Od Zem spieva po zem plače: ako drevokazné huby zničili múzeum Karola Plicku v Blatnici a prečo je to národná hanba
Karol Plicka je zakladateľská osobnosť filmu a fotografie na Slovensku. Jeho múzeum v Blatnici je už dva roky v dezolátnom stave, pre drevokaznú hubu exponáty presunuli do depozitu Slovenského národného múzea v neďalekom Martine.
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.
Žil obrazmi, maľoval svetlom. Ako nikto iný zdokumentoval medzivojnové Slovensko. Nie je vôbec nadnesené tvrdiť, že bez Karola Plicku (1894 – 1987) by sme nemali podstatnú časť historickej pamäti.
Autor kľúčového filmu Zem spieva (1933) a možno až milióna fotografií. Čo už nikto nikdy presne nezistí, keďže časť jeho negatívov sa, žiaľ, stratila.
Ikonickým obrazom sa stala najmä jeho vysoká štíhla postava s legendárnym klobúkom zarazeným do čela, najčastejšie na lúke s fotoaparátom alebo s ručne ovládanou kamerou na statíve, v obkľúčení detí v krojoch vo Važci, v Čičmanoch či v Ždiari.
Ak potreboval prelomiť nedôveru, v sekunde vedel Plicka žartovať aj prihovoriť sa. A keď sa deti, ženy či babičky hanbili pred kamerou, neváhal sám zatancovať žabiaka alebo zanôtiť nejakú im známu pieseň. No stalo sa aj to, že mu statný gazda hrozil drevenou bakuľou, keď sa ho pokúšal odfotografovať – napokon sa mu to nebadane podarilo.
Umelec vskutku národný.
Plicka v depozite
Prach, napriek neustálemu vetraniu zápach plesní, vyduté drevené podlahy, zvyšky vitrín. So starostom Blatnice Karolom Čičmancom vstupujeme do expozície majstra Plicku v Prónayovskej kúrii.
Krásna budova od roku 2018, keď ju pre drevokazné huby uzavreli, v interiéri chátra.
Keď sa kohokoľvek kompetentného opýtate, prečo a kto dopustil, aby to dospelo až do tohto biedneho stavu, nasleduje obvyklá
