Pavel Malovič: Genetický doping je len otázkou času

„Trest pre ruských športovcov je prehnaný,“ myslí si lekár Pavel Malovič, ktorý pracuje aj ako antidopingový komisár Európskej futbalovej únie (UEFA).

V rozhovore (nielen) o ruskom dopingu hovorí, že pokiaľ ide o doping, rozdiel medzi Ruskom a USA je len ten, že kým v Rusku ho riadil zvrchu štát, v USA to bola súkromná firma.

Malovič bol odborným konzultantom pri preklade knihy Rodčenkovova aféra: Ako som odhalil Putinovo tajné dopingové laboratórium, ktorá vo vydavateľstve Denníka N vychádza 28. júna. Autorom prekladu je Samo Marec, ktorý rozhovor viedol.

Prečítajte si

Ako som odhalil Putinovo tajné dopingové impérium (ukážka z knihy Rodčenkovova aféra)

Ruskí hokejisti nehrali na MS v hokeji pod svojou vlajkou, dokonca im po víťaznom zápase nehrali hymnu, prečo?

Súvisí to s trestom, ktorý Rusi dostali už v decembri, a bude trvať dva roky, keď žiadne ich reprezentačné družstvo ani jednotlivec nemôže súťažiť pod ruskou vlajkou a tím vystupovať pod označením „Rusko“. Komentátori ho môžu nazvať, ako chcú, ale mali by používať „Ruský olympijský výbor“, ale skôr sa používa „Ruský olympijský výber“. Bohužiaľ, aj nevinní športovci majú smolu, nemôžu si zaspievať hymnu alebo pocítiť ten príjemný tlak po víťazstve, keď sa hrá hymna. Skôr je to také nijaké. Nie som úplne stotožnený s takýmto trestom.

Pozn.: Tento trest platí pre majstrovstvá sveta, preto Rusi hrali na futbalovom Eure pod svojou vlajkou.

Argument za tým je, že trest je následkom štátom sponzorovaného dopingového programu. Preto je to plošné a nevinných to postihne aspoň tak, že si nevypočujú svoju hymnu. Čo sa však myslí pod štátom sponzorovaným dopingovým programom?

Je to situácia, ktorá je dlhodobo vo svete a predtým hlavne v európskych socialistických krajinách. Začalo sa to približne koncom sedemdesiatych, začiatkom osemdesiatych rokov. Veľmi aktívni a najlepší v tom boli ľudia, ktorí sa vyskytovali v Nemeckej demokratickej republike. Boli výborní v tom, akým spôsobom dokázali športovcov dopovať, samozrejme s trvalými následkami.

V knihe, kvôli ktorej tento podcast nahrávame, sa spomínajú aj Slováci a Čechoslováci.

Áno, najmä sa spomína Praha, tam bolo dopingové laboratórium, ktoré malo zásadný antidopingový program, kde sa vyhodnocovali a skladovali vzorky a riešili sa nové metódy a analýzy. Popritom paralelne bežal štátny dopingový program, ktorý umožňoval športovcom dosahovať vyššie výkony, no s vedľajšími účinkami. Tie boli síce často mimoriadne, ale nie až také strašidelné ako v Nemeckej demokratickej republike či v Sovietskom zväze.

Existuje veľa ľudí, ktorí si myslia, že to bol voči Rusku komplot, alebo je to minimálne prehnané. Myslíte si zo svojej pozície dopingového komisára, že celé obvinenie je pravdivé tak, ako ho opisuje Grigorij Rodčenkov?

Podľa mňa to bola minimálne na 90 percent pravda, možno to bolo ešte sofistikovanejšie, ako píše Rodčenkov. Nemám pocit, že povedal sto percent, niečo si nechal v rezerve. Faktom je, že toto bola manipulácia vzoriek. V predchádzajúcich štátnych dopingových programoch išlo skôr o to, ako vytvoriť produkty, ktoré by zvyšovali výkonnosť a neboli polapiteľné. Dopingové metódy sa vyvíjajú z roka na rok a v minulosti neexistovali také podrobné analýzy ako dnes. Keďže podrobné analýzy existujú, v Rusku muselo dôjsť k manipulácii so vzorkou, aby sa kompletne vymenila. Dnes vzorky ostávajú desať rokov v sklade.

