Vezmite si ďalekohľad a repelent, pri Michalovciach môžete pozorovať viac ako tri štvrtiny slovenských vtákov
Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Michalovciach a na dolnom Zemplíne.
Je skoro ráno a všade je ešte mokro. Pri chôdzi do rezervácie s ochranárom Matejom Repelom od nôh odskakujú žaby.
Po krátkom zalesnenom úseku sa otvorí pláň. Z neďalekého stromu sa na oblohu vznesú dva orliaky morské. Navzdory svojmu menu bežne žijú aj celkom ďaleko od mora pri vnútrozemských jazerách a rybníkoch. Živia sa rybami a vtákmi. Keď ich siluety zahliadnu divé husi, okamžite sa utekajú schovať do vysokej trávy.
Vtáčím rajom nazývajú ornitológovia Chránené vtáčie územie Senianske rybníky, ktoré sa nachádza jedenásť kilometrov od Michaloviec. Je to významné miesto pre migráciu vtákov, ktoré letia na sever Európy aj na Sibír, pretože si tu môžu oddýchnuť, kým preletia Karpaty. Zároveň je domovom viac ako 120 druhov vtákov, ktoré tu hniezdia a vychovávajú mláďatá. Z celoslovenského hľadiska ide o najvýznamnejšiu ornitologickú lokalitu, keďže tu možno pozorovať 295 druhov vtákov, čo je osemdesiat percent všetkých vtáčích druhov, ktoré sa u nás vyskytujú.
Dedina Senné rozmanitosťou prírody vo svojom okolí priťahovala ľudí odjakživa. Svedčí o tom barokový kaštieľ neďaleko vstupu do rezervácie. Šľachtické rody sem kedysi chodili na dobrú poľovačku. Nešlo len o šport, ale aj o zaznamenávanie druhov, ktoré tu žili. Nebolo to pozorovanie, ako ho poznáme dnes, vtedy to bol takpovediac výskum puškou. Išlo o vychýrenú loveckú oblasť, v roku 1928 kaštieľ navštívila aj bývalá dvorná dáma cisárovnej a kráľovnej Alžbety, známej ako Sissi, Irma Sztáray.
A potom znovu zaplavili lúky
Rybníky a chránené lúky ležia v takzvanej senianskej depresii s najnižším bodom v nadmorskej výške 98 metrov. Pôvodne ju tvorilo zhruba dvetisíc hektárov močiarov, ktoré na jar v čase topiaceho sa snehu vždy zaliali vyliate rieky Laborec a Uh, pretekajúce neďaleko. Nížina sa ako lavór naplnila vodou a ľudia sa tu kedysi na jar mohli pokojne člnkovať.
Z loveckého pohľadu išlo o výnimočné miesto, ale močiare mali aj svoje riziká. Hlavným problémom boli komáre a choroby, pretože v prvej polovici dvadsiateho storočia sa tu ešte vyskytovala aj malária. Už od konca devätnásteho storočia sa miestni pokúšali močiare aspoň čiastočne vysušiť.
