Sisa Sklovská, Gándhí aj veselá Jánošíkova družina. Prečo Martin nemá sochu svätého Martina a ani by ju radšej mať nemal

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Vyrazili sme k nej až „po záverečnej“. Sedela v tme, bez väčšej pozornosti akéhokoľvek osvetlenia, v polohe, ktorá sa na hodinách power jogy nazýva loďka. Výborná pre brušné svalstvo.

Posvietili sme si na ňu mobilmi. Asi to bolo zlým svetlom alebo milosrdnosťou bronzu voči času, ale podobnosť s predlohou sme hľadali márne. Možno to pripísať na vrub skôr autorovi, sochárovi Ladislavovi Berákovi, že takto stvárnil Sisu Sklovskú, ktorú si vybral spomedzi študentiek miestneho gymnázia, aby mu pred viac ako tridsiatimi rokmi pózovala.

Socha Sisy Sklovskej pri detskom ihrisku neďaleko centra sa v Martine nedá obísť, no kvôli nej sme neprišli. Väčšiu pozornosť si totiž momentálne pýta socha, ktorá zatiaľ v meste neexistuje – socha Sv. Martina na koni, ktorú by chceli presadiť miestni aktivisti.

Hľadajú odpoveď na otázku, kde by socha mohla stáť. My sme sa pozreli skôr na to, či by vôbec mala vzniknúť a čo vlastne prípad jednej zdanlivo marginálnej témy hovorí o tom, kam Martin prišiel ako „centrum národnej kultúry Slovákov a Sloveniek“.

Dvadsiate prvé storočie to zatiaľ nie je.

Jeden Martin by mohol stačiť

„O zámere postaviť v meste sochu svätého Martina som sa dozvedel v podstate náhodou,“ hovorí Adam Galko, kurátor Turčianskej galérie. „Pred galériou som našiel vizitku, na jednej strane bola gýčová podobizeň sv. Martina na koni a na druhej strane číslo účtu. Nič viac. Myslel som si, že je to vtip,“ hovorí Galko.

Začal pátrať, a keď narazil na facebookovú stránku Za sochu sv. Martina, tak zistil, že „všetky potrebné informácie sa dozvie včas“. Dnes už má rovnomenné občianske združenie aj vlastnú webovú stránku, kde sú predstavení nielen iniciátori sochy, ale i inšpiračné zdroje a anketa pre občanov („Chcete sochu sv. Martina? Áno – Nie“).

„Nie som a priori proti soche sv. Martina, rozumiem, že táto predstava v meste drieme už dlho, no toto naozaj nie je dobrá cesta. Mesto dnes nedokáže pracovať ani s tou pamäťou, ktorú už vo verejnom priestore má, pridávať novú vrstvu týmto spôsobom je nezmysel,“ hovorí Adam Galko.

Oproti galérii, kde pracuje, stojí funkcionalistická budova banky od architekta Emila Belluša z roku 1936. Zhodou okolností práve tá nesie na priečelí vstupu podobizeň sv. Martina na koni, deliaceho sa o svoj plášť so žobrákom, vo forme plastiky od Fraňa Štefunka.

„V tomto prípade ide o jeden z vydarených príkladov umenia vo verejnom priestore, ktorý okrem toho, že nádherne dotvára moderný vzhľad Mestskej sporiteľne, prináša aj symbol solidarity z erbu mesta na to správne miesto,“ hovorí Galko.

Sochár Fraňo Štefunko sa okrem tvorby sôch venoval aj teoretickým úvahám o ich umiestnení vo vzťahu k okolitému priestoru a architektúre. Jedným vyvrcholením týchto úvah bola podľa Adama Galka napríklad pieskovcová fontána s Jánošíkovou družinou z roku 1942.

„Dnes už stojí na námestí iba súsošie v reprodukovanej podobe a dokonca bez vody. Aj preto by sme mali byť viac hrdí na to, čo tu po tomto sochárovi ešte zostalo v pôvodnej forme. Možno nám potom bude aj ten jeden sv. Martin úplne stačiť. Obzvlášť, ak vezmeme do úvahy, koľkým iným témam by sme sa mohli venovať v rámci umenia vo verejnom priestore vrátane reálnych historických osobností, ktoré v Martine žili a sú pre mesto dôležité,“ hovorí Galko.

Mesto kultúrnych a politických dejateľov dodnes takmer nijako nereflektuje na to, že tu žili aj mnohé „dejateľky“, priekopníčky, spisovateľky, umelkyne a výskumníčky. To isté platí o vzťahu k židovskej histórii mesta, ktorá bola takmer úplne vymazaná.

