Obušky, vodné delá a plyn. S utečencami som skončila v maďarskej väznici

Maďarsko vyzerá z pohľadu utečencov zo srbskej strany hranice ako pevnosť. Ak niečo vôbec vidieť cez slzný plyn, sú to štíty špeciálnych policajných jednotiek. Sme na schengenskej hranici a na chvíľu v koži utečencov.

Len som sa zohla, aby som pomohla mužovi so zlomenou barlou, a už ma bijú obuškom a vlečú do maďarského väzenia. Zvláštna tvár Európy.

Strach z Maďarska

Stojím v Srbsku neďaleko maďarských hraníc, cez ktoré sa v posledných dňoch a týždňoch do Európy dostali desaťtisíce utečencov. Niečo však nie je v poriadku.

Ľudia sa vracajú. Niektorí hovoria, že idú späť do Sýrie. Myslia to polovážne, ale boja sa Maďarska. Odišli z vojny, aby ich pri hranici vítala ďalšia.

Žena, Sýrčanka, uteká so svojím dieťaťom do autobusu. Dieťa šikovne cupitá popri nej, má asi tri roky, pozeráme sa na nich ako na výjav. Títo ľudia by predsa pred Európou nemali utekať. Chcú od nej pomoc. Ale stalo sa, autobus ich vraj berie do tábora v Srbsku a odtiaľ sa chystajú na chorvátsku hranicu.

Keď ženu s dieťaťom fotíme, na chvíľu sa zastaví a poprosí nás, aby sme Maďarsku odkázali, že je to banda „buranov“ a mali by sa strčiť. Čakala s dieťaťom a rodinou dva dni pri plote, aby ju pustili. Nič sa nestalo.

Video: Reportérka Denníka N: Zatýkajú novinárov, s pašerákmi si poradiť nevedia 

Maďarsko od utorka zaviedlo nové pravidlá, krajina fungovala ako obchod. Vytvorilo si otváracie hodiny a vchod, cez ktorý môžu migranti na územie vchádzať. Za predpokladu, že ihneď požiadajú o azyl. V Maďarsku by väčšinu z nich okamžite otočili do Srbska, krajina nie je štedrá v rozdávaní pozvánok domov.

Migranti a utečenci ostali v Srbsku.

Slzný plyn

Cesta k hraničnému priechodu je v ten deň zvláštna. Má svoje vlastné vrstvy, vlastné svety, najprv sú to deti, ktoré spia popri ceste, a ženy, ktoré perú oblečenie v mydlovej vode v dvojlitrových fľašiach. Potom ich vešajú na blízky plot, taký, čo ide kolmo až k hraničnej bariére. Dobrovoľníci rozdávajú jedlo, sú tu organizácie, ktoré pomáhajú usmerňovať. Stačí podísť bližšie a vidíme novinárov.

Odrazu davy, ktoré bežia. Utečenci, ktorí sa vybrali na útek, ale z druhej strany.

Bežia pred Maďarmi. Pýtame sa prečo a novinári odpovedajú, že Maďari hádžu slzný plyn cez hranicu do Srbska. Srbskí policajti sa usmievajú a podávajú migrantom vodu. V Maďarsku v dedine Röszke žiletkové drôty obalili do ďalšej desivej vrstvy. Hranice sa sprísňujú, nikto nevie, čo sa deje so Schengenom. Za ním stoja zoradené štíty, policajti.

Vodným delom odohnali migrantov od plota.

Srbská strana, Horgoš, sa zasekne pri jednom obraze. Vidno Sýrčanov, Pakistancov, Afgancov, ako si navzájom umývajú tváre. Zatiaľ len mužov, ale slzný plyn policajti prehadzujú čoraz ďalej od hranice. Aj za hranice svojich oprávnení. Zasahuje aj ženy, aj deti, veľa ľudí plače. Muži začínajú vracať.

Prečo sa toto deje – to je najčastejšia otázka. Pýtajú sa migranti, pýtajú sa novinári, toto je zhmotnené nedorozumenie.

Sme bratia, chceme s vami hovoriť

Migranti hádzali fľaše s vodou, dostali späť vodný prúd a potom plyn. Nakoniec rozobrali hraničné budovy. Prehadzovali kamene a mramor, bránili sa, nechápali pred čím. Mali megafón, polícia nie.

Z megafónu počuť: Sme bratia, chceme s vami hovoriť. Odpoveď neprichádza. Polícia nekomunikuje, iba stojí a hádže.

Plot nie je také ťažké rozobrať, ako by sa zdalo. Zopár silných rúk a nástrojov. Polícia sa chvíľu iba prizerá, každý si myslí, že sa hranica otvára, ozýva sa jasot. Novinári prichádzajú bližšie, chcú byť pri tom, ako pustia prvých migrantov.

Všetko vyzerá sľubne, polícia nakoniec púšťa k sebe prvú rodinu. Približujú sa ľudia, prekročili plot.

Vtom sa špeciálna jednotka rozbehne a tlčie do ľudí.

Stúpa po deťoch a starčekoch. Toto nebudú zveličené obrázky v médiách. Toto bude Maďarsko, ktoré napáda neozbrojených. Na toto myslím, keď zdvíham muža so zlomenou barlou zo zeme a odrazu som mimo davu.

Odtlačky a polícia

Je o 13 hodín neskôr a na našom stole sú odtlačky mojich prstov, dostala som ich ako suvenír od policajta, ktorý prevracal očami, keď ich bral. To bol posledný krok policajnej procedúry, ktorá zadržala novinárov za trestný čin s hrozbou niekoľkých rokov väzenia.

Hrozné väzenské fotky, obvinenie, hovorí sa o súde. Krivky na papieri sú dôkazom toho, ako rýchlo sa môže kontroverzný zákon stať absurdným. Trvalo len dva dni a Maďari na základe pravidla o ilegálnom prekročení hraníc zatkli troch novinárov.

Poliaka Jaceka Tacika udreli po hlave a rozbili mu zátylok. Stratil veľa krvi. Austrálskeho fotografa dokopali na zemi do hlavy a viackrát do chrbta. Snažil sa chrániť deti, ktoré sa ocitli v jadre konfliktu. Odfotil policajta, ktorý mu ublížil. Ten sa pokúsil rozbiť fotoaparát.

 

Maďarský Majdan

Mnohí spomínali na hranici pri Röszke na kyjevský Majdan. Horeli pneumatiky, hádzali plyn. Policajti porušili medzinárodné práva. Na územie Srbska v žiadnom prípade nemohli hádzať žiadne zbrane, ani zasahovať vodným delom.

Ľudí však po porušení svojich vlastných pravidiel bez problémov bili.

Špeciálne jednotky, obrovskí chlapci, sa nekontrolovane rozbehli proti davu utečencov. Policajti sa však zrejme pomýlili. Nebojovali proti teroristom. Stúpali na deti. Delili rodiny. Rozplakali ženy. Poranili ich.

Prerazili plot a hranicu, ale k polícii pristúpili v mieri. Kamene odhodili nabok. Sadli si pred ne. Rodiny sa postavili dopredu, aby bolo jasné, že nechcú bojovať. Predsa im ublížili.

Terorista? Nie, chlapec s megafónom

Chlapec s megafónom sa volá Jasír, po zatknutí sa ocitnem v kruhu s ním.

Počula som, ako utišuje davy utečencov, ktorí sa prestali kontrolovať a v návale zlosti a frustrácie sa snažili zvaliť plot. Kričal stojte utečencom, a prosím a ďakujem polícii. Musia si to pamätať. Všetci ho museli vidieť. Napriek tomu tam sedel, podozrivý z terorizmu.

Zatkli osem žien a rodiny. Marua sedí a objíma svoje dieťa, má štyri roky. Spodná pera sa jej trasie, neprestáva, ani keď sa trochu usmeje.

Hovoríme jej, že má krásne dieťa. Že bude všetko v poriadku. Začína plakať, pera sa klepe rýchlejšie.

