Pod vodou objavil vrak lietadla z vojny, podvodnú sopku aj endemit, ktorý odborníci nepoznali. Potápač Peter Kubička

Nám laikom pri potápaní zväčša stačí, ak vidíme dno, živočíchy a rastliny pod vodou, ryby či koraly. Vám to nestačí. Čo vás láka potápať sa do vrakov lodí a lietadiel, jaskýň, zatopených baní či železničných tunelov?

To, o čom hovoríme, je už technické, teda nie rekreačné potápanie. Technické potápanie rozširuje poznanie konkrétnych vecí, umožňuje ich dostupnosť. Unikátne a špecifické na potápaní je práve to, že vidíme miesta, na ktoré sa človek za normálnych okolností nedostane.

Koraly a rybičky možno pozorovať v nízkych hĺbkach aj pri dennom svetle, v jaskyniach, baniach a vrakoch sa už nezaobídete bez špeciálnej baterky a množstva inej výbavy. Ak by to niekto skúsil bez nej, navyše bez patričných vedomostí a zručností, výrazne by ohrozil svoj život.

Prečo?

Potápač musí vedieť, ako sa konkrétne prostredie správa, aké sú riziká. Laik netuší, čo robiť v zakalenej vode, ako sa v nej pohybovať tak, aby si prostredie sám nezakalil, aké techniky použiť, aby v zatopenej bani či jaskyni nezablúdil.

Čo vás tam priťahuje?

Vysvetlím to na príklade bývalých opálových baní na východe Slovenska. Časť z nich je suchá, ide asi o 40 kilometrov, časť zase zatopená, tam ide o tri až päť kilometrov. Presne sa to nevie, lebo niektoré chodby sú zavalené.

Čo nás tam ťahá? Práve to, že keď sa pred sto rokmi baňa zatopila, znemožnil sa prístup do nej. Do suchých častí však ľudia chodili naďalej celé desaťročia. Vo výsledku to prostredie, či už vedome alebo nevedome, upravovali. Napríklad tým, že odtiaľ vynášali predmety, napríklad banské artefakty do múzea. Ďalšie predmety zase prenášali na iné miesta, niekde hrabali, niekde niečo čistili, možno spravili aj novú chodbu.

Keď tam teda dnes prídete ako turista, síce vám sprievodcovia povedia, že je to baňa z 15. storočia, ktorú zavreli v 20. rokoch 20. storočia, ale v skutočnosti vidíte niečo iné, lebo za posledných sto rokov ju ľudia výrazne zmenili.

Čiže vás láka zatopená časť, v ktorej sa čas zastavil, kde ľudia nemohli nič upraviť?

Presne. Lákajú nás miesta, kam sa bežní ľudia nedostanú, lebo zatopenie znamená doslova zamknutie. Do 70. rokov 20. storočia sa do týchto častí nik nedostal, až potom tam prichádzali prví potápači. Vďaka tomu môžeme vidieť baňu presne v tej podobe, v akej ju zatvorili pred sto rokmi. Vidíme konkrétne nástroje, pomôcky, pôvodné chodby, pričom sa rozbieha naša fantázia a vieme si predstaviť, ako sa tam pohybovali baníci. V tom spočíva krása vody – dokáže zakonzervovať čas v bani aj vo vrakoch lietadiel či lodí, pričom silno obmedzí okruh ľudí, ktorí sa k nim dostanú.

Pred siedmimi rokmi ste mi povedali, že úchvatné sú aj zaplavené územia či dediny, lebo aj klasické suchozemské veci vyzerajú pod vodou inak, že je nádherné vznášať sa okolo zatopeného kostola od základov po vežu, vidieť zatopený most, lúku, les, autá či dokonca lokomotívu.

Je to tak. Potápal som sa v mnohých priehradách, ktorými boli zaplavené rôzne územia, dedinky, údolia. Všetko sú to lokality, kde predtým žili ľudia, pracovali tam, obrábali polia, ťažili v lesoch, prípadne tadiaľ len prechádzali. Človek si to všetko predstavuje a je to nádherné.

Uvedomujem si, že patrím k tým málo ľuďom, ktorí to dnes môžu vidieť, lebo väčšina sa k tomu nikdy nedostane. Čím je to prostredie náročnejšie, tým menší je aj okruh ľudí, ktorí ho uvidia. A tým sa aj zväčšuje pravdepodobnosť, že tie veci uvidím presne v takom stave, v akom boli zanechané pred zatopením.

Ak spadne lietadlo do vody a dno nie je príliš hlboko, vždy sa v globále nájde dosť ľudí, ktorí sa tam dostanú a niečo odnesú, ukradnú, premiestnia, poškodia. Tí, čo prídu neskôr, nakoniec vidia len „vykuchaný“ skelet. Ak sa však lietadlo potopí do hĺbky 70 metrov, je takmer isté, že ho nájdeme presne v takom stave, v akom bolo v deň havárie. Samozrejme, odhliadnuc od predmetov, ktoré vo vode degradujú. Voda však nikdy nezničí všetko, na väčšine vecí je len nejaký nános.

Typickým príkladom je múzeum Vasa v Štokholme. Zrekonštruovali tam loď, ktorá sa potopila v prvej polovici 17. storočia a na dne ležala viac ako tri storočia.

Áno, výhodou bolo, že bola potopená len v hĺbke medzi 30 až 40 metrami, takže sa ju podarilo vyzdvihnúť, a že sa potopila priamo v prístave, kde nežili mikroorganizmy likvidujúce drevo, z ktorého bola postavená. Tá loď bola v podstate kompletne zrekonštruovaná z pôvodného materiálu.

Je umiestnená v obrovskej hale a okolo je niekoľko miestností s artefaktmi, ktoré sa našli vo vode – od tašiek cez topánky, oblečenie, veci vo vreckách až po kostry tiel. Môžeme povedať, že vďaka vode presne vidíme, ako sa v tých časoch žilo, ako sa ľudia obliekali a čo nosili so sebou. Nebyť vody, ktorá bránila prístupu iných ľudí, všetko je dávno rozkradnuté. Takto to bolo pekne zakonzervované práve v podobe, ktorá láka aj nás potápačov.

S kamarátmi sa vám pri ostrove Vis v Chorvátsku podarilo objaviť vrak havarovaného amerického bojového lietadla Boeing B17. Zostrelili ho v druhej svetovej vojne.

Našli sme ho v hĺbke asi 74 metrov. Máme istotu, že sme boli prví, lebo keď som otvoril dvere na lietadle,