Sisa Sklovská, Gándhí aj veselá Jánošíkova družina. Prečo Martin nemá sochu svätého Martina a ani by ju radšej mať nemal
Čo hovoria sochy v Martine o vzťahu mesta ku kultúre.
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.
Vyrazili sme k nej až „po záverečnej“. Sedela v tme, bez väčšej pozornosti akéhokoľvek osvetlenia, v polohe, ktorá sa na hodinách power jogy nazýva loďka. Výborná pre brušné svalstvo.
Posvietili sme si na ňu mobilmi. Asi to bolo zlým svetlom alebo milosrdnosťou bronzu voči času, ale podobnosť s predlohou sme hľadali márne. Možno to pripísať na vrub skôr autorovi, sochárovi Ladislavovi Berákovi, že takto stvárnil Sisu Sklovskú, ktorú si vybral spomedzi študentiek miestneho gymnázia, aby mu pred viac ako tridsiatimi rokmi pózovala.
Socha Sisy Sklovskej pri detskom ihrisku neďaleko centra sa v Martine nedá obísť, no kvôli nej sme neprišli. Väčšiu pozornosť si totiž momentálne pýta socha, ktorá zatiaľ v meste neexistuje – socha Sv. Martina na koni, ktorú by chceli presadiť miestni aktivisti.
Hľadajú odpoveď na otázku, kde by socha mohla stáť. My sme sa pozreli skôr na to, či by vôbec mala vzniknúť a čo vlastne prípad jednej zdanlivo marginálnej témy hovorí o tom, kam Martin prišiel ako „centrum národnej kultúry Slovákov a Sloveniek“.
Dvadsiate prvé storočie to zatiaľ nie je.
Jeden Martin by mohol stačiť
„O zámere postaviť v meste sochu svätého Martina som sa dozvedel v podstate náhodou,“ hovorí Adam Galko, kurátor Turčianskej galérie. „Pred galériou som našiel vizitku, na jednej strane bola gýčová podobizeň sv. Martina na koni a na druhej strane číslo účtu. Nič viac. Myslel som si, že je to vtip,“ hovorí Galko.
Začal pátrať, a keď narazil na