Aj Rodčenkov tvrdí, že sú to neustále preteky. Jedna strana vymyslí nejakú zlúčeninu, druhá strana (antidopingoví komisári a laboratóriá) na to príde. Rodčenkov hovorí, že s tým sa aj doping berie – že ak sa na to príde, tak o päť rokov športovcom zoberú medaily. 

Rozumiem tejto negatívnej filozofii, ale osobne si myslím, že dnes je na svete toľko výživových doplnkov a toľko možných kombinácií preparátov, že nevyhnutne nemusí ísť o produkty, ktoré sú na listine zakázaných prostriedkov. Listina sa obnovuje každý rok, popri nej beží monitorovací program, v ktorom sa sledujú zvýšené odpadové produkty nejakej látky. Tak sa napríklad prišlo na meldónium, ktoré preslávila Maria Šarapovová. Kým ho dali na listinu zakázaných preparátov, dva roky sa monitorovali nálezy športovcov, u ktorých sa vyskytoval a ktorí podávali naozaj vysoké výkony.

Pritom je to liek pre pacientov so srdcovým ochorením, tu sa však používal u zdravých ľudí. Považujem to za ekonomický zločin, pretože prakticky všetky zakázané preparáty na dopingovej listine sú lieky, ktoré patria chorým ľuďom. Ak je športovec chorý a musí užívať lieky, samozrejme môže, ale musí ich priznať a dať na terapeutickú výnimku. Pokiaľ ich neprizná, má smolu, užil zakázaný preparát a dostáva trest.

Zrazu máme medzi športovcami pomerne veľa astmatikov.

Už to nie je také dramatické, vyskytli sa aj iné veci. Pre dopingáčov je teraz problém, že veľké farmaceutické spoločnosti uzavreli zmluvu so Svetovou antidopingovou agentúrou – pokiaľ vyvíjajú nový produkt, dva roky pred uvedením na trh o ňom poskytujú údaje. Svetová antidopingová agentúra potom môže pripraviť analytické metódy, aby sa tieto látky dali detegovať a perspektívne by mohli byť označené za zakázané alebo povolené. Toto je dosť veľká rana pre ľudí, ktorí vyvíjajú doping. Samozrejme, sú vynaliezaví a vymýšľajú iné metódy – maskovacie látky a podobne.

Lebo vyhrávať treba. 

Áno, ale poviem vám príklad, Dominik Hrbatý bol dosť výnimočný tenista a nikdy neužil dopingovú látku. To môžem odprisahať, pretože som sa oňho staral minimálne dvanásť rokov a dodnes je mojím pacientom. Veľmi veľa športovcov neužije žiadnu látku. Keď chodím po veľkých mužstvách od Realu Madrid cez Manchester City, tam to neexistuje, lebo každý hráč si je vedomý toho, že keby náhodou, všetko stratí a navyše môže dostať štvorročný trest, čo je strašné, keď na štyri roky stratíte zamestnanie. U mnohých sa to končí v psychiatrických liečebniach, alebo suicidálnymi pokusmi.

Vždy sa vyskytne nejaká špekulácia alebo chyba, ale primárne si myslím, že aspoň v kolektívnom športe to nie je až taký problém. Je to aj problém nastaviť. Vo futbale máte jedenásť hráčov a každý je iný, nemôžete to dávať paušálne.

Vrátim sa k tomu Dominikovi. Stačí presne nastaviť, aby športovci dostávali látky, ktoré počas výkonu strácajú, alebo aby ich počas regenerácie dostali naspäť hoci aj v dvojnásobnom množstve, a revitalizovať vnútorné prostredie organizmu. Doping vôbec nepotrebujú. Druhý extrém je, keď vám povie športovec, že nepotrebuje doping, ktorý je na listine, lebo užije päť liekov proti bolesti, zabijácku gramáž; a nič necíti, vidí len cieľ, nebojí sa ničoho a vyhrá preteky. To znamená zneužívanie povolených liekov, je to, bohužiaľ, vážne.