Je v hroznom šoku, lekár neprichádza. Hovorí, že má ešte dve dcéry. Ostali s manželom v Srbsku. Nevie, čo s nimi je. Oddelila ich hranica. Strašne plače. Nedá sa to počúvať, je to naše svedomie.

Obzriem sa vedľa, ďalšia žena z Aleppa. Plače. Má dieťa v Srbsku, manžela pri sebe, dieťa jej vzali priatelia. Prišli sem zo zúfalstva, pýtam sa, prečo boli s deťmi v prvom rade. Aby policajti vedeli, že im nechcú ublížiť. Veľmi chcú ísť ďalej.

Mohammad vzlyká, týchto ľudí nik neutíši. Stále v nich pulzuje smútok z domova, sklamanie z ľudí okolo. Marua vraví, že chcú, aby sa k nim správali ako k ľuďom. Že ušli preto. Že takto radšej pôjde do Sýrie a umrie doma.

Nemyslí to polovážne.

Pera sa jej trasie. Je to človek, ktorý na chvíľu stratil dôstojnosť. Koľkokrát sa jej to stalo na ceste sem. To už nikto nezráta.

Modriny a krv

Špeciálne jednotky utečencom nadávajú v maďarčine, kričia na nich. Chlapi sú určite nervózni, kričia však na ženy.

Vedia, že som novinárka. Kričia aj na mňa, hrubo ma pritlačia k zemi a nedovolia pohnúť sa. Ruky v putách, doteraz mám modriny. Vodu prinesú, až keď žiadame tretíkrát.

Na tomto príbehu však nie je hrozné to, že ma polícia zatkla.

Hrozné je to, čo som videla. Zameňte si ma za Sýrčanku. Aj ony boli spútané. Preneste prístup polície na ľudí, ktorí do Európy prichádzajú vo viere v lepší svet. Z vojny, z trápenia, z tráum a neustálych problémov. Idú vo viere v mier a šťastie. Vo viere v život.

Takéto Maďarsko si nikto z nich nezaslúži.

Smútok vo väzení

Sedíme vo svojej cele a prichádzajú Sýrčania. Zlomené tváre a prázdne oči. Nie preto, že ich polícia zatkla. V tých očiach je všetko, čo zažili, a toto bola posledná kvapka. Majú obviazané hlavy, krvácajú. Obviazané ruky, sú bosí.

Jeden väzeň má 65, rodinu v Srbsku. Druhý má štyri roky a spí na schodoch pred policajnou stanicou. Zabalený v deke. Ďalšia je žena, drží v ruke drobné dlane svojich detí.

Niekde tu je aj Jasír, ale na samotke, pretože je vraj terorista.

Týchto ľudí zatkla maďarská polícia. Troch novinárov a zopár zlomených pohľadov. Hanbíme sa.

Nemám domov

Jeden zlomený pohľad nás víta aj na hranici.

Je to Sýrčan Džahíd, spoznáme ho podľa silných čŕt, inak má na sebe vestu maďarského Červeného kríža. Prichádza k nám, či nepotrebujeme pomoc. Plynulá maďarčina nás prekvapí.

Nepotrebujeme, posielame ho dopredu, tam sú zranení. Neustále nosia bezvládnych Sýrčanov. Vraví, že ho kolegovia nepustili dopredu, pretože je zo Sýrie. Vraj nemôžu, aby sa náhodou nepripojil k vzbure. Mohol by pomôcť.

„Viete, ja nemám domov. Prišiel som z vojny v Sýrii, získal som azyl v Maďarsku. A teraz ma to dobehlo tu. Ja mám Maďarsko rád. Ale toto je už Sýria. Z tohto som utekal. Človek sa má cítiť v bezpečí, má mať práva. Moji ľudia tu práva nemajú. Som veľmi nešťastný.“

Keď odchádzame v policajnom autobuse, už nepočujeme žiadne zvuky z „bojiska“. Nevieme, kam sa z Maďarska vytratila Európa. My vyviazneme, ráno nám zrušia obvinenia. Utečenci, ktorých sme videli vo väzení, nie. Hrozí im aj päťročné väzenie. Pykajú za to, že chcú lepší život.