„Málokto v meste čo i len tuší, že tu sto rokov bola synagóga, po ktorej ostali len dva nosné stĺpy. A hoci je Martin mestom s asi najväčším počtom pamätných tabúľ na štvorcový meter, pamätná tabuľa, ktorá by sa viazala k holokaustu či zbúranej synagóge, tu nie je,“ hovorí Adam Galko.

Mesto by si podľa neho najprv malo „vyčistiť stôl“. Dnes nemá k dispozícii ani len kompletný súpis umenia vo verejnom priestore, nehovoriac o jeho údržbe či potrebnom reštaurovaní. Centrum mesta sa zároveň viditeľne borí s vizuálnym smogom, ktorý prekrýva významné pamiatky.

„V tomto prostredí je nová socha krok navyše, na ktorý zatiaľ nemáme,“ dodáva Galko. „Na námestí máme modernú budovu Milénia, ktorá mala posunúť mesto do nového tisícročia. Milénium stojí, ale túžba po 19. storočí v centre mesta ostala. A aktuálny návrh sochy sv. Martina ide presne v tomto duchu.“

Ušiel nám vlak, a nie jeden

Kritický pohľad neskrýva ani Peter Cabadaj, dlhoročný aktívny kultúrny organizátor. Predsedom združenia Za sochu sv. Martina sa podľa vlastných slov stal najmä preto, lebo chcel s touto myšlienkou vypomôcť svojim priateľom.

„Povedzme si to na rovinu: celé je to momentálne v trochu insitnej polohe a je mi ľúto, že sa takáto vznešená myšlienka rodí v amatérskych podmienkach, no verím, že mesto si vstúpi do svedomia a vezme to do svojich rúk. Ak má socha vzniknúť, nemôže to byť len iniciatíva oduševnených pánov v rokoch,“ hovorí Cabadaj.

Aktuálna fáza je podľa neho len úplne prvým krokom, ktorý má preveriť záujem Martinčanov, v ďalších krokoch ráta so zapojením galérie, útvaru hlavného architekta mesta aj ďalších odborníkov.

Členovia združenia už síce podľa neho oslovili potenciálneho autora sochy – Milana Kuzicu, rodáka z Vrútok, ktorý pôsobí v Prahe –, no podľa neho je nevyhnutné, aby vznikli aj ďalšie návrhy.

„Bol by som rád, keby sme urobili riadnu verejnú súťaž, ideálne medzinárodnú, v ktorej bude rozhodovať odborná komisia, aby toto dielo spĺňalo všetky atribúty – aj odkaz na tradíciu, aj ducha dnešnej doby. Martin bol predsa centrom moderného umenia, pôsobila tu avantgarda, nemala by to byť iba klasická socha,“ hovorí Cabadaj, ktorý má aj funkciu predsedu Rady národnej kultúry. Ide o poradný orgán primátora v oblasti kultúry.

„Chápem, že keď to človek počuje prvýkrát, znie to trochu vznešene – Rada národnej kultúry. V skutočnosti sme dobrovoľníci, ktorí sa snažia v rámci svojich možností napĺňať zákon o Martine ako o ‚centre národnej kultúry Slovákov‘, ktorý bol prijatý pred 27 rokmi,“ hovorí Cabadaj.

Keďže bol pri jeho vzniku, spomína si, ako si od neho nielen on, ale i Martin sľubovali viac verejných peňazí na historické pamiatky a kultúru. Približne 50-tisícový transfer však dnes putuje takmer výlučne na údržbu Národného cintorína. „Na živú kultúru z týchto peňazí nejde ani euro. Martin sa síce stále hrdí, že sme mestom kultúry, ale v skutočnosti nám ušiel vlak. A nie jeden, ale hneď niekoľko vlakov,“ dodáva.

Ciele ostali len na papieri

Posledná socha, ktorá v meste pribudla, by mohla byť toho dôkazom. Indický mysliteľ Mahátma Gándhí „kráčajúci“ na okraji „Parku priateľstva národov“ pred budovou Slovenskej národnej knižnice je v tom však takmer úplne nevinne.

Chyba sa zjavne deje niekde inde a má väčšie rozmery než postava drobného muža s palicou v ruke, ktorú knižnici venovala Indická republika. Uvedomuje si to aj primátor Ján Danko, keď hovorí, že ani zdvojnásobený rozpočet pre kultúrnu komisiu na 150-tisíc eur ročne nemôže všetkým martinským kultúrnym inštitúciám stačiť. „Financovanie kultúry takého rozsahu, aký má Martin, je z miestnych zdrojov prakticky nemožné,“ hovorí Danko.

Soche sv. Martina zastupiteľstvo prisľúbilo 20-tisíc eur, získať ich má však až vtedy, keď „občania rozhodnú, či sochu chcú alebo nechcú“. „Ak budeme cítiť potrebu občanov mať túto sochu, nebudem proti,“ hovorí Ján Danko.

Otázka martinskej kultúry však ani zďaleka nestojí iba na peniazoch. Kultúrna stratégia mesta síce bola súčasťou strategického dokumentu magistrátu na roky 2016 až 2023, no podľa Danka ostalo vo veľkej miere iba pri sľuboch. „Dokument bol schválený, ciele tiež, ale realizácia akosi viazla, to je skrátka fakt.“

Aj to bol jeden z dôvodov, pre ktoré sa činnosť Rady národnej kultúry pred necelými dvoma rokmi rozhodol obnoviť. Sľubuje si od nej najmä to, že sa jej podarí sceliť a aktivizovať rôznorodé kultúrne inštitúcie a občianske združenia pôsobiace v meste. „Našťastie tu máme dosť umeleckých a rôznych záujmových skupín, ale nespolupracujú, akoby sa vnímali ako konkurencia. Z hľadiska mesta je to však jediná cesta, aby spolupracovali a uchádzali sa spoločne aj o rôzne granty,“ dodáva primátor.

Ako vyzerá budúcnosť

Nedávny pokus Martina uchádzať sa o európsku dotáciu spojenú s titulom Európske hlavné mesto kultúry (EHMK) nevyšiel. Rovnako nevyšli ani projekty, ktorými sa Martin snažil získať dotácie z Fondu na podporu umenia ako Mesto kultúry.

Peter Cabadaj z Rady národnej kultúry, ktorý projekt pre EHMK koncipoval, s trpkosťou konštatuje, že práve tento projekt v plnej nahote ukázal, čo Martinu chýba – a socha sv. Martina to naozaj nie je.

„Stačí sa pozrieť do Žiliny, Košíc či Mikuláša, všade vznikli kultúrne fabriky, nezávislé priestory, ktoré môžu zastrešiť spoločné aktivity aj pre mladých ľudí. Martin žiadnu takúto kultúrnu fabriku nemá. To je mi osobne najviac ľúto, že sa nám to nepodarilo,“ hovorí Cabadaj.

Aj projekt EHMK rátal s rekonštrukciou troch kultúrnych priestorov, no bez európskych peňazí je to len vízia. Skutočnosť pritom vôbec nie je až taká trpká.

„O necelý mesiac začíname s ďalším ročníkom sympózia Socha v meste, ktoré sa nám podarilo obnoviť a z ktorého výsledkov môže mesto dlhodobo čerpať v prístupe k verejnému priestoru,“ hovorí Adam Galko z Turčianskej galérie, ktorému sa do mesta podarilo prilákať mnohých súčasných umelcov a umelkyne.

V rámci sympózia príde napríklad umelec Jaro Varga, ktorý bude pracovať so spomínanými zachovanými stĺpmi zaniknutej synagógy, umelecká skupina APART, pátrajúca v archívoch Etnografického múzea, či Katarína Škamlová, venujúca pozornosť postave Eleny Maróthy-Šoltésovej, ktorá v Martine zohrávala dôležitú úlohu, no dejiny na ňu takmer zabudli.

Na námestí v blízkosti mestského úradu dokonca pribudne nové dielo – „nekonečná lavička“ od tímu architektiek Woven. Tie prídu na pozvanie občianskeho združenia PARTA, ktoré s galériou spolupracuje. PARTA síce vznikla len začiatkom minulého roka, no aj vďaka nej bude spomínaný chýbajúci súpis diel vo verejnom priestore Martina onedlho minulosťou.

Momentálne prebieha terénny výskum, po interaktívnej online mape plánuje združenie vydať aj publikáciu, aby nielen Martinčania vedeli, čo všetko doma majú.

„Jedným z hlavných problémov Martina je to, že nedokáže vystúpiť zo svojho tieňa. To je aj problém kultúrnych inštitúcií, ktoré tu sú – väčšina z nich čerpá z minulosti a obracia sa k nej, ale my sme v súčasnosti a chceme sa pozerať do budúcnosti,“ hovorí Peter Trmos z PARTY. „Je našou povinnosťou tieto dva brehy prepojiť a sme na to pripravení.“