Mňa veľmi nepresvedčil, ale Grigorij Rodčenkov prednáša vo svojej knihe argument, že doping nie je taký zlý, že ide o prirodzenú súťaž, lebo vyrovnáva súťažné pole a slabší majú vďaka nemu rovnaké možnosti ako silní. Vy zároveň hovoríte, že berú tabletky proti bolesti v obrovských dávkach, čo potom má vplyv na ich zdravie.

Začínajú byť od nich závislí. Mal som osemnásťročného hráča, ktorý si prišiel pred zápasom vypýtať dve ružové tabletky. A bol som prekvapený, lebo tie tabletky sa berú pri ochorení chrbtice, pričom som mal pocit, že je na 90 percent zdravý. Keď som sa ho opýtal, aký to má naňho účinok, povedal, že ho to uvoľňuje, má dobrú náladu, ničoho sa nebojí, nič ho nebolí, takže lepšie hrá. A skutočne, tie tabletky neboli na dopingovej listine, ale keďže noli nocere, nikdy nepoškodíš, je naše heslo, samozrejme som mu žiadne tabletky nedal, napil sa čistej vody a hral ešte lepšie.

Potom to závisí aj od toho, ako kultivujete športovcov, aké majú vzdelanie, či sa im venujete individuálne. Ja som sedemnásť sezón robil pri seniorskej reprezentácii – československý hráč si nedovolil zobrať ani aspirín bez toho, aby mi to povedal. Ako si vychováte, tak máte.

Rozprávame sa o ruskom štátnom dopingu. Akú úlohu v ňom zohrával Grigorij Rodčenkov?

Patril k trojici najsilnejších ľudí, ktorí viedli ruský antidopingový program. Popritom sa venovali úlohám od štátu, aby zlepšili výkonnosť športovcov. Myslím si, že to stále trvá. Nemyslím si, že to je na Slovensku, lebo nemáme toľko peňazí.

Keby sme mali, tak by bolo?

Ak by sa na to našli ľudia, ktorí by sa dokázali zapredať, bolo by to aj tu.

Vráťme sa k Rodčenkovi. 

Oni robili v zásade dobrú prácu – kontrolu dopingu, ale popritom už dávno pred Soči robili manipulácie so vzorkami a hľadali sofistikovaný prístup, ako mať dopovaného športovca, aby sa to nenašlo, alebo keď sa to nájde, aby sa s tým dalo ešte nejakým spôsobom manipulovať. Sú na to všelijaké spôsoby, o ktorých by som nerád verejne hovoril. Skutočne existujú.

Sú opísané aj v tej knihe. 

Áno, tak si to každý môže prečítať.

A vy ste ho osobne stretli alebo poznali?

Ja som vedel, že existuje, ale nestretol som sa s ním osobne. Vo futbale nemáme žiadneho dopingového komisára z Ruska. Nikdy sa to neanalyzovalo v Rusku, ale v laboratóriu, ktoré je neutrálne a má nespochybniteľnú olympijskú akreditáciu. Teraz, keď sú majstrovstvá Európy, primárne prichádzajú do úvahy len tri laboratóriá. Vzhľadom na geografické súvislosti (hrá v jedenástich mestách rôznych štátov – pozn. redakcie) pridali dve laboratóriá. Keď niekto hrá v Baku, jeho vzorka sa analyzuje v Rakúsku. Vo futbale sa málo využívajú kuriéri, a keď urobíme odbery, tak so vzorkou doslova spíme, cestujeme a osobne sme zodpovední za jej doručenie.

Grigorij Rodčenkov prešiel na druhú stranu.

Nie je jednoduché žiť pod takým tlakom, pod akým žili vedúci funkcionári RUSADA, ruskej antidopingovej agentúry.

Je tam tlak z vlády, na druhej strane vás antidopingoví komisári chcú chytiť, ste medzi mlynskými kolesami.

