Denník N

O letnom čase

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je začiatok leta a ja si skúšam privolať dávny letný pocit voľnosti. Aj vďaka nemu som toto obdobie vždy miloval. Posledné dni školy. Chuť kofoly po vyučovaní a očakávanie – čo všetko ma počas leta (možno) čaká.

Nadránom vyraziť z domu, brieždenie v takmer prázdnom osobnom vlaku, na stanici cigareta a hodina chôdze k rybníku. Celý deň pri vode. Kapry, karasy, ostrieže, prudké slnko a dym z ohňa, na ktorom sa varí nekonzumovateľne pikantná polievka.

Špliechanie vody, sem-tam pár slov a nekonečne dlhý letný deň. Vlak domov. Sme špinaví, mierne opití a unavení. Cez otvorené okno prefukuje vietor. V autobuse do Dúbravky nechávame namiesto seba na zadných sedadlách troch ulovených karasov. S cestovnými lístkami za plutvami. Smútok za klobúkom, ktorý som si zabudol vo vlaku.

Minulý týždeň som absolvoval jednu z prvých postpandemických literárnych akcií v knižnici v Liptovskom Mikuláši. S prozaikom a novinárom Petrom Juščákom. Čakala ma takmer štvorhodinová cesta vlakom tam a večer späť. Ráno v Bratislave som nastúpil na poslednú chvíľu a usadil sa v kupé – spokojný, ako krásne som všetko stihol. A introvertná úľava – žiadni ľudia. Asi sa ešte príliš necestuje.

Vlak sa pohol, nabral rýchlosť… a zastal. Po chvíli som sa okoloidúceho sprievodcu spýtal, ktorým smerom je prvá trieda. Začudovane si ma premeral. „Vy chcete niekam cestovať?“ „Tak, áno. Rád by som. Do Mikuláša.“ „V tom prípade ste v zlom vlaku. Sme v depe.“ „Jasné, v depe… A čo mám teraz robiť?“ „Vystúpte a vráťte sa na stanicu. O dvadsať minút ste tam.“ „A je tu nejaká cestička?“„Aká cestička? Len dávajte pozor na vlaky.“

Cesta po železničných podvaloch a štrku v tridsaťstupňovej horúčave nie je úplne bohviečo, ale na druhej strane… ďalší spoj mi ide až o hodinu, treba si to užiť. A stačilo iba nastúpiť do „zlého vlaku“. Na stanici v Mikuláši som si spomenul na návštevu u fotografa Martina Martinčeka spred vyše dvadsiatich rokov. Pred dňom D sme si vymenili minimálne päť listov, musel som mu odpovedať na iks otázok a poslať témy, o ktorých sa budeme rozprávať. Okrem toho mi vypracoval presný dvojdňový harmonogram návštevy. Všetko naplánoval s dôkladnosťou štartu raketoplánu.

Vlak do Mikuláša však pre opravu trate meškal asi tridsať minút a pán Martinček mi hneď po príchode vynadal, že idem neskoro. Navyše naznačil, že by som sa mal lepšie obliekať a častejšie sa stýkať so ženami – „Scivilizuje vás to.“ Jedným slovom, celý čas si zo mňa trocha uťahoval.

Cestou okolo mikulášskeho gymnázia sa mi vynorila spomienka na básnika Ivana Laučíka. Jeseň, asi jedenásť hodín večer, popŕcha. Nakrúcame televízny rozhovor s osamelým bežcom a gymnaziálnym učiteľom slovenčiny. Prechádzame sa po dlhých tmavých chodbách gymnázia s nasadenými čelovkami. Alebo… sa mi to iba snívalo.

A tretia spomienka – s básnikmi Olegom Pastierom, Karolom Chmelom a Valerijom Kupkom krstíme v Mikuláši novú knihu rodáka Janka Púčeka. Po akcii kráčame neskoro v noci do domu k Jankovým rodičom. Je zima a v odhade vzdialenosti nás Janko asi nechcel príliš znepokojovať. Na druhý deň skoro ráno vyrážam cez Palúdzku do Bratislavy. Tentoraz stíham, aj vlak je správny, usádzam sa v kupé, minimálne dve hodiny môžem pospávať. Mám čas.

Komentáre

Teraz najčítanejšie