Zmar martinských múzeí: drevenice sa rozpadávajú, hlavné sídlo 90 rokov neopravili, 130-ročná opona zostáva nechcená

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme boli v Martine.

Martin má v prepočte na počet obyvateľov azda najviac múzeí a kultúrnych inštitúcií na Slovensku. Pod hlavičku Slovenského národného múzea v Martine patrí šesť rôznych múzeí. Depozitáre ukrývajú vyše 800-tisíc zbierkových predmetov.

Múzeá nemajú peniaze ani na základnú prevádzku. Depozitné priestory sú v hroznom stave. Budova Etnografického múzea, kde sídli vedenie martinských múzeí, nebola zásadne rekonštruovaná deväťdesiat rokov a potrebuje rozsiahle opravy. Problémy má aj Múzeum slovenskej dediny, kde sa na mnohých ľudových stavbách rozpadávajú šindľové a slamené strechy a niektoré stavby sa už rúcajú.

Keď sa rozpadávajú strechy a padajú budovy

Múzeum slovenskej dediny je najväčšie z desiatich múzeí v prírode na Slovensku. Má rozlohu pätnásť a pol hektára a viac ako stopäťdesiat objektov. Keď v druhej polovici šesťdesiatych rokov položili základný kameň múzea do oravskej krčmy, vývoj išiel vpred rýchlym tempom.

Postupne vznikli časti múzea prezentujúce ľudovú architektúru a spôsob života na dedine v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia na Orave, Liptove a Kysuciach. Domovský región Turiec zostal nedokončený. Po páde komunizmu na Slovensku Slovenské národné múzeum (SNM) prišlo o výdatné financovanie a Múzeum slovenskej dediny začalo stagnovať. Poslednú stavbu, dom z horného Turčeka, v múzeu sprístupnili v roku 2014.

Keď sa návštevníci prechádzajú múzeom, pri chodníkoch im robia spoločnosť kozy aj s malými kozliatkami. Zvieratá majú doplniť atmosféru klasickej slovenskej dediny a oživiť inak nehybnú architektúru. V pozadí počuť zvuk kosačiek. V múzeu pracujú len štyria údržbári, a keď dokosia, môžu vzhľadom na rozlohu areálu akurát začať znova.

Mnoho striech dreveníc je už na pohľad poškodených a deravých. Popri trase prehliadky človek narazí aj na úplne rozpadnutú budovu. Ak by múzeum získalo peniaze, ešte by ju bola šanca zachrániť. Polovica inej stavby sa tu zrútila len pred pár týždňami. Jej časť prešla rekonštrukciou, na zvyšok už neboli peniaze a po polovici hospodárskej budovy už ostali len základy.

Múzeum v súčasnosti prezentuje architektúru severozápadného Slovenska, to sú predovšetkým podhorské oblasti, kde sa ako strešná krytina používal hlavne šindeľ. Keď  v minulosti v domoch ľudia ešte bežne bývali, dokázal šindeľ na streche vydržať aj tridsať rokov. Obyvatelia si často dokázali náhradné šindle vyrobiť aj sami a presne vedeli, ako, z ktorého stromu a v akom období ich treba vyrábať. Priebežne šindle vymieňali. Drevená krytina vydržala aj vďaka tomu, že sa pod strechou dlhodobo držal dym z ohniska, ktorý šindeľ konzervoval.

V novodobých podmienkach šindle degradujú rýchlejšie. Veľký vplyv má slnečné  žiarenie, ale všetko závisí od ich výroby a osadenia. Strecha na každom objekte sa musí vymeniť približne každých desať rokov. Riaditeľ SNM v Martine Radovan Sýkora hovorí, že remeselníkov, ktorí vyrábajú štiepané šindle tradičným spôsobom, je málo a je ťažké ich nájsť. Okrem toho keď múzeum získa dotáciu, napríklad z projektov Interreg alebo v minulosti z Nórskych fondov, musia nové strechy verejne obstarávať.

Riziko verejného obstarávania rekonštrukcie múzejných objektov je v tom, že vyhráva najlacnejšia ponuka. Občas sa teda stane, že vyhrá firma, ktorá má s výrobou a kladením šindľov malé alebo žiadne skúsenosti a pri rekonštrukcii robí chyby. Keď sa konečne naučí tie správne postupy, je bežné, že pri ďalšej rekonštrukcii vyhrá nová firma, ktorá opäť o kladení šindľov veľa nevie.