Aj vo vás sa to istým spôsobom melie, málokto má Mengeleho syndróm, že mu ide iba o zavŕšenie experimentu. Myslím si, že Rodčenkov sa nad tým zamyslel, že čo s ním bude ako s  človekom, navyše aj odborne bol v Rusku stratený, keď sa to všetko prevalilo a šéfovia sa ich rozhodli obetovať. Ako životom skúšaný a ekonomicky podkutý človek pochopil, že treba prejsť na druhú stranu tak, ako sa to deje v špionážach. Prešiel na druhú stranu a dostal sa do funkcie kajúcnika na americký spôsob.

Naozaj to má aspekty špionážneho príbehu. Prekvapilo vás niečo?

Príbeh ma neprekvapil, prekvapila ma technická stránka veci. Viem, ako sa otvárajú, zatvárajú a transportujú vzorky a tam to bolo vymyslené skutočne fantastickým spôsobom, akurát sa nerátalo s nejakými drobnosťami. Mrzí ma, že sa tam nepriamo vyskytujú ľudia, ktorí sú v podstate čistí, ale boli zmanipulovaní do tejto hry, čo má stále nedozierne následky pre ruský šport. Nie je celkom správne, keď sa kvôli tomu plošne postihujú všetci športovci. Ak niekto tieto veci robil, treba ho označiť a baviť sa s ním o tom, vyniesť trest, ale nemyslím si, že je správne, aby za to trpela celá športová generácia.

Medzi Rusmi je určite veľké percento čistých, ktorí používajú preparáty rôzneho charakteru, ale nie s úmyslom dopovať. Keď vám lekár namieša kokteil výživových doplnkov a vy ste disciplinovaný, nepotrebujete žiaden doping. Potrebujete zlepšiť prekrvenie svalov, čo sa dá urobiť výživovým doplnkom, zlepšiť koncentráciu, aby ste neboli unavený, vydržali sústredený. Nemusia to byť dopingové preparáty. Doping je zbytočná vec.

Rodčenkov spomína, že doping je pre bohatých. Pre chudobných len vtedy, ak sú v stáde, ktoré je podporované štátom. A ani poriadne nevedia, čo dostávajú. V ďalších športových komunitách sú vo výhode bohatí, ktorí by si to mohli dovoliť. Tak ako voľakedy brali kokaín a chudobní si dávali toluén.

Preto som tomu jeho argumentu v knihe ani neuveril, lebo on tvrdí, že zrazu sú si všetci rovní. Akoby si racionalizoval to, čo robil. 

Je to politická záležitosť, že socialistické štáty sa chceli rovnať krajinám z iných častí sveta. No a ako sa lepšie zviditeľníte, ak nie úspechom v športe. Tak sa tomu týmto spôsobom pomohlo. Ale aj Čáslavská má štyri olympijské medaily a nedopovala. Železný tiež nedopoval a je majster sveta a olympijský víťaz. A keby na to bratia Hochschornerovci mali len myšlienku, tak im otec doláme ruky. Je veľa ďalších športovcov, ktorí sú špičkoví, napríklad Peter Sagan, ktorý je úspešný, má dobrú genetickú výbavu, talent, ale aj dobrých ľudí za sebou, ktorí si nemôžu dovoliť, aby bol dopovaný. Majú to presne nastavené na to, aby mal Peter dobrú regeneráciu, výkonnosť, všetko nastavené podľa nadmorskej výšky. Je to veľmi sofistikované.

V Rusku to bolo organizované zhora od vlády. Veľa ľudí však povie, že dopujú všetci a Američania mali tiež škandály jednotlivcov a firma Balco, to bol dokonca systém. V čom je rozdiel?

Rozdiel nie je takmer žiaden, akurát v Amerike to robia súkromníci a na druhej strane to robí štát. Hovorí sa o genetickom dopingu, ale mali by sme hovoriť o genetickom výbere. Máte víťazov, ktorí majú v normálnom civilnom svete hendikep, ale v športe im tento hendikep pomáha vyhrať. Klasický príklad bol plavec Michael Phelps.

Aj Phelps mal v podstate plutvy.

Áno, on mal nohu veľkosti 48, keď rozpažil, vyzeral ako raja. Jeden čas tvrdil, že sa na súši cíti neistý, že by najradšej spával vo vode. Bol akoby ryba. Pozrite sa na Usaina Bolta – ten vyzerá ako pštros. Je to typická konfigurácia pštrosa preliata do ľudského organizmu. Keď s ním začali pracovať na tom, aby mal rovnejší chrbát alebo inak posadenú panvu, počas rehabilitácie sa spomalil. Potom s tým prestali.

Navyše sa berú do úvahy aj také momenty, ako je roztiahnuteľnosť svalového vlákna, to mal Bolt enormné. Ale zas mal hendikep, že po troch pretekoch si na mesiac musel dať pauzu. Chodieval sa liečiť do Nemecka, k doktorovi Hansovi Müllerovi-Wolfahrtovi, ktorý bol a je najväčší expert na svalové poškodenia.

Ľudia, ktorí potrebujú byť výnimoční, sú v civile často hendikepovaní, ale v športe víťazia. V súvislosti s takýmito okolnosťami genetický výber trvá a bude trvať, lebo ešte chvíľu potrvá, kým vznikne ozajstný genetický doping.

A vznikne?

Určite, som o tom presvedčený. V USA existuje projekt „Metabolický vojak“. Je to vojak, ktorý týždeň nemusí spať, kilometer šprintuje a pritom má na sebe sto kilogramovú záťaž, všetko to zvláda a je to živý človek. Ešte stále takých nemajú. V tej súvislosti môžeme mať analógiu s mildronátom s meldoniom, ktorý začali používať v armáde, v prvej afganskej vojne, kde Rusi potrebovali prejsť pohoria a prekonávať výšku 2000 metrov, nespať dva-tri dni a niesť výstroj, čo za normálnych okolností nie je schopná zvládnuť normálna figúra. Používali však produkt na posilnenie ľavej komory srdca, to bol práve mildronát, alebo meldonium. Zistilo sa, že pokiaľ ho používajú, dokážu urobiť to, čo som spomenul. Keď už to máte v armáde, tak sa to dostane do armádnych športovísk, no a keď už je to v armádnych športoviskách, tak sa to dostane aj do civilných klubov. Vyskúša sa to na ľuďoch, u ktorých na trvalých následkoch až tak nezáleží, čo je dosť často v armáde, nešpecifikujem krajinu, potom sa to prenesie športovcom. Mnohí sú radi, že podajú väčší výkon, a nezaujíma ich, čo bude potom. Bohužiaľ je to vysoké percento.

Vo svete dopingu a športu ide o bezprecedentný škandál. Polepšili sa Rusi? Naučil sa niečo svet? Bude sa dopovať menej? Alebo si skôr dáme pozor, aby to takto nevypuklo?

Svet individuálneho športu sa poučil, že antidoping nie je až v takom veľkom závese, dýcha nám na chrbát, tak musíme byť opatrnejší, alebo to proste nepoužívať. V cyklistike to vidíte najlepšie: aké sú časy teraz a aké bývali, keď sa výrazne dopovalo. Iste sa používajú lieky, o ktorých vieme, že zlepšujú pľúcnu cirkuláciu a mali by byť na listine. Zatiaľ nie sú, lebo lobing danej farmaceutickej firmy je dostatočne silný.

Celý čas sme sa točili okolo ruského dopingu, okolo knihy a Grigorija Rodčenkova, ktorý najskôr doping viedol, a potom prešiel na druhú stranu. Je to skôr pozitívny alebo negatívny hrdina?

Myslím si, že je niekde uprostred. V portfóliu svojich možností má aj pokračovať v nedovolenej činnosti, na druhej strane si ho možno pestujú aj preto, že im niečo nové povie. Aktuálne je kvôli lepšej ochrane braný skôr za pozitívneho hrdinu. Hoci nehovorí všetko.