kamerou, neváhal sám zatancovať žabiaka alebo zanôtiť nejakú im známu pieseň. No stalo sa aj to, že mu statný gazda hrozil drevenou bakuľou, keď sa ho pokúšal odfotografovať – napokon sa mu to nebadane podarilo.
Umelec vskutku národný.
Plicka v depozite
Prach, napriek neustálemu vetraniu zápach plesní, vyduté drevené podlahy, zvyšky vitrín. So starostom Blatnice Karolom Čičmancom vstupujeme do expozície majstra Plicku v Prónayovskej kúrii.
Krásna budova od roku 2018, keď ju pre drevokazné huby uzavreli, v interiéri chátra.
Keď sa kohokoľvek kompetentného opýtate, prečo a kto dopustil, aby to dospelo až do tohto biedneho stavu, nasleduje obvyklá výhovorka a myknutie plecom: „Boli žiadosti o zdroje na opravu kúrie. Žiaľ, rezort kultúry ich nemá…“
„Kým tu bolo múzeum Plicku, malo peknú návštevnosť. Je nám ľúto, že to dospelo až sem,“ povzdychne si Čičmanec.
Je takmer isté, že vzácne originály fotografií, fotoaparáty, dokonca ručne poháňaná kamera, s ktorou Plicka natáčal legendárny film Zem spieva, sa už sem nevrátia. Slovenské národné múzeum s tým nepočíta.
„Vzácne exponáty sme zatiaľ previezli do bezpečia v depozite. Plánuje sa rekonštrukcia hlavnej budovy múzea. V rámci nej bude stála časť venovaná Karolovi Plickovi. Do Blatnice sa už expozícia asi nevráti,“ hovorí odborná pracovníčka SNM Dáša Ferklová.
Kedy to bude, zatiaľ nevedno.
V kúrii zostali niektoré Plickove fotografie.
Expozícia Karola Plicku, jediná svojho druhu v bývalom Československu, vznikla v Blatnici za prispenia vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka v roku 1988, na sté výročie založenia Matice slovenskej a rok po majstrovej smrti. 92-ročný umelec ešte stihol schváliť jej libreto a koncepciu. Na otvorení múzea sa zúčastnili aj jeho dvaja synovia Ivan a Vladimír.
„S veľkým poľutovaním sledujem osudy otcovho múzea. Verím, že sa expozícia opäť obnoví v priestoroch SNM, ako sme dostali prísľub,“ hovorí majstrov starší syn Ivan Plicka (92), ktorý žije v Prahe. Mladší syn Vladimír medzičasom zomrel.
Olejkári, šafraníci, filmári
S návratom pôvodnej expozície Karola Plicku do kúrie nepočíta ani obec Blatnica.
Kúria, ktorú ministerstvo kultúry ako vlastník dalo do výpožičky obci, je súčasťou rozľahlého areálu, v ktorom je aj kaštieľ. Areál patrí Ústrediu ľudovej a umeleckej tvorby (ÚĽUV), teda štátu.
Starosta Čičmanec má veľké plány. V Blatnici a jej okolí bratia Siakeľovci z Ameriky natáčali v roku 1921, presne pred sto rokmi, prvého Jánošíka. Vznikli tu aj ďalšie filmy o slávnom zbojníkovi, s Paľom Bielikom v roku 1936 alebo Pacho, hybský zbojník v podaní nezabudnuteľného Jozefa Kronera.
Blatničania by preto chceli v kaštieli múzeum dejín kinematografie. Rázovitá obec je vstupnou bránou do Gaderskej doliny, v sezóne sem príde až dvesto áut denne, sľubujú si preto záujem návštevníkov. V areáli by mal vzniknúť aj prírodný amfiteáter s tradičným kamenným trhoviskom a rozšírené parkovisko.
„Keby sa to podarilo, súčasťou múzea v kaštieli by mohla byť aj expozícia Karola Plicku,“ pokračuje Čičmanec. Sú to však ďaleké plány.
A čo s kúriou? V nej by chcel starosta zriadiť múzeum olejkárov a šafraníkov. Ide o celoslovenský fenomén, mnohí podnikaví a svetaskúsení obchodníci, ktorí pozdvihli Turiec, pochádzali práve z Blatnice. Napríklad tunajší rodák Andrej Marček sa v roku 1889 plavil s tovarom až z Vladivostoku do Nagasaki a Hongkongu.