Generálne riaditeľstvo Slovenského národného múzea, riaditeľ SNM v Martine Radovan Sýkora aj kurátorka Múzea slovenskej dediny Tatiana Kadlecová hovoria, že najlepším riešením problému by bolo zvýšiť rozpočet múzea o 180-tisíc eur ročne. Za tieto peniaze by sa o objekty mohla starať partia vyučených remeselníkov, ktorí ovládajú tradičné stavebné postupy. Nie je to novátorský nápad, takto fungujú podobné múzeá v zahraničí. Po príklad dobrej praxe stačí nakuknúť za české hranice do Valašského múzea v prírode v Rožnove pod Radhoštěm.

Ak by múzeá mohli platiť za starostlivosť zo svojho rozpočtu a priebežne, malo by to podľa riaditeľa SNM v Martine Radovana Sýkoru niekoľko výhod. Na remeselníkov by sa dalo spoľahnúť, že prácu urobia dobre a podľa tradičných postupov. Okrem toho by šindle na strechách menili priebežne a objekty by opravovali v štádiu malého poškodenia, keď opravy nie sú veľmi drahé. Riaditeľ Sýkora hovorí, že problém s nárazovým financovaním opráv je, že nejde o systémové opatrenie. Kým múzeum získa potrebné prostriedky, poškodené budovy môžu zdegradovať tak, že ich oprava bude veľmi drahá alebo nemožná.

Navyše pri mimorozpočtových zdrojoch múzeum nikdy nevie, či peniaze získa. Rizikové sú hlavne rekonštrukcie, ktoré sú financované na etapy. Môže sa totiž stať, že peniaze na dokončenie skrátka neprídu. Preto sa pred dvoma týždňami rozpadla časť hospodárskej stavby v Múzeu slovenskej dediny. Ministerstvo kultúry okresalo príspevky a neschválilo projekt dokončenia rekonštrukcie. Posledný príspevok na rekonštrukciu daného objektu získalo SNM v Martine v roku 2019, aj to nie v požadovanom rozsahu.

So žiadosťou o navýšenie rozpočtu o potrebnú sumu už SNM niekoľkokrát kontaktovalo ministerstvo kultúry. Minulý rok rezortu poslali vypracovaný projekt záchrany, obnovy a rozvoja Múzea slovenskej dediny. V júni SNM zaslalo ministerstvu kultúry list, v ktorom opäť žiadalo progres v riešení havarijných situácií. Ministerstvo na list doteraz nereagovalo.

Keď sa na zlý stav Múzea slovenskej dediny pýtal Denník N, ministerstvo kultúry reagovalo, že múzeum od roku 1991 funguje v provizórnom režime, pretože areál nebol nikdy dokončený. Najbližšie opravy by sa mali týkať vstupu, ktorý dnes tvoria len dve maringotky. Koľko peňazí a kedy na tieto práce rezort vyčlení, hovorkyňa ministerstva Zuzana Viciaňová neuviedla.

Deväťdesiat rokov bez rekonštrukcie

Budovu Etnografického múzea, kde sídli správa SNM v Martine, nechala postaviť Muzeálna slovenská spoločnosť medzi rokmi 1928 – 1932 podľa návrhov významného architekta Milana Michala Harminca. Na svoju dobu išlo o modernú stavbu s takmer dvojhektárovou botanickou záhradou s mimoriadne prepracovaným vodným systémom.

Bezprostredne po ukončení stavby bolo do nových priestorov z prvej budovy Slovenského národného múzea, kde je dnes regionálne Múzeum Andreja Kmeťa, premiestnené sídlo múzea. Postupne sa sem sťahovali aj všetky zbierkové predmety a začali sa budovať prvé celonárodné expozície.

Odkedy ju postavili, neprešla takzvaná druhá účelová budova SNM v Martine žiadnou väčšou rekonštrukciou. Riaditeľ Radovan Sýkora hovorí, že Etnografické múzeum potrebuje okamžitú rekonštrukciu, pretože je v havarijnom stave. Najhoršie je na tom elektroinštalácia, systém vykurovania, strecha a fasáda budovy.

Okrem infraštruktúry je stará aj stála expozícia. Vitríny sú aj s obsahom na rovnakom mieste už od polovice sedemdesiatych rokov. Dojem zachraňuje len ich dizajnová prepracovanosť, ktorá ďalekosiahlo predbehla svoju dobu.

Múzeum nemá peniaze na budovanie nových expozícií. Aj výstavy robia zamestnanci múzea prevažne svojpomocne, teda bez spolupráce s architektom.

Martinské múzeum má aj iný problém. V budove nie je dosť miesta na uloženie zbierkových predmetov. Rovnako ako všetky múzeá SNM v Martine, ani ono nemá v depozitárnych priestoroch dostatočné technické vybavenie. Klimatické podmienky v miestnostiach, kde ležia vzácne historické kúsky, tak môžu prispieť k ich postupnému znehodnoteniu. Okrem opravy pôvodnej budovy teda múzeum potrebuje postaviť aj úplne nový depozitár vedľa historickej stavby.

V ideálnom prípade by oživením a opravami prešla aj záhrada. Kedysi mala status botanickej záhrady, no zhruba od osemdesiatych rokov pustla a dnes je z nej len park. Na starostlivosť nie sú peniaze a o údržbu sa stará jediný zamestnanec, ktorý popritom vykonáva aj iné práce. Nárazovými akciami sa snažia pomôcť aktivisti z občianskeho združenia Premena v Turci, ktorí trikrát ročne organizujú aktivitu Hybaj hrabať, kde dobrovoľníci z Martina pomáhajú s rôznymi prácami v záhrade.

Okrem nich si musia zašpiniť ruky aj zamestnanci múzea, je jedno, či akademickí alebo nie. Niekoľkokrát ročne sa za múzeom stretnú etnografi, účtovníčky aj upratovačky a spoločne dávajú zeleň dokopy.

Múzeum si všetky technické nedostatky dobre uvedomuje a roky predkladá ministerstvu kultúry žiadosť o peniaze na prípravu projektu celkovej rekonštrukcie budovy vrátane záhrady. Spracovaný stavebný zámer, v ktorom boli zahrnuté riešenia problémov vymenovaných vyššie, poslali z múzea na ministerstvo už v roku 2012 – neúspešne.

Naposledy sa vedenie múzea s podobnou prosbou na ministerstvo obrátilo minulý rok. Rezort zaradil rekonštrukciu múzea do svojho rozpracovaného investičného plánu. Hovorkyňa ministerstva Zuzana Viciaňová vraví, že sa postupne začína projektová príprava rekonštrukcie. Kedy sa s opravami začne a koľko na ne ministerstvo vyčlení peňazí, zatiaľ povedať nevedela.

Bar, v ktorom visí opona z 19. storočia

Súčasťou druhej účelovej budovy SNM v Martine je kultúrne centrum Barmuseum, ktoré v roku 2005 založil Ľuboš Šulov. Na komorné koncerty a umelecké workshopy, ktoré Šulov s kolegami organizujú, sú priestory veľkej zasadacej miestnosti SNM ideálne. Miestnosť na podujatia je oddelená od baru, takže sa navzájom nerušia. Navyše iná podobná sála v Martine na prenájom nie je. So spoluprácou je spokojný aj riaditeľ Radovan Sýkora, podľa ktorého podujatia Barmusea s múzeom ladia a nepôsobia rušivo.

Konferenčná miestnosť so sebou okrem stoličiek a pódia nesie aj jeden výstredný prvok. V sále, kde sa pravidelne konajú koncerty, visí vzácna a stará opona.

Opona bola do Martina dovezená v roku 1891. Do vtedy nového Národného domu ho Slovenskému spevokolu daroval prvý český umelecký spolok Umělecká beseda. Na opone je uvedené aj venovanie Bratřím Slovákům. Pri neskoršej rekonštrukcii Národného domu ju previezli do dnešného Etnografického múzea, kde sa na ňu zabudlo. Prečo sa do Národného domu, teda do divadla, nevrátila, nik nevie, nahradila ju však opona, ktorú namaľoval Martin Benka.

Dnes už stotridsaťročné dielo Karla Vítězslava Mašeka objavili zamestnanci múzea v depozitári v deväťdesiatych rokoch a historickou rešeršou sa postupne dopátrali k jeho pôvodu. Koncom minulého storočia SNM získalo príspevok z ministerstva kultúry na zreštaurovanie opony, no suma stačila iba na jej zakonzervovanie. Aby sa vzácny kúsok zachoval, bolo potrebné upevniť ho na rám. Opona je dosť veľká, takže nájsť vhodné miesto nebolo jednoduché a napokon ju zavesili v zasadačke.

Bývalá riaditeľka SNM v Martine Mária Halmová hovorí, že múzeum sa opakovane pokúšalo získať ďalšie peniaze na zreštaurovanie opony, ale neúspešne.

Maškovo dielo síce spestruje koncertnú sálu Barmusea, ale predstavuje aj prekážku v rozvoji kultúrneho centra, pretože ako vzácny artefakt obmedzuje možnosti vystúpení. Aby sa opona nepoškodila, nesmú sa napríklad v konferenčnej miestnosti používať dymové efekty. Riaditeľ Radovan Sýkora hovorí, že sa nedá nič robiť. Opona musí ostať rozložená, inak by sa mohla zničiť pri demontovaní.

