Na Zemplíne nie je iba slon (potulky s Hugom)

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Michalovciach a na dolnom Zemplíne.

Brázdim vedľajšie cesty – hlavné tam príliš nie sú – Zemplína viac ako tridsať rokov.

Časť redakcie N-ka ide na dva týždne do Michaloviec. Teším sa. Cítim sa ako hrdý domorodec, ktorý vzácnej návšteve ukazuje pozoruhodné postavy a miesta. Keďže nemám dôvod nič zatajovať, ste prizvaní na potulky.

Hugo

Nepíše sa rok 1962, nemám pickup s domčekom na korbe, nečaká ma šestnásťtisíc kilometrov naprieč Amerikou a nemám ani bieleho francúzskeho pudlíka menom Charlie, ktorý, sediac ako spolujazdec, by mal hlavu takmer v takej výške ako ja.

Nevadí. Ani John Steinbeck nebol dokonalý.

Mám v prenosnej búde fiktívneho francúzskeho buldočka Huga, sedí teraz vedľa mňa v neveľkej Mazde. Tá je skutočná. Rovnako ako krajina medzi Kráľovským Chlmcom a Medzilaborcami. Východ východu.

Na chvíľu si predstavujem, ako na sedadle vedľa mňa nesedí fiktívny Hugo, ale skutočný Robert Fico. Možno sa s údivom pýtate, prečo práve Fico. Viem, nie je to lákavá predstava. Odpoveď je však jednoduchá. Všetci viete, čo odkázal europoslancom: Čo na východe? Veď tam nie je nič. Nás milovníkov Zemplína sa to dotklo aj napriek tomu, že urážku od tohto pána vnímame skôr ako kompliment. Však, Hugo?

Mimochodom, ty psisko jedno, vieš, ako dlho som ti hľadal meno? Hovoriť ti Aladár by sa mi páčilo, na Miazgu nezabudnem, ale Rusíni, ktorých teritórium sa v smere od severu končí pri Vyšnom Nemeckom (ďalej nedošli), tam, kde sa pahorky a kopčeky menia na zúfalú nížinu, by sa asi čudovali. Rovnako by vraštili obočie Maďari, ktorých teritórium sa v smere od juhu končí tamtiež (ďalej nedošli), keby som ti dal meno Nykola.

Preto si Hugo.

Komenský

Učiteľ národov? Tu? Vysvetlím.

Advokát, etnograf a publicista Ján Čaplovič napísal v prvej polovici 19. storočia knihu Etnografia Slovákov v Uhorsku. O zemplínskych Sotákoch (Slovákoch, ktorí namiesto co hovoria so, svo) sa vyjadruje s obdivom ako o zručných furmanoch, ktorí rozvážajú víno a iný tovar do Poľska, Ruska, Pruska, Čiech aj Rakúska: „Obyčajne sa parobčekovia zavčasu učia jazdiť a poháňať kone, a tak sa čuduje svet, že často mávajú takí sopľoši, ktorí majú ešte mlieko či mledzivo na jazyku a sotva ich vidno v sedle, šesť až osem koní.“

Podobne ako inde na Slovensku, aj zemplínska identita bola administratívne a násilne pretrhnutá zánikom systému stolíc (žúp) v roku 1923, teda v období prvej republiky. Pamätníci tej doby už medzičasom vymreli. Stopy pestrosti však pretrvali v ich potomkoch, ktorí si ako genetický kód nesú fenomén pre tento kraj typický: náboženskú a etnickú toleranciu.

Rozľahlý Zemplín siahal od hraníc dnešného Poľska do Maďarska. Asi stopäťdesiat kilometrov dlhý slíž pripomínal Taliansko. Trianonská zmluva po 1. svetovej vojne toto územie rozdelila medzi nástupnícke štáty. Približne dve tretiny Zemplína pripadli Československu a tretina Maďarsku.

Kruto na to doplatilo najmä správne