„Môj praprastarý otec s olejčekmi iba začínal. Neskôr z Paríža či z Holandska dovážal zlatokopom na Sibír strižný tovar a textil. Boli to veľmi zámožní ľudia. Keď prišla v roku 1917 v Rusku revolúcia, prišiel o všetko. Mal v banke viac ako milión rubľov a tristotisíc v zlate. Banka aj poisťovňa skrachovali a zlato zakopal pri obchode na Sibíri – mám aj fotografie – s tým, že sa tam poň vrátia. Už sa im to nepodarilo, boľševici by ich asi pozabíjali. Potom išli prezlečení za vojakov s československými légiami cez Vladivostok domov,“ opisuje Čičmanec fascinujúci príbeh.
Starosta by sa chcel s ambicióznym projektom uchádzať o eurofondy či grant z nórskych fondov, brzdí ho však fakt, že obec areál nevlastní. A nemá ho ani aspoň päť rokov v nájme, aby mohla o granty žiadať.
Čičmanec už o svojich zámeroch rokoval aj s ministerkou kultúry Natáliou Milanovou (OĽaNO). Verbálnu podporu má, konkrétne kroky zatiaľ neprišli.
Nesplatený dlh Slovenska
Znalec Plickovho diela, autor viacerých publikácií o významných fotografoch, publicista Marián Pauer poznal umelca od roku 1979. Vtedy išiel spoločne s Eugenom Lazišťanom, fotografom Matice slovenskej, za ním do Prahy. Obaja fotografi od rána do večera sústredene pracovali na korektúrach knihy o Levoči.
„Pripravil som si asi desať otázok, nemal som však svedomie pána profesora po úmornom dni nimi trápiť. Chlapče, príď inokedy, povedal mi krásnou slovenčinou. Prišiel som. Aj so sedmičkou jeho obľúbeného slovenského červeného,“ spomína Pauer.
Plicka podľa neho spočiatku myšlienku múzea s jeho dielom odmietal. „Pre neho boli jeho filmy, fotografie, knihy, medzi nimi rozprávky rumunských Slovákov ako deti – všetko mal neustále pri sebe, nechcel to pustiť z rúk z Prahy,“ pokračuje Pauer.
Pána profesora, ako o ňom s úctou Pauer hovorí, takpovediac „zlomil“ až jeho žiak Martin Slivka. Spoločne s Ľubou Sýkorovou a Eugenom Lazišťanom ho presvedčili o potrebe stálej expozície. Voľba padla na Blatnicu v blízkosti Martina. Plicka bol pritom stredoeurópsky fenomén: rodák z Viedne býval v Prahe, tvoril najmä na Slovensku.
Umelec daroval SNM unikátne filmové negatívy, čiernobiele aj farebné, diapozitívy. Takisto fotografie formátu 50 × 60 cm, ktoré mu zväčšoval jeho dvorný laborant pán Zdeněk Menec z Hradca Králové. Spolupracoval s ním štyridsať rokov. Plicka však múzeu nedaroval všetko a najmä nie naraz.
Pauer, priamy účastník otvorenia múzea v Blatnici 13. augusta 1988, spomína fakty:
Rok 1986: majster daruje múzeu 500 čiernobielych negatívov, 200 čiernobielych fotografií, 200 farebných diapozitívov, obraz priechodského baču, 280 kníh a svoju bronzovú bustu. A takisto 44 649 zápiskov ľudových piesní, vlastnou rukou zapísaných.
„Pán profesor mal absolútny sluch, urobil si notovú osnovu a tam piesne zapisoval. V medzivojnovom období ešte neboli magnetofóny. Chodil za ľuďmi najmä v zime, v lete pracovali na poli. Vtedy neboli ani dopravné spojenia. Kráčal svojimi dlhými nohami alebo ho jeho furman pán Pitoňák zo Ždiaru vozil na rebriňáku. Inak, jeho dcéra Ruženka Zachvejová je posledná žijúca herečka z filmu Zem spieva,“ pokračuje Pauer.
Rok 1987: majster daruje múzeu v Blatnici nábytok, tri hudobné nástroje, knihy, magnetofóny, dve filmovacie kamery, fotografické prístroje. Takto by sme mohli pokračovať ďalšími rokmi.
„Pán profesor počas vojenčiny spieval vo Viedenskej dvornej opere. Svoju nádejnú kariéru operného speváka a dirigenta obetoval Slovensku, filmom a fotografiám zaznamenávajúcim život nášho ľudu,“ uzatvára Pauer.
V roku 2021 sme náš dlh voči Plickovi naďalej nesplatili. Je našou povinnosťou preukázať mu primeranú úctu tým, že konečne bude mať stálu expozíciu svojho diela. Nikto významnejší v tejto oblasti u nás počas mnohých dekád 20. storočia nepôsobil.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
