Cestu SNP prebehla sama za rekordných 11 dní: Medvede ma nenaháňali, opilci áno
Soňa Kopčoková sa v minulosti vrcholovo venovala body fitness, po 8 rokoch v reprezentácii dostala prednosť rodina. Len čo deti vyrástli, začala behať. Keď na 500-míľových pretekoch v Česku porazila aj mužov, uvedomila si, že má talent na ultrabeh.
Uplynulý týždeň prekonala ženský rekord na 768-kilometrovej Ceste hrdinov SNP. Beh z Dukly na Devín zvládla štýlom „self-supported“, teda bez cudzej pomoci, za 11 dní, 15 hodín a 30 minút.
V rozhovore sa dočítate:
- ako niekedy spala len šesť minút;
- o zničenej prírode aj krásnych úsekoch Cesty hrdinov SNP;
- ako presne sa pripravovala na cestu;
- ako trénuje, kde pracuje a ako sa stravuje;
- čo si myslí o tých, ktorým sa nechce ani vysypať smeti.
Cestu SNP ste dokončili len pred pár dňami, čo prežívate?
Ešte stále sú to intenzívne a euforické pocity. Niektorí ľudia to majú tak, že po podobných dlhých behoch nechcú na určitý čas prírodu ani vidieť. Ja to mám opačné, hneď by som sa tam vrátila.
Poučila som sa z minulosti a tentokrát som si dopriala dva dni pokoj, aby som celý beh spracovala. Ani nie tak fyzicky, ako psychicky. Všetky tie emočné výkyvy. Človek sa dostáva zo silných euforických stavov do hlbokej depresie. Celý beh bol veľmi intenzívny a návrat do reality je preto zložitý.
Ktorý moment bol najsilnejší?
Prvých sedem dní bolo nádherných. Mala som pocit, že lietam. Pracujem s ľuďmi, doma vychovávam tri deti. Takže mi po čase dobre padlo byť sama. Bola to absolútna voľnosť. Sloboda. Na ôsmy deň som sa však dostala na hranicu svojich síl. Takú, s akou som sa pri ultrabehoch ešte nestretla. Úplne mi vyplo organizmus.
Zrejme to spôsobil nástup horúčav a takisto intenzívny úvod. Za deň som postupne prebehla 75 km, potom 74 km, potom v ťažkom teréne 70 km a následne 84 km. Tam som si už zarobila na problém. Ďalší deň som v Nízkych Tatrách pridala viac kilometrov, ako som plánovala, a telo to začalo cítiť. Ešte deň som vydržala, no potom prišla veľká kríza. V polovici dňa som musela zastaviť a začala som rozmýšľať, či vôbec budem schopná trasu dokončiť.
Nevládala som kráčať, mala som rozmazané videnie a bolo mi strašne teplo. Na jednej lúke som v diaľke v opare uvidela napájadlo pre kravy. Keď som videla tečúcu vodu, musela som