Peniaze nenašli ani na Plicku

V Turci je jedným z najhorších príkladov toho, ako Slovensko prichádza o kusy histórie, Prónayovská kúria v Blatnici. Budovu museli v roku 2015 z dôvodu rozšírenia drevokaznej huby zavrieť. Bývalé Múzeum Karola Plicku dlhé roky nezískalo príspevok z ministerstva kultúry na rekonštrukciu.

Všade je prach, zápach plesní, vyduté drevené podlahy.

Z múzea museli odviezť originály fotografií, Plickove fotoaparáty a aj kameru, ktorou nakrútil film Zem spieva.

Hovorkyňa Viciaňová z rezortu kultúry hovorí, že kúriu už vyše roka vlastní obec Blatnica, ktorá môže na jej obnovu získať peniaze z viacerých existujúcich podporných mechanizmov vrátane dotačného systému ministerstva kultúry. Ministerstvo víta, že obec chce historickú budovu opäť využívať na múzejné účely. No vrátiť tam múzeum kinematografie sa vraj nemusí oplatiť, pretože návštevnosť Múzea Karola Plicku bola nízka. V období od roku 2010 do jeho uzatvorenia pre verejnosť v roku 2015 expozíciu navštívilo nanajvýš dvetisíc návštevníkov ročne.

Múzeum Andreja Kmeťa a Múzeum Martina Benku sú na tom dobre, národnostné múzeá zatiaľ prežijú

Ostatné pobočky SNM v Martine sú aspoň na pohľad v lepšej kondícii.

Prírodovedné múzeum Andreja Kmeťa je nedávno zrekonštruované, moderné múzeum s interaktívnou expozíciou. Dizajn je nadčasový a svieži. Spolu s výstavnými priestormi bola zrekonštruovaná aj celá budova, v ktorej sídlilo prvé Slovenské národné múzeum. Dala ho postaviť Muzeálna slovenská spoločnosť, sprístupnené bolo v roku 1908. Inštitúcia je pomenovaná po prvom predsedovi muzeálnej spoločnosti Andrejovi Kmeťovi.

Záchranu už nepotrebuje ani Múzeum Martina Benku, pretože je práve v rekonštrukcii. Otvoriť by ho mali na jeseň 2022.

Do šestice múzeí SNM v Martine patria aj dve menšinové múzeá. Múzeum kultúry Rómov sa nachádza v areáli Múzea slovenskej dediny. Ide o jediné múzeum kultúry Rómov, ktoré sa zameriava na rómske dejiny na celom Slovensku. Existujú ešte dve múzeá, ktoré časť výstavných priestorov venujú histórii Rómov: Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote a Vihorlatské múzeum v Humennom.

Kurátorkou múzea je od jeho vzniku v roku 2004 Adriana Daneková. Múzeum kultúry Rómov by podľa nej potrebovalo peniaze hlavne na získavanie zbierkových predmetov a výskum. Daneková by bola rada, keby v budúcnosti vzniklo aj väčšie múzeum kultúry Rómov, pretože dnes expozícia sídli v stiesnených priestoroch zemianskej kúrie z 19. storočia.

Druhé národnostné múzeum – Múzeum kultúry Čechov na Slovensku – vzniklo v roku 1999 a sídli v dome, ktorý SNM darovala správkyňa osobného archívu Tomáša Garriguea Masaryka Anna Horáková. V dome sa podarilo zachovať atmosféru staromartinskej kultúrnej domácnosti, čo je idealizovaná predstava o domácom živote v Martine v jeho najslávnejšom období, na konci 19. storočia.

V dome ostal pôvodný výraz prednej izby. Drevené podlahy, písací stroj a pôvodná knižničná stena vytvárajú s príjemným chládkom domu v horúcich letných dňoch skutočnú atmosféru pokoja a ticha. Návštevníkov pohľad sa už vo dverách stretne s očami medveďa, ktorý leží rozprestretý na zemi pod knižnicou. Zastrelil ho pravdepodobne sám Masaryk a pochádza zo sídla prezidentskej rodiny v Bystričke, päť kilometrov od Martina.

Budova múzea pôsobí zachovalo, no kurátorka múzea Hana Zelinová vysvetľuje, že už zhruba desať rokov potrebuje rekonštrukciu. Okrem popraskanej omietky stropu potrebuje obnovu hlavne starý plot.