Nenechajme blízkych umrieť znovu
Kde kto arizoval, upísal sa Hlinkovým gardám, za komunizmu kolaboroval, udával za drobné výhody pre seba a rodinu. Prečo práve ja mám byť ten masochista a skladať účty z dávnych zlyhaní?
Zabudnúť na mŕtvych znamená nechať ich umrieť ešte raz. Takto by mohla znieť parafráza na slová Elieho Wiesela v knihe Noc. Je to o pamäti. Pamäti živej, ktorá sa v spoločnosti prenáša z generácie na generáciu, a pamäti „historickej“, ktorá je zachytená v osobných svedectvách zhromažďovaných rôznymi nadáciami (napríklad Nadácie Milana Šimečku, postbellum.sk), inštitúciami (typu Ústav pamäti národa), v literatúre faktu, filmoch a podobne.
Vyčnievajú ojedinelé heroické osobnosti, skutky, udalosti. Zanikajú neokázalé hrdinstvá statočných, ktorí riskovali kvôli svedomiu, ľudskosti, osobnej morálke. Zabúdame aj na masové zlyhania, napríklad počas vojnovej Slovenskej republiky (členstvo v Hlinkovej garde, arizácie), počas komunizmu (fízlovanie a kolaborácia), za demokracie kvôli kariére a profitu. Dejinnou tragédiou je, že tých, čo zlyhali, je väčšina.
Nazad k živej pamäti. Hovorí sa, že dokáže odkryť konkrétne príbehy ľudí v rozpätí zhruba troch generácií. Ja napríklad by som mal čosi viac vedieť o svojej rodine, o rodičoch a ich rodičoch. Viem však? Stopy nevymazal iba holokaust a väzenia, ale aj nechuť a neschopnosť účastníkov deja rozprávať, zlyhávajúca osobná pamäť… a takisto sklon rozprávačov vytesniť, zabudnúť, fabulovať.
Čím som (sme) starší, tým nutkavejšie cítim(e) potrebu vymaniť sa z bežného diskurzu o ľuďoch, ktorí vládnu,
