Denník N

Duševná ventilácia

Koncert skupiny Heľenine oči na festivale Mičinský pitvor. Foto - Michal Berák
Koncert skupiny Heľenine oči na festivale Mičinský pitvor. Foto – Michal Berák

Nikdy som ani chvíľu nemala pocit, že rúška mi berú akúkoľvek slobodu. Moja sloboda je napríklad v živej hudbe a divadle.

Sledujúc jedným okom správy o delta variante covidu, druhým okom futbalový zápas na maďarskom štadióne so 67-tisíc divákmi, ktorý jedným uchom na mobile sleduje môj manžel, nemá moje tretie oko úplne dobré pocity.

Zato moja duša, hlava aj šerdco jasajú. Dnes sme sa vrátili z nášho najmilšieho a najmenšieho festivalu Mičinský pitvor. Hneď radšej napíšem, že sme dodržiavali všetky pravidlá, odstupy, bubliny aj hygieny. Hneď radšej napíšem, že hypochonder ako ja to dodržiaval „before it was cool“.

Zažiť koncert, kde je spevák nielen v životnej veľkosti, ale dokonca hmatateľný, vidieť divadlo, cítiť ho a mať možnosť sa ho dotknúť, je po tom skoro roku online prenosov zázrakom. Skoro ako keď môj päťročný brat videl z okna auta eifelovku a skríkol: „Moja zlatá, tak ty naozaj existuješ?“ Za posledný polrok som bola taká hladná a smädná po takýchto naozajstných zážitkoch, že ma už dojímala aj hra na flautu našej osemročnej susedy, ktorá cvičí každý deň. Bol to pekný skoro rok, lebo som si overila, že bez kultúry, hudby, divadla síce viem žiť, ale neľahko. Na život bez sa mi zvyknúť nedá, naopak, túžba sa každým dňom zväčšovala.

A potom som sa tak pseudopsychologicky pošprtala v našich rodinných lockdownových časoch a zistila som, že to bola práve hudba, vďaka čomu sa nám žilo lepšie (televízor nemáme a s tlačovkami sa nám nežilo dobre). Aj napriek tomu, že duši bolo často ťažšie. „Pusti mi, prosím, nejakú hudbu,“ vravievam ráno manželovi, keď vstanem ľavou nohou, prípadne hore riťou. Má ma odsledovanú, vie, čo má pustiť. Asi podľa miery môjho zhrbenia či vrások medzi obočím. Nie je náročné odsledovať ma. Na hudobné pekno moje telo reaguje priam okamžite a zaberá rýchlejšie ako rajský plyn. Našimi albumami roka celkom isto boli albumy našich kamarátov: LePayaco – Pohybliví v nehybnom, Dominika Kavaschová a Andrea Bučko – Morena, OJV – Orchester Jeana Valjeana, Modrá planéta Martina Geišberga a všetky nami znovuobjavené beatlesovky.

A tak mi po tomto víkende, keď som si umenie nielen pozrela a vypočula, ale aj ohmatala a nadýchala sa ho, prišlo opäť trochu ľúto, že umelci boli posielaní dokladať tovar do supermarketov. Naschvál som sa vyhla konkretizovaniu toho, kto ich tam posielal, ale po našom festivalovom zážitku by som tých posielačov poslala niekam ja. Príde k nám delta a my budeme zrejme zase trochu nepripravení a plní výčitiek, že sme si to sami pokazili. A preto som vymyslela koncept, ako tí tovar dokladajúci umelci budú spievať a tancovať medzi regálmi, a že keď zase húfne pôjdeme kúpiť cestoviny a toaleťák, kúpime pre zmenu len po jednom kuse, aby sme mohli ísť na medziregálový koncert aj na ďalší deň. Moje koncepty sú dlhodobo vskutku čudné a nikdy som si na žiaden nepodala grant, ale tento je môj obľúbený.

Boli sme na malom festivale a, ktovie, možno to bol na túto sezónu aj festival posledný. Dúfam, že nie, ale covid ma naučil neočakávať. Ak, nevadí, počkáme, rozumieme, chápeme, prijímame, tešíme sa o to viac na tie ďalšie.

Nikdy som ani chvíľu nemala pocit, že rúška a. k. a náhubky mi berú akúkoľvek slobodu. Moja sloboda je úplne inde. Moja sloboda je napríklad v živej hudbe a divadle, ťažko sa mi bez nich dýcha, sú dychberúce… Túto sobotu som dostala duševnú ventiláciu. A nechcem, aby ma z nej odpojili. Môj manžel dostal druhú dávku vakcíny. Ďakujeme.

Autorka je slniečkarka

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra v karanténe

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie