Jožo Ráž mi priblížil Boha. Keď sa rozloží na gauči s cigarou, napojí sa na vesmír, vraví autor filmu o spevákovi Elánu

„Neverím, že zomriem. Proste tomu neverím,“ hovorí Jožo Ráž v novom filme Večný Jožo alebo Ako som stretol hviezdu. Netypický dokumentárny portrét frontmana skupiny Elán ako kresťanského budhistu veriaceho v komunizmus vznikal desať rokov. „Jožo Ráž bol spontánny. Vycítil, že nemám predsudky, aj keď sa nezhodneme. Skamarátili sme sa,“ hovorí český filmár Jan Gogola ml.

Ráž podľa neho žije intenzívnym duchovným životom: “Dlhodobo neudržuje spoločenské styky. Je v podstate odpojený od súčasných komunikačných technológií. Nikam nechodí, najdôležitejší preňho je pokoj, ticho, vnútorný život.”

V rozhovore ďalej hovorí aj o tom, odkiaľ sa berú kontroverzné názory hudobníka a či je pravda, že v šoubiznise trpí. V stredu 23. júna film uvedie košický Art Film Fest.

Ako tomu rozumieť, keď Jožo Ráž hovorí, že nezomrie, že je večný?

Takisto som najprv nechápal. A on nechápal, že to nechápem. „Keby som náhodou zomrel, tak budem veľmi prekvapený,“ odpovedal mi.

Nemyslí to obrazne, že bude nesmrteľný v pesničkách Elánu?

Podľa mňa on nerozlišuje medzi životom tela a vedomia. A keďže verí vo večnosť vedomia, tak verí vo večnosť seba.

Frontman Elánu je okrem hitov chodiaca továreň na kontroverzné výroky. Obdivuje Mečiara, Husáka a Putina, hovorí, že lepšie bolo za komunizmu, na čínskej ambasáde sa ospravedlňoval za výrok: „Keď svetu začnú vládnuť Číňania, prvých 45 ich odrovnám.“ Rátate s kritikou, načo ste mu dali priestor?

Áno. Možno však film mnohým ukáže, že sa Jožo dokáže v osobných aj v politických témach vyjadrovať inak, než ho z množstva jeho verejných vystúpení poznáme. A že ani v dnešnej rozdelenej spoločnosti si navzájom nemusíme byť takí vzdialení.

Mám dojem, že pred kamerou reagoval spontánne a vnímavo preto, lebo vycítil, že k nemu nepristupujem s vopred daným názorom alebo s nálepkami, ktorými by som ho chcel oblepiť. Netvrdím, že všetkým jeho výrokom rozumiem. Nejdem však za ním len a predovšetkým preto, aby som mu vyčítal, že je mečiarovec, putinovec alebo hviezda normalizačného popu. Snažím sa pochopiť, ako niekto, kto je mi blízky, mi môže byť aj taký vzdialený.

Aj preto naše nakrúcanie trvalo takmer desať rokov. Pri niektorých veciach, na ktorých sa nezhodneme, cítim potrebu si to s ním vydiskutovať či ísť do stretu, a to práve preto, že mi na ňom záleží. A cez naše stretnutie možno aj ďalší ľudia pouvažujú trochu inak.

Aký vlastne máte vzťah k Elánu? Pustíte si takú hudbu doma?

Áno a mám rád aj ich novšie albumy. Od istého času som sa prestal brániť všeobecne popkultúre a hanbiť sa za to, že sa mi páči takzvané masové umenie. Bola to úľava.

Nie je oslobodzujúce, ak sa priznáte, že sa vám páčia Brontosauři a pustíte z jukeboxu Růže z papíru bez toho, aby šlo len o prejav sprisahaneckého výsmechu proti takzvanému gýču? Jan Nedvěd potom môže byť niekto ako golem nehy.

Pop sa dokáže dotýkať v nás čohosi univerzálneho a antropologicky dôležitého, čo máme spoločné. Nie bez dôvodu nahral napríklad brniansky džezmen Spilka džezový album Nedvědových piesní.

Odkedy ste fanúšikom Elánu?

Od detstva. Nevynechal som ich koncerty v rodnom Uherskom Hradišti. Keď som mal okolo pätnásť rokov, tak som Elán počúvať prestal, ale neskôr som sa k nemu vrátil.

Jeden večer pred pätnástimi rokmi sme s kamarátmi sedeli v brnianskom bare, v ktorom majú jukebox. Rozprávali sme sa o detstve, o tom, čo z neho v nás pretrváva a aká hudba bola pre nás určujúca, aj keď sme dnes vkusom inde. Nahádzali sme peniaze do jukeboxu. Elán ma zasiahol. Myslel som si, že je to detinská nostalgia, z ktorej sa vyspím. Ale na druhý deň som si ich púšťal zase, o týždeň zase. Začal som sa pýtať, či za mojou slabosťou pre Elán nebude viac než iba nevyzretá puberta.

Na čo ste prišli?

Na tri veci. Najdôležitejšou je