Denník N

Kedy, keď nie teraz, povedali si divadelníci z košického divadla Na peróne a po dvadsiatich rokoch kočovania otvárajú vlastný priestor

Z predstavenia Na stáž! divadla Na peróne. Foto - Archív divadla
Z predstavenia Na stáž! divadla Na peróne. Foto – Archív divadla

„Hlavne sa netreba brať vážne,“ hovoria herci z košického divadla Na Peróne, ktorí tento týždeň premiérujú novú inscenáciu vo vlastnom „kamennom“ divadle.

Jana Wernerová a Peter Kočiš si po rokoch fungovania vytvorili vlastný divadelný priestor. Jeho súčasťou je aj bar, pivnica či malá záhrada, ktoré chcú divadelníci využiť na predstavenia.

Keď tam vlani hrali prvýkrát, bol to ešte špinavý a prázdny priestor a vonku platil tvrdý lockdown. Cítili však, že niečo musia urobiť. Požiadali preto svojich priateľov a známych, aby im napísali, čo im v poslednom čase prinieslo radosť.

„Prišlo nám niekoľko príspevkov, ktoré sme čítali vo výklade. Ľuďom sme aj písali odkazy na okno. Hoci to bolo v novembri a vonku bola strašná zima, všetci poctivo na ulici stáli, vydržali to,“ hovorí herečka Jana Wernerová, ktorá spolu s partnerom a hercom Petrom Kočišom tvorí divadlo Na peróne.

Po rokoch kočovania v provizóriách a fungovania v priestoroch, o ktoré sa museli deliť s niekým iným, si teraz v centre Košíc vytvorili vlastné „kamenné“ divadlo. Po vyše polročnej rekonštrukcii ho oficiálne otvárajú 23. júna, premiérou predstavenia My, ľud!

„Po tejto skúsenosti sme si aj povedali, že to má zmysel robiť. Ak ľudia prišli v takom čase, hádam budú chodiť aj za normálnych okolností,“ hovorí Jana Wernerová.

Jana Wernerová a Peter Kočiš tvoria divadlo Na peróne, na fotografii čítajú odkazy ľudí cez výklad v čase lockdownu. Foto – Archív divadla
Ľudia počúvajú odkazy na ulici, november 2020. Foto – Tibor Nagy
Jana Wernerová a Peter Kočiš, ktorí spolu založili divadlo Na peróne v roku 2005. Foto – Archív

Urobiť si to po svojom

Mať vlastný priestor bol ich dvadsaťročný sen. Už ako študenti herectva na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde sa zoznámili, si počas svojich prvých autorských predstavení v kulturákoch a na uliciach prispôsobovali prostredie podľa seba.

„Zvykli sme si na to, že keď sa obaja chceme mať dobre, musíme si to aj sami zariadiť. Vtedy aj všetko funguje, ako má. Už keď sme boli na škole, kde nebola poriadne ani sála, sme kúpili látku, upravili sme si to tam po svojom a hrali sme,“ hovorí Jana Wernerová.

Teraz majú veľký čierny záves vo vlastnom divadelnom priestore na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Košice

Kultúra

Teraz najčítanejšie