Bedmintonom sa uživí prvá svetová dvadsiatka, hovorí Slovenka, ktorá sa dostala do Tokia

Zvolenčanka Martina Repiská (25) sa ako tretia slovenská bedmintonistka v histórii dostala na olympijské hry. Šesť rokov žije v Dánsku, ktoré je v bedmintone najúspešnejšou európskou krajinou. Popri športovej kariére študuje v Odense medzinárodný obchod a manažment.

V rozhovore hovorí:

• či svetovému bedmintonu stále dominuje Ázia;
• ako dopadli jej zápasy s olympijskou víťazkou;
• v čom sa bedmintonový tréning podobá futbalovému;
• prečo sa podáva odspodu;
• či je pre ňu ľahké vyhrať majstrovstvá Slovenska.

Mám hypotézu, že dánsky úspech v bedmintone súvisí s tým, že nemajú hory, a tak celú zimu hrajú v halách bedminton. 

Túto hypotézu počujem prvýkrát (smiech). Je však pravda, že bedmintonové kluby fungujú aj v malých mestách a počet hál je – aspoň v porovnaní so Slovenskom – oveľa vyšší. Zároveň je bedminton obľúbenou rodinnou aktivitou, pretože často registrujem, ako si ho rodičia chodia zahrať s malými deťmi.

Úspech v profesionálnom bedmintone súvisí jednak s podmienkami, ale aj s tým, že Dánsko má prakticky stále veľa dobrých hráčov. Tí sú pre mladších inšpiráciou a neskôr sa z nich stávajú aj úspešní tréneri.

Odišli ste do Dánska pôvodne kvôli škole alebo bedmintonu?

Prioritou bol od začiatku bedminton a stále to tak aj zostalo. Škola bola na druhom mieste, ale záležalo mi na nej a každý rok sa mi vždy podarilo spraviť skúšky. Momentálne som v poslednom semestri magisterského štúdia, chýba mi už len napísať diplomovú prácu.

Sú Dáni ochotní prijať medzi seba zahraničných hráčov a pomáhať im zlepšovať sa alebo ich musia najskôr niečím presvedčiť?

Nie, nemusia a aj sami na tom majú záujem. Hrá sa tu totiž aj dosť prestížna liga, do ktorej chcú získavať čo najlepších medzinárodných hráčov.

Ja vlastne trénujem v bedmintonovom centre Centre of Excellence v meste Holbæk, ktoré je určené práve pre zahraničných hráčov a má pomôcť zvýšiť svetovú konkurenciu. Dlhodobo tu trénuje asi 15 cudzincov a mnohí ďalší sem chodia na mesiac či dva.

Okrem Európanov sú to aj hráči z Ameriky a iných kontinentov.

Dominuje svetovému bedmintonu stále Ázia?

Momentálne sa to vyrovnáva. Asi najúspešnejšou hráčkou uplynulých rokov je Španielka Carolina Marín, ktorá pred piatimi rokmi vyhrala aj olympiádu v Riu. Medzi mužmi sú zase na 2. a 3. mieste svetového rebríčka dvaja Dáni Viktor Axelsen a Anders Antonsen, v párových kategóriách sú dobrí napríklad aj Angličania a Rusi.

Ázia kedysi jednoznačne dominovala, čo na jednej strane vyplývalo z toho, že ázijskí hráči boli technicky lepší, ale takisto sa o nich hovorilo, že dlhšie trénovali. V zápasoch potom nerobili veľa chýb, boli konzistentnejší a vďaka tomu vyhrávali.

Európa však dokázala odkopírovať ich tréningový štýl a dotiahnuť sa na nich.

Stolný tenista Ľubomír Pištej mi v rozhovore vravel, že ho nebaví sledovať najlepších Číňanov, pretože hrajú roboticky, a nie kreatívne. Je to tak aj v bedmintone?

