Denník N

Hvoreckého knižnica: Whitehead, Tokarczuková a Lana Lux

Colson Whitehead, Olga Tokarczuk, Lana Lux. Foto - Odeon, Martin Kraft, Hartknut Simmer
Colson Whitehead, Olga Tokarczuk, Lana Lux. Foto – Odeon, Martin Kraft, Hartknut Simmer

Južanský horor z polepšovne, poľský ekotriler a ruský Čistý deň.

Chlapci z Nickelu

Internáty a polepšovne dlhodobo patria medzi autorsky vďačné literárne priestory. Ishigurov román Neopúšťaj ma, Walserov Jakob von Gunten, Irvingov manifest inakosti V jednej osobe a mnohé ďalšie knihy spracovali ťažké obdobie dospievania bez rodičov, v inštitúciách, ktoré sa vymkli spod kontroly, nevychovávali, ale dozerali a trestali.

A predsa Colson Whitehead opäť dokázal niečo výnimočné. Jeden z najlepších amerických rozprávačov druhýkrát získal Pulitzerovu cenu za prózu, čo sa dosiaľ podarilo len polozabudnutému Tarkingtonovi a velikánom Updikovi a Faulknerovi. V Podzemnej železnici Whitehead hodnoverne spojil južanskú otrokársku tyraniu 19. storočia so steampunkovou fantáziou. Nezabudnuteľnej hrdinke Core po strašidelných peripetiách na úteku z plantáže doslova daroval koľajnice k slobode (práve sa vysiela rozťahaný, ale vynikajúci seriál).

V Chlapcoch z Nickelu (Odeon, 2021) autor podrobnejšie vyšiel z historických faktov a vystačil si s realizmom. Základom je opäť hodnoverne vykreslená hlavná postava, černošský mladík Elwood, ktorému čitateľ drží palce. Chalan v 60. rokoch minulého storočia skončí namiesto na vysnívanej vysokej škole v brutálnom intráku, ktorý mal na Floride reálny predobraz. Rasovo motivované zločiny, vrátane 81 vrážd, sa tam skutočne stali a desaťročia ich tutlali.

Ako sa dospievalo v čase segregácie? Elwood miluje muziku, ale najradšej počúva platne s prejavmi lídra afroamerického občianskeho hnutia Martina Luthera Kinga. V novinke prozaik menej zobrazuje surové násilie a viac vysvetľuje okolnosti, ktorého ho v takej miere umožnili. Akurátne vyvažuje dokumentárne pasáže s fikciou. Oba romány výborne preložil Vladislav Gális.

Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď

Nie tak dávno sa Olga Tokarczuková s dredmi na hlave bežne vyskytovala v zákulisí festivalov s pódiom pre východoeurópske autorky. Zaslúžená literárna nobelistka prináša z odľahlej provincie univerzálne príbehy. Škoda, že cenu získala spolu s Petrom Handkem, ktorý si svojou neoblomnou láskou k srbským tyranom zlízal takmer všetku pozornosť svetových médií.

Pritom raný Handke narábal s jazykom s nesmiernou citlivosťou a v traumách svojej slovinsko-rakúskej rodiny aj regiónu sa rýpal s rovnakou zanietenosťou ako kritická poľská Európanka z Beskýd. Dnes už títo dvaja predstavujú priam autorské protiklady.

Tokarczuková má v slovenčine vyslovene šťastie, že ju prekladá – najprv rukou (!) do zošita, až potom

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hvoreckého knižnica

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie