Lady Nazdar aj emancipovaná žena v tieni otca: Kto bola Alice Masaryková?

Ak by som Alicu Masarykovú mala porovnať s neskoršími prvými dámami, tak s Olgou Havlovou – bola svojská a robila to bez okázalostí, vraví historička Dagmar Hájková z Masarykovho ústavu a Archívu AV ČR.

V rozhovore sa dočítate:

• ako Alice Masaryková pomáhala budovať Československo;
• prečo o nej prevláda stereotyp puritánskej ženy;
• prečo v jej boji proti alkoholizmu zohralo Slovensko významnú úlohu;
• ako Masarykovci objavili čaro Turca;
• čo sa stalo s vilou Masarykovcov na Bystričke.

Prezidentova dcéra, zastupujúca prvá dáma ČSR aj predsedníčka Československého Červeného kríža – tieto všetky posty zastávala Alice Masaryková. Kto vlastne Alice Masaryková bola?

Alice Masaryková patrí k výrazným ženským postavám českých i slovenských dejín. Stále však pretrváva splošťujúci obraz dcéry prezidenta, stereotyp puritánskej ženy, ktorá korigovala Čapkove rozhovory s Masarykom, aby sa v nich náhodou nevyskytlo niečo, čo by mohlo poškodiť obraz jej otca. Často sa hovorí aj to, že žila v tieni svojho otca, a ako „stará panna“ žila len preňho a jeho dielo. Keď sa však detailnejšie pozrieme na jej aktivity, vidíme, že z tieňa rozhodne vystúpila.

Mala na to asi predpoklady, keďže vyrastala v intelektuálnej rodine. 

Áno, deti boli v rodine Masarykovcov brané vážne, komunikovalo sa s nimi na inej úrovni ako v ostatných rodinách – ich názor sa vypočul. V rodine si zakladali na vzdelaní, na znalosti jazykov. Rodina bola však ovplyvnená aj silným náboženským cítením matky, ktoré viedlo rodinu k puritanizmu – niekedy tým aj trpeli. V Alicinej korešpondencii sa napríklad objavuje, že si veľmi uvedomovala schopnosti svojich rodičov, ich intelekt a morálku. Alice preto mala často pocit, že sa im nemôže rovnať a že ich nemôže byť hodná, nemôže ich potešiť.

Pritom patrila k veľmi vzdelaným ženám so širokým kultúrnym rozhľadom. Ako jedna z prvých absolventiek vyštudovala dievčenské gymnázium Minerva, neskôr študovala v Prahe medicínu a históriu. Už ako malá sa rozhodla, že chce pomáhať ľuďom, oblasť zdravotníctva a sociálnej pomoci ju veľmi zaujímala. Podnetom boli aj cesty na Slovensko.

Medicínu však nedoštudovala…

Dôvodov na odchod bolo viac – študovala v mužskom kolektíve, čo na ňu doliehalo: spolužiaci aj učitelia sa na ňu dívali s dešpektom. Chýbal jej duchovný rozmer výučby a koniec koncov, jedným z dôvodov bola aj jej krátkozrakosť. So škripcom na nose zle videla do mikroskopov. A tak prestúpila na filozofickú fakultu, študovala históriu. Vzdelanie si rozšírila v Berlíne i Lipsku, v britskej knižnici zas dokončovala svoju dizertačnú prácu o Magna charta libertatum… Bola jednou z prvých absolventiek filozofickej fakulty s doktorátom. Preto sa jej hovorilo „doktor Elis“ či „slečna doktor“. V roku 1905 však odchádza na rok a pol do Ameriky, čo má pre ňu nesmierne formujúci vplyv…

V čom?

Odišla do Chicaga, kde pracovala v Settlement House, čo bolo zariadenie pre pomoc imigrantom, ktoré založili poprední americkí sociálni pracovníci ako Mary McDowellová či Jane Addamsová. Pracovala s českými, slovenskými, ale aj inými slovanskými imigrantmi, ktorí potrebovali pomoc – prekladala, pomáhala so zabezpečením sociálnych podmienok. Učila ich jazyk, ako viesť domácnosť, viedla ich aj k tomu, aby bolo pozametané. Spolupracovala aj s ľuďmi, ktorí sa vtedy v Amerike venovali sociológii, sociálnej práci a tomu, ako začleniť imigrantov do americkej spoločnosti. Alici Masarykovej vtedy hovorili „Lady Nazdar“, pretože ich zdravila pozdravom „Nazdar“.

Po návrate do domoviny začala pracovať ako učiteľka; najprv v Českých Budějoviciach, neskôr v Prahe. Bola veľmi energická, populárna, mala zmysel pre humor a veľkú mieru sebareflexie a sebakritickosti – takto na ňu spomínajú jej žiačky. Vo vyučovaní bola veľmi komplexná – začala pri Homérovi a skončila pri čistení zubov. Veľmi jej záležalo na tom, aby sa jej žiačky uplatnili v živote, vzdelávali a posúvali. V Českých Budějoviciach napríklad pre svoje študentky zabezpečila zubného lekára alebo očkovanie – v tomto išla príkladom a prvá natiahla ruku. Treba ďalej povedať, že vybočovala z davu ostatných učiteliek – jazdila so žiačkami na výlety, hrala divadlo a športovala, sama bola zdatná lyžiarka, jazdila na bicykli, plávala do vysokého veku.

… čiže vybočovala z vtedajšej mentality.

Značne. Samozrejme, rodina ju formovala, ale ona ju ďaleko prekračovala. Zlom, ktorý ju taktiež sformoval, bola prvá svetová vojna.

Áno, počas prvej svetovej vojny bola vo väzení. Prečo vlastne?

V jej zatknutí v októbri 1915 môžeme vidieť jasnú súvislosť so zahraničnou činnosťou jej otca T. G. Masaryka. Ten si hneď od začiatku vojny uvedomil, že Rakúsko-Uhorsko dohralo svoju úlohu, a svoj program postavil na jeho rozbití a požiadavke nezávislého štátu pre Čechov a Slovákov. V decembri 1914 odišiel so svojou dcérou Olgou do zahraničia. V roku 1915 boli v Čechách zatýkaní členovia domáceho odboja a v jednej z vĺn zatýkania bola aj Alice Masaryková. Bola to aj istá forma nátlaku na jej otca.

Prečo ju zatkli?

Údajne sa podieľala na uschovaní Masarykových spisov, materiálov. Na jeseň 1915 je totiž už jasné, že sa Masaryk do Rakúsko-Uhorska nevráti, a začína sa proti nemu konanie, ktoré vyústi do obvinenia z vlastizrady. Alice bola vyšetrovaná a spolu s ostatnými Čechmi z Masarykovho okolia ju poslali do väznice vo Viedni, kde strávila pol roka. Existuje zaujímavá korešpondencia medzi ňou a jej matkou, z ktorej vidieť, čo všetko si musela Alice prežiť – bola v jednej cele s ďalšími väzenkyňami, v cele bola len jedna nádoba ako záchod… zle to tam znášala, ale aj toto obdobie ju zocelilo.

V Amerike sa v tom čase zdvihla veľká vlna na Alicinu podporu, keďže ju poznali ešte pred vojnou a vedeli o jej sociálnych aktivitách.

Po návrate z väzenia je rodina úplne rozbitá – otec je so sestrou v zahraničí, brat Herbert, ktorý bol Alici vekovo najbližšie, zomrel na brušný týfus. Zostali po ňom dve deti a Alice sa stala ich poručníčkou. Zároveň po návrate z väzenia už nemohla vyučovať, jej matka Charlotte upadla do silných depresií, nakoniec skončila v sanatóriu… Pomáhali im preto priatelia, aby mali vôbec čo jesť. Nebolo to príjemné obdobie. Alice však už vtedy so svojimi priateľmi plánovala, že po skončení vojny založí školu sociálnej starostlivosti. Skončilo sa to však úplne inak.

Masaryk sa vrátil do Československa…

… a skončili na pražských Hradčanoch. Z bytu, kde počas vojny bývali, sa dostali na Pražský hrad, ktorý však bol vo veľmi zanedbanom stave, keďže tam nikto nebýval. Alice sa preto snažila svojmu otcovi zo všetkých síl pomôcť.

Všetko museli v podstate vybudovať od začiatku.

V Čechách sa dalo, samozrejme, na mnohé veci nadviazať, nezačínalo sa z bodu nula, no bolo potrebné vybudovať kanceláriu prezidenta republiky a ministerstvo zahraničných vecí. A práve na počiatočnej fáze budovania kancelárie prezidenta sa obidve jeho dcéry Alice a Olga výrazne podieľali. Vytvárali napríklad hradný ceremoniál. A do toho všetkého sa Alice stala predsedníčkou Československého Červeného kríža.

Aké aktivity robil v tých časoch Československý Červený kríž?

Neporovnateľné s dnešnou dobou – očkovacie akcie, zakladali vývarovne pre deti, sanatóriá… Alice vycestovala v čase mierovej konferencie v roku 1918 do Paríža, kde stretla budúceho prezidenta USA Herberta Hoovera. Ukázala mu fotografie vychudnutých československých detí a vybavila značnú finančnú podporu z Ameriky. Jej vzťah k deťom bol mimoriadny.

Masarykovci po vojne budovali nový štát, mali svoje predstavy, na akých základoch by mal stáť – domnievam sa, že navonok tvorili ideálnu rodinu, ktorá mala byť vzorom pre ostatných. V listoch si písali, že zakladajú demokratický štát a musia sa o demokraciu snažiť a podľa toho správať. Samozrejme, že to bola rodina so svojimi problémami, ale navonok sa snažili presadzovať dokonalosť.

