Denník N

Zuzana Zimová: Detským obetiam sexuálneho zneužitia neveríme aj preto, aby sme nemuseli prežívať vlastnú úzkosť

Zuzana Zimová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Zuzana Zimová. Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Keď sa nám dieťa zverí, že bolo sexuálne zneužívané, je normálne, že všetko v nás sa prieči takému tvrdeniu uveriť, hovorí špeciálna pedagogička Zuzana Zimová. „Ak totiž slovám dieťaťa uveríme, náš svet zrazu začne vyzerať inak. Pustíme doň možné ohrozenia, nedôveru vo vlastný odhad iných ľudí. To všetko nám bráni uveriť dieťaťu. Nesmieme tomu podľahnúť,“ zdôrazňuje v rozhovore.

Mnohí dospelí hovoria, že deti majú veľkú fantáziu a rady si vymýšľajú. Keď potom za nimi príde dieťa a zdôverí sa so skúsenosťou so sexuálnym zneužívaním alebo s obťažovaním, dospelí ich slová často spochybňujú ako nepravdepodobné. Alebo ich aspoň túžia vidieť ako nepravdepodobné. Prečo je to tak?

Veľmi dôležitá je vaša poznámka o tom, že tieto tvrdenia túžime vidieť ako nepravdepodobné. Pre dospelého človeka je takáto situácia extrémne ťažká.

Ľudia, ktorí nemajú v sebe vybudované vnútorné ochranné bloky, totiž veľmi ťažko prežívajú, ak nejaké dieťa trpí. Už len samotná predstava utrpenia dieťaťa v nich vyvoláva obrovskú úzkosť. Napojiť sa na túto úzkosť môže byť pre nich náročné. Aby ju nemuseli prežívať, radšej tvrdenia dieťaťa zdevalvujú a nechajú ich tak.

Čo si máme predstaviť pod spojením „napojiť sa na vlastnú úzkosť“?

Pre lepšiu predstavu to vysvetlím na inom príklade. Vezmite si povedzme obyčajný, bežný strach z pavúkov. Napojiť sa naň znamená, že keď uvidím pavúka na stene, uvedomím si, že sa bojím. Svoj strach, prípadne odpor priznám. Viem, že musím niečo urobiť – buď od toho pavúka odídem, alebo ho musím dať preč. Ak mi je odporný na dotyk, premýšľam, akú stratégiu zvolím, či niekoho zavolám alebo ho chytím povedzme do vreckovky.

Spomínané „napojenie sa na vlastný strach“ teda bude znamenať, že svoj strach prežívam a následne riešim, ako sa ho zbaviť. No ak je môj strach príliš veľký, jeho prežívanie je pre mňa nemysliteľné, a ak nemám pri sebe nikoho, kto by mi mohol pomôcť, zostanem od neho akoby odťažitá. Odídem z miestnosti, zavriem za sebou dvere, budem sa venovať niečomu inému a vôbec si neuvedomím, že som prežila situáciu, ktorá vo mne vyvoláva strach. Je to istý druh vytesnenia, vyhnutia sa, okamžitého preladenia sa.

Pri strachu sa nám to možno tak často nestáva, ale keď sa to deje s pocitmi, ktoré sú komplikovanejšie, napríklad pri spomínanej úzkosti, situácia je oveľa ťažšia.

Pomohlo by, keby dospelí v opisovanej situácii s dieťaťom vedeli, ako pracovať so svojím pocitom úzkosti, ktorý príde? Keby vedeli porozumieť tomu, čo sa pri tom v nich samých deje?

Vypočuť si ťažký príbeh alebo situáciu nie je len tak. Ak sa nám dieťa zdôverí s náročnou vecou, aj v nás to vzbudí isté emócie. Jedna vec je potom poskytnúť pomoc dieťaťu, ktorému sa niečo stalo, druhá vec je vedieť poskytnúť pomoc dospelému človeku, ktorý si vypočul niečo, čo ho do veľkej miery zúzkostňuje.

Dospelí, ktorí sa dozvedeli o tom, že niekto nejakému dieťaťu ublížil, by takisto mali

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie