Vitalia Bella
Gabor Maté dobre vie, o čom hovorí. Jeho vlastné detstvo bolo nesmierne traumatizujúce. Narodil sa v roku 1944 v Maďarsku, do židovskej rodiny. Keď mal päť mesiacov, jeho starých rodičov z matkinej strany zavraždili v Osvienčime. Jeho teta počas vojny zmizla, otec bol na nútených prácach.
„Svoj prvý rok som prežil spolu s mamou pod nacistickou okupáciou. Mama denne zažívala hlad, utrpenie, teror. Ako dieťa som bol chorý, často som hladoval, viackrát som bol oddelený od svojej matky. To všetko zanechalo hlbokú stopu na mojom mozgu, mojej mysli aj mojom tele,“ spomína Maté v podcaste Marianne Williamsonovej.
Keď ako dieťa neprestával plakať, jeho mama zavolala detského lekára, ktorý jej povedal: „Všetky židovské deti plačú.“
„Stalo sa to dva dni po tom, čo nacisti obsadili Maďarsko. Mal som vtedy dva mesiace, musel som cítiť ten stres a teror, ktoré prežívala moja mama,“ hovorí Maté.
Ako 12-ročný v roku 1956 spolu s rodinou emigroval do Kanady. Dlhé roky bol pritom presvedčený, že to, čo zažil ako dieťa, v ňom definitívne zabilo svetlo.
Epidémia duševných ochorení
Podobnú traumu, akú v ňom zanechalo jeho detstvo, podľa Matého nesie v sebe množstvo detí, ktoré ani nemuseli vyrastať v takých drsných podmienkach ako on. Môžu napríklad pochádzať zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo ich môže ovplyvniť stres rodičov a problémy vo vzťahu. „Dieťa nasáva tento stres, čo ovplyvňuje vývin jeho mozgu,“ vysvetľuje lekár. Mnohé deti sú však podľa neho traumatizované aj tým, že ich rodičia na ne nemajú čas.
„Dnes sú miliónom detí diagnostikované ADHD, depresia, úzkosť, poruchy pozornosti, bipolárna porucha, poruchy učenia a ďalšie diagnózy. Myslíme si, že tieto deti majú nejaký biologický problém, a je to naozaj tak, no biológia je len výsledkom stresov, ktoré ovplyvňovali ich vývin od raného detstva,“ hovorí Maté. Ako uvádza v dokumente The Wisdom of Trauma, psychické ochorenie je dnes diagnostikované každému piatemu Američanovi a samovražda je druhou najčastejšou príčinou úmrtí mladých ľudí vo veku 15 – 24 rokov.
„Hovoríme, že tu máme epidémiu duševných ochorení u detí, no v skutočnosti tu máme epidémiu stresu, ktorý ovplyvňuje ich rodičov. Nehovorím o tom, že rodičia nemilujú svoje deti, ale o všetkých stresoch a tlakoch, ktoré nevedomky prenášajú na svoje deti,“ zdôrazňuje Maté.
Nenaráža pritom len na aktuálnu pandemickú situáciu alebo na problém chudoby, ktorá trápi mnohé rodiny. Aj človek z takzvanej strednej triedy podľa neho žije pod enormným tlakom. „Ľudia strácajú pôdu pod nohami, stojí ich obrovské úsilie všetko zvládať. Veľa rodičov zo strednej triedy musí veľmi tvrdo pracovať, aby zabezpečili svoju rodinu. Deťom chýba ich prítomnosť, keďže ich väčšinu dňa vôbec nevidia. Pre malé deti je to nesmierne stresujúce,“ dodáva lekár.
Jednoduchá cesta k traume
Nielen Gabor Maté zdôrazňuje, že nevyhnutnou podmienkou pre vývin mozgu dieťaťa je, aby bolo v prvých mesiacoch svojho života v úzkom kontakte s rodičom.
„Keď hovoríme o vývinových potrebách dieťaťa, príroda si žiada, aby zostalo s matkou aspoň do jedného roka života. Oddelenie od matky do tohto veku môže u dieťaťa vyústiť do traumy,“ upozorňuje lekár s tým, že keď hovorí o matke, nemyslí len osobu ženského pohlavia, ale všeobecne rodiča. „Môže to byť aj otec, ktorý sa v prvých mesiacoch primárne stará o dieťa,“ dodáva.
Cituje pritom štúdiu vedcov z Harvardovej univerzity, podľa ktorej sa ľudský mozog vyvíja od pobytu v maternici až po dospelosť, pričom kľúčovú úlohu má v ranom veku práve vplyv vzájomnej interakcie medzi dieťaťom a dospelým, ktorý sa oň stará. „Ak rodič nereaguje na potreby dieťaťa – napríklad v dôsledku stresov, ktoré sme spomínali –, má to negatívny dopad na vývin detského mozgu,“ vraví Maté.
