Lady Nazdar aj emancipovaná žena v tieni otca: Kto bola Alice Masaryková?
Keby žila dnes, určite by sa postavila na čelo očkovania proti koronavírusu, hovorí historička Dagmar Hájková o Alici Masarykovej, dcére prezidenta T. G. Masaryka.
[Vojna zásadne mení životy i významy slov. Spoznajte ich v novej knihe Slovník vojny.]
Ak by som Alicu Masarykovú mala porovnať s neskoršími prvými dámami, tak s Olgou Havlovou – bola svojská a robila to bez okázalostí, vraví historička Dagmar Hájková z Masarykovho ústavu a Archívu AV ČR.
V rozhovore sa dočítate:
- ako Alice Masaryková pomáhala budovať Československo;
- prečo o nej prevláda stereotyp puritánskej ženy;
- prečo v jej boji proti alkoholizmu zohralo Slovensko významnú úlohu;
- ako Masarykovci objavili čaro Turca;
- čo sa stalo s vilou Masarykovcov na Bystričke.
Prezidentova dcéra, zastupujúca prvá dáma ČSR aj predsedníčka Československého Červeného kríža – tieto všetky posty zastávala Alice Masaryková. Kto vlastne Alice Masaryková bola?
Alice Masaryková patrí k výrazným ženským postavám českých i slovenských dejín. Stále však pretrváva splošťujúci obraz dcéry prezidenta, stereotyp puritánskej ženy, ktorá korigovala Čapkove rozhovory s Masarykom, aby sa v nich náhodou nevyskytlo niečo, čo by mohlo poškodiť obraz jej otca. Často sa hovorí aj to, že žila v tieni svojho otca, a ako „stará panna“ žila len preňho a jeho dielo. Keď sa však detailnejšie pozrieme na jej aktivity, vidíme, že z tieňa rozhodne vystúpila.
Mala na to asi predpoklady, keďže vyrastala v intelektuálnej rodine.
Áno, deti boli v rodine Masarykovcov brané vážne, komunikovalo sa s nimi na inej úrovni ako v ostatných rodinách – ich názor sa vypočul. V rodine si zakladali na vzdelaní, na znalosti jazykov. Rodina bola však ovplyvnená aj silným náboženským cítením matky, ktoré viedlo rodinu k puritanizmu – niekedy tým aj trpeli. V Alicinej korešpondencii sa napríklad objavuje, že si veľmi uvedomovala schopnosti svojich rodičov, ich intelekt a morálku. Alice preto mala často pocit, že sa im nemôže rovnať a že ich nemôže byť hodná, nemôže ich potešiť.
Pritom patrila k veľmi vzdelaným ženám so širokým kultúrnym rozhľadom. Ako jedna z prvých absolventiek vyštudovala dievčenské gymnázium Minerva, neskôr študovala v Prahe medicínu a históriu. Už ako malá sa rozhodla, že chce pomáhať ľuďom, oblasť zdravotníctva a sociálnej pomoci ju veľmi zaujímala. Podnetom boli aj cesty na Slovensko.
Medicínu však nedoštudovala…
Dôvodov na odchod bolo viac – študovala v mužskom kolektíve, čo na ňu doliehalo: spolužiaci aj učitelia sa na ňu dívali s dešpektom. Chýbal jej duchovný rozmer výučby a koniec koncov, jedným z dôvodov bola aj jej krátkozrakosť. So škripcom na nose zle videla do mikroskopov. A tak prestúpila na filozofickú fakultu, študovala históriu. Vzdelanie si rozšírila v Berlíne i Lipsku, v britskej knižnici zas dokončovala svoju dizertačnú prácu o Magna charta libertatum… Bola jednou z prvých absolventiek filozofickej fakulty s doktorátom. Preto sa jej hovorilo „doktor Elis“ či „slečna doktor“. V roku 1905 však odchádza na rok a pol do Ameriky, čo má pre ňu