Asi to muselo byť veľmi náročné – byť pod neustálym tlakom a zároveň chcieť pôsobiť ako vzor pre ostatných.

Myslím, že áno. Alice si zároveň svojho otca stotožnila s láskou ku krajine, k Československu. Všetky svoje aktivity zároveň vnímala aj tak, že keď pomôže otcovi, pomôže tým aj krajine. Človek však nemôže zvládnuť všetko, preto z tohto tlaku mohli vyplývať aj určité frustrácie. Nebola samoľúby človek, skôr sa podceňovala. Keď sa neskôr Československo rozpadlo, bola to neuveriteľná rana aj pre ňu – do exilu odišla v roku 1939 aj v roku 1948, obdobia v exiloch niesla ťažko.

Alice Masaryková sa zasadzovala aj v boji proti alkoholizmu – vieme povedať, či ju k tomu viedla nejaká osobná skúsenosť?

T. G. Masaryk sa koncom 19. storočia zapojil do protialkoholického hnutia, on sám hovoril, že keď mal päťdesiat rokov, tak prestal piť. V Alicinom prípade silnú úlohu v jej angažovanosti zohralo Slovensko a tunajšie sociálne pomery. Spolupracovala s Rakúšanmi, Nemcami, organizovala konferencie, dokonca preložila knihu o protialkoholickom hnutí… Historky o Alici hovoria, že bola veľmi prísna a na rozličných podujatiach sa nesmelo nalievať ani víno.

Ani doma, počas večere?

Áno, zastávala opačný postoj na rozdiel od brata Jana Masaryka, ktorý s pitím alkoholu nemal problémy. Niekedy skôr naopak. Čítala som však teraz, že si občas to víno naliali zo zdravotných dôvodov aj počas večere… Pre Alicu bol však alkohol sociálny problém.

Na Slovensku?

Áno, videla to tu. Niežeby sa alkohol nenalieval aj v Čechách alebo na Morave, ale Alice na Slovensku trávila prázdniny ako dieťa a videla sociálne problémy spojené s alkoholizmom a negramotnosťou.

Na čo zaujímavé ste pri svojom výskume tejto osobnosti narazili?

Naposledy asi na to, že ako prvá nastavila ruku, keď sa išlo očkovať…

… čiže je podľa vás pravdepodobné, že v súčasnej pandémii covidu by bola v prvej línií?

Absolútne. Keby teraz žila, tak by hneď od začiatku organizovala všetko možné. Nastavila by všetko tak, aby bola správna osveta očkovania, a postavila by sa na jej čelo. Už v roku 1919 začal Československý Červený kríž masívnu kampaň za očkovanie proti kiahňam.

Prekvapilo vás ešte niečo?

Skôr ma dojíma jej obrovská snaha pomáhať – na seminári som mala príspevok o tom, či Alice bola vlastne prvá dáma Československa. Keď som sa pozerala do životopisu Hany Benešovej (manželky prezidenta Edvarda Beneša – pozn. red.), tak historici píšu, že až ona bola prvá skutočná prvá dáma – elegantná manželka, podporovateľka Edvarda Beneša, s ktorým tvorila dokonalý pár… Alice nebola manželka, bola svojská. Nenaplnila očakávania, ktoré máme od manželiek prezidentov, skôr ich presiahla.

Nebola len pozlátka vedľa manžela, v tomto prípade otca.

Nebola pozlátka. Zrejme panuje predstava, že prvé dámy si majú na seba navliecť elegantný kostým a robiť charitu. Alice sa pritom na charitatívnu dráhu vydala ešte predtým, než bola „prvá dáma“, a venovala by sa jej tak či tak. Ak by som Alicu Masarykovú mala porovnať s neskoršími prvými dámami, tak s Olgou Havlovou – bola svoja a robila to bez okázalosti.

Keď sa rozprávame s ľuďmi, ktorí Alicu poznali osobne, často spomínajú, že mala veľký zmysel pre humor. No skončila smutne.

Dožila v americkom starobinci.

Keď v roku 1948 odišla do Ameriky, takmer nemala peniaze. Starali sa o ňu známi, krajanom sa prihovárala cez Rádio Slobodná Európa. Chvíľu bývala aj v YWCA, tam však nemohla ostať. Češka Anna Vokálková ju vzala k sebe do Miami a aj napriek skromnej finančnej situácii sa snažili pomáhať príbuzným v Československu.

Alice navyše vekom slepla, koncom života už takmer nevidela. To, že skončila v útulni pre starých ľudí v Chicagu, bolo pochopiteľné, lebo sa už nedokázala o seba postarať.

V Amerike sa snažila ešte písať svoje pamäti, spomienky na detstvo, v ktorých Slovensko hrá významnú úlohu. Rozprávala krásnou slovenčinou, Slováci jej neuveriteľne imponovali.

Rozprávame sa v Martine, v turčianskom kraji, ktorý si rodina Masarykovcov zamilovala. Ako vlastne objavili miesto na Bystričke, kde trávili letá?

V roku 1886 sa Masaryk ocitol v Martine na výstave maliara Jaroslava Věšína, veľmi sa mu tamojšie prostredie zapáčilo a rozhodol sa tu s rodinou stráviť prázdniny. Ako ubytovanie mu bola odporučená kúria Lehotských na Bystričke. Na Bystričku následne cestovali od roku 1888 do roku 1900 takmer každý rok, cesta trvala aj dva dni. Pobývali tu celé letné prázdniny a podieľali sa aj na chode domácnosti – Alice sa tu napríklad naučila piecť chlieb. Poznala teda aj manuálnu prácu, nebola to len intelektuálka. V spomienkach často píše o tunajšej smotane, chlebe, slanine… (smiech)

Masarykovci v Turci chodili často aj na túry do kopcov – existujú fotky, ako idú na výlet v oblekoch a sukniach, Masaryk má na sebe ešte aj klobúk.

… tak to sa im muselo ísť do tých kopcov celkom ťažko. 

Museli byť zdatní, chodili aj na viacdenné túry a vyliezli dosť vysoko. Masaryk vraj v Turci zastrelil aj medveďa, ktorého kožuch mali neskôr vystavený vo svojej pracovni. Kde je asi teraz? Alice často spomínala na to, ako na Bystričke varili, na autenticitu kraja.

Takže mala v Turci pekné detstvo?

Áno, myslím, že tu mala pekné detstvo.

Čím rodina Masarykovcov v Turci prispela?

Po prvej svetovej vojne boli v Turci až v roku 1921. Alice tu podporovala množstvo charitatívnych projektov, venovala napríklad peniaze na vybudovanie školy na Bystričke, postavila tu dom, prispievala Živene… Keď sa v roku 1945 vrátila z exilu, myslela si, že na Bystričke dožije, to bol jej sen. To sa však neuskutočnilo.

Lebo počas komunistického prevratu vilu Masarykovcov znárodnili?

Áno, rovnako aj byt v Prahe. Veľa majetku po Masarykovcoch neostalo, neboli to materiálne založení ľudia – aj zo štátneho daru, ktorý dostal Masaryk k 80. narodeninám, väčšinu rozdal medzi rôzne spolky a charitu.

Čo je momentálne s Masarykovou vilou? 

Účel sídla na Bystričke sa za tie roky menil, po roku ’89 aj vlastníci. Momentálne je v súkromných rukách.

Nemalo by tam byť napríklad múzeum?

Bohužiaľ, po reštitúciách sa vila predala do súkromných rúk, potomkovia Masarykovcov sa takto rozhodli. Neviem, ako v súčasnosti majitelia o tejto budove uvažujú. Určite by bolo fajn, keby sa tam ponechala aspoň nejaká pamätná izba.

Máte pocit, že odkaz Alice Masarykovej na Slovensku a v Česku pretrváva?

Niekedy som prekvapená, že áno a ako silno – existujú medaily Alice Masarykovej. Jej sociálna práca a činnosť v Červenom kríži sa proste nedajú opomenúť. Alice Masaryková je známa, určite viac ako jej sestra Olga. Známy je aj syn Jan Masaryk, pri ktorom, bohužiaľ, vyčnieva stereotyp o jeho smrti. A stále sa dohadujeme, ako vlastne zomrel.

O ňom bol pred pár rokmi natočený aj film, ale o Alici Masarykovej som nevidela žiadnu kinematografiu.

To nie, ale jedného dňa by som sa rada podieľala na natočení dokumentu. Alice bola komplikovaná žena, mala veľa túžob, problémov, napríklad chcela mať deti a nemala ich.

Áno, načrtli sme už, že sa nikdy nevydala – bol na to aj nejaký dôvod, napríklad že sa popri práci nestíhala venovať osobnému životu?

Alice sa okolo roku 1905 veľmi zamilovala do viedenského očného lekára Richarda Fröhlicha, ktorý bol v protialkoholickom hnutí. On mal o ňu tiež záujem, ale nejako do toho vstúpila jej matka, čo sa Alice dotklo. Potom odišla do Ameriky a zrejme už nikoho takého nenašla. Neskoršie romantické vzplanutie bolo k architektovi Plečníkovi, ale vzťah sa nenaplnil.

Alice neskôr tvrdila, že jej deti sú tie, o ktoré sa stará, čiže tisícky detí. Našla si náhradu v práci pre Červený kríž.