Takto by som to nepovedala. Ázijskí hráči majú iný štýl ako Európania, ale záleží aj na tom, na ktorú krajinu sa pozeráte. Napríklad Japonky sú skôr pasívnejšie a veľmi neútočia, ale zase na kurte všetko vybehajú. Thajčanky sú skôr útočnejšie, agresívnejšie a hrajú viac silovo.

Náš šport sa však všeobecne rýchlo mení a často prichádza k zmenám v štýloch a taktike. Vždy sa teda je na čo pozerať.

Kto bola vaša najlepšia súperka, s ktorou ste sa v kariére stretli?

Práve spomenutá Španielka Carolina Marín, s ktorou som už hrala dvakrát. Síce som prehrala (v setoch 19:21, 7:21 a 14:21, 11:21 – pozn. red.), no výsledkovo aj pocitovo som odohrala dobré zápasy, ktoré som si na kurte aj užila.

Pred pár rokmi som sa na turnaji v Bangkoku stretla aj s Indkou Sainou Nehwalovou, ktorá je v najlepšej svetovej dvadsiatke. Bol to však veľmi ťažký zápas v náročných podmienkach a bolo vidieť, že súperka bola o tri levely nado mnou (Nehwal vyhrala 21:5, 21:10 – pozn. red.).

Vo svetovom rebríčku vám teraz patrí 70. miesto. Kam sa môžete podľa vás realisticky dostať?

Sama som na to zvedavá, pretože si pred seba nedávam konkrétne rebríčkové ciele. Určite sa však chcem ešte posúvať nahor, a keď to mám realisticky zhodnotiť, do prvej päťdesiatky či štyridsiatky by som sa určite dostať mohla. Preniknúť do najlepšej dvadsiatky je už dosť náročné, ale určite nie nemožné.

Bežní ľudia poznajú bedminton ako nenáročnú aktivitu s ľahkými raketami, ktorej sa môže venovať takmer každý. Čo je najnáročnejšie na jeho profesionálnej verzii?

Asi jeho komplexnosť. Na profi bedminton potrebujete široké spektrum schopností – musíte mať silu, vytrvalosť aj obratnosť. V hre potrebujete mať cit v rakete pri dotykoch s košíkom, ale aj schopnosť výbušne zakončiť výmenu. Zároveň je to dosť dynamický a fyzicky náročný šport.

Ako by ste porovnali pohybové nároky bedmintonu napríklad s tenisom?

Nie som špecialistka na tenis, ale myslím si, že v bedmintone je pohyb náročnejší v tom, že sa musíme hýbať v podstate všetkými smermi – dopredu, dozadu, do boku či do kríža. Aj preto dosť často na tréningoch robíme rôzne pohybové cvičenia s koordinačným rebríkom, aký používajú aj futbalisti.

V tenise sa hráčky najčastejšie hýbu zo strany na stranu a potom menej často nabiehajú na sieť. Rozdiel je aj v dynamike hry. Bedmintonové zápasy sú síce kratšie, no hrá sa vo veľmi rýchlom tempe a medzi výmenami nemôžu byť dlhé pauzy, pretože rozhodca začne hráčov napomínať.

Prečo sú bedmintonové podania také „jemné“?

Je to jedno zo základných pravidiel. Podávať sa musí odspodu, pričom hlavu rakety musíte mať pod pásom. Smečom sa podávať nesmie.

Košík síce veľmi rýchlo spomaľuje, ale pri rekordnom údere Dána Madsa Pielera Koldinga dosiahol maximálnu rýchlosť 426 km/h. Nehrozí hráčom a hráčkam zranenie, ak ich pri smeči košík zasiahne?

To sa stáva iba výnimočne, najmä vo dvojhre je to rarita. Ak už, tak sa to stáva skôr vo štvorhrách a spomínam si na prípad, keď dánsku hráčku košík zasiahol do oka a zápas museli ukončiť, pretože potrebovala ošetrenie v nemocnici. Bol to však špecifický prípad, akých sa nestáva veľa. Bedminton nie je nebezpečný.

Ako ste s ním vlastne začali?

Asi ako každý, kto si ho zahral rekreačne – takisto som najskôr hrávala s rodinou taký ten klasický záhradný bedminton. (smiech) Ako dieťa ma zaujímal aj tenis, ale nikdy som nebola na žiadnom tréningu. S bratom sme zvykli hrávať aj stolný tenis a myslím, že ten viem hrať na celkom dobrej úrovni. Najviac ma však očaril bedminton a už ako malá som mala detský sen, že sa dostanem na olympiádu. Som veľmi šťastná, že sa mi splnil.

Spomínam si, že keď som chodil na základnú a strednú školu, v mojom meste hralo bedminton veľa mladých. Prečo teda nemáme viac profesionálnych hráčov?

Pretože týmto športom sa dosť ťažko zarába a samotným bedmintonom sa uživí približne len prvá svetová dvadsiatka. Väčšina hráčov u nás skončí po strednej v osemnástich alebo devätnástich, keďže nevidia reálnu možnosť živiť sa bedmintonom, a vyberú si radšej vysokú školu alebo prácu.

Ako financujete bedmintonovú kariéru vy?

Z veľkej časti mi pomáha Slovenský zväz bedmintonu, za čo som veľmi vďačná – dosť mi pomohli aj počas olympijskej kvalifikácie. Popritom hrávam rôzne ligové súťaže, teraz v Dánsku a predtým v Česku či vo Francúzsku. Samozrejme, na niektorých turnajoch sa dá zarobiť aj formou prize money (odmien – pozn. red.).

Päťkrát po sebe ste sa stali majsterkou Slovenska. Je to pre vás už ľahké?

Nie, ani jeden rok nebol ľahký – doma mám dobré konkurentky a navyše je pre mňa dosť náročné vyhrať slovenský titul zo psychologického hľadiska. Keďže som slovenskou jednotkou, vytváram si na seba tlak, aby som obhájila svoju pozíciu.

Ako dlho bedmintonistky zvyknú „ťahať“ profesionálnu kariéru?

Závisí to od rôznych vecí – ak vám vydrží telo a nemáte zranenia, tak hráčky hrajú aj po tridsiatke. Niektoré však skončia skôr aj preto, že po väčších podujatiach sa už chcú usadiť a založiť si rodinu. Hráčky po štyridsiatke na vysokej profesionálnej úrovni už v podstate ani nenájdete, to by bola vyslovene rarita.

Sama neviem a ani nechcem povedať, ako dlho budem hrať. Ak budem mať chuť hrať, bude ma to baviť, nebudem mať zranenia a budem sa môcť ďalej posúvať, tak budem chcieť pokračovať.

Povedali ste, že olympiáda bola vaším detským snom. Ako sa vám podarilo dostať do Tokia?

Veľmi ma posunul práve odchod do Dánska, vďaka ktorému som sa vôbec mohla pokúšať o olympiádu. Pred piatimi rokmi som sa ešte nesnažila dostať sa do Ria, keďže som hrala juniorský bedminton a sústredila som sa skôr na rozvoj a tréningy.

Práve roky v Dánsku ma posunuli z každého hľadiska – technického, fyzického, mentálneho aj taktického.

Kvalifikačný redukovaný rebríček bol postavený na desiatich najlepších turnajoch. Kľúčové výsledky som získala na Európskych hrách v Minsku, kde som postúpila do osemfinále, či na turnaji v Brazílii, kde som sa v rámci kvalifikácie dostala do štvrťfinále.

Na čo si na olympiáde trúfate?

Nechcem si dávať výsledkové ciele ani si vytvárať veľké očakávania. Budem sa sústrediť na každý zápas, prípravu naň a svoj výkon. Do každého zápasu dám všetko a uvidím, ako to pôjde.