Veľmi kriticky sa vyjadruje o myšlienke amerického psychiatra Benjamina Spocka, ktorý v roku 1946 napísal výchovný bestseller Baby and Child Care, čo ovplyvnil mnohých rodičov. Spock v ňom tvrdí, že už malé bábätká treba naučiť spánkovému režimu, a keď dieťa v postieľke plače, rodič ho nemá brať na ruky, aby si nezvyklo plakať častejšie. „A pritom ide len o základnú potrebu dieťaťa byť s matkou, cítiť jej dotyk. Je to prirodzená ľudská emocionálna potreba a je to niečo, čo spája všetky cicavce. Viete si predstaviť, že by mačka neutešila svoje mačiatka? Alebo že by gorila odohnala svoje mláďatá, ktoré sa potrebujú pritúliť k matke?“ argumentuje Maté.
Generácie matiek boli podľa neho vedené k tomu, aby sa odnaučili uspokojovať túto základnú potrebu dieťaťa a stratili tak spojenie so svojimi pocitmi. „Keď dvojročné dieťa ‚robí zle‘ – a pritom dvojročné dieťa ani nemôže robiť zle, vždy len na niečo reaguje –, rodičom radia, aby sa oddelili od dieťaťa a dali si pauzu. Lenže najväčšou potrebou dieťaťa v tomto veku je práve spojenie s rodičom. Rodičom sa tak v podstate radí, aby išli proti základnej potrebe dieťaťa, pretože ho tak údajne naučia disciplíne. A potom sme prekvapení, prečo toľko detí končí s psychickými ťažkosťami,“ hovorí lekár.
Od traumy k závislosti
Nespracovaná trauma, ktorú si človek nesie so sebou z detstva, ho v dospelosti často vedie k závislosti. Práve príbehy ľudí, ktorí bojujú so závislosťou, patria medzi najsilnejšie časti dokumentu. Gabor Maté začínal ako rodinný lekár, neskôr sa venoval paliatívnej starostlivosti a posledné desaťročia sa zaoberá hlavne liečbou závislostí.
„Závislosť sa často vníma ako voľba človeka, ale robil som s ľuďmi s ťažkými závislosťami a verte mi, nikto z nich si nevybral, že bude závislým. Viem to aj na základe svojej vlastnej skúsenosti so závislosťou,“ hovorí lekár.
V dôsledku vlastnej traumy pred rokmi prepadol nakupovaniu – aby sa cítil lepšie, bezhlavo nakupoval hudobné platne. Minul na to všetky peniaze, jeho žena zúrila, lebo platne sa už ani nezmestili do ich domu, no on s tým nevedel prestať.
Dnes už tomu rozumie. „Závislosť súvisí so slovom pripútanosť, naviazanosť. Naviazať sa môžete na veci, po ktorých veľmi túžite. No pripútanosť v psychologickom význame pomenúva aj vyživujúce spojenie medzi rodičom a dieťaťom. Ak je táto základná potreba človeka v detstve naplnená, potom si neskôr nepotrebuje hľadať iné veci, ku ktorým by sa mohol pripútať a ktoré mu dajú tento pocit,“ vysvetľuje lekár.
Závislosť je podľa neho čokoľvek, po čom túžime tak silno, že si nevieme pomôcť. Je to niečo, čo nás dočasne uteší či upokojí, ale dlhodobo nám i nášmu okoliu ubližuje. Môže ísť nielen o závislosť od alkoholu či drog, ale aj od kofeínu, nikotínu, sexu, gamblingu, pornografie, práce, jedla, moci a tak ďalej.
Za každou závislosťou sa podľa Matého skrýva nedostatok lásky a prijatia, hlavne v ranom veku. „Závislosť tak nie je voľba ani choroba, je to snaha vyriešiť tento problém. A ten problém je dôsledkom toho, že sa v detstve nenaplnila naša potreba po pripútaní. Neznamená to, že sme mali zlých rodičov, že nás nemilovali a nesnažili sa urobiť pre nás všetko možné aj nemožné. Naša potreba po pripútaní však aj napriek tomu nemusela byť naplnená,“ dodáva lekár.
Ako vzniká trauma
Na to, aby sme sa dokázali vyliečiť z traumy, musíme podľa Gabora Matého v prvom rade pochopiť, ako vzniká. Nevytvára ju bolesť, ktorú zažívame, ale to, že nevieme, čo si počať s tou bolesťou.
„Naše utrpenie nie je dôsledkom bolesti, ktorú zažívame, pramení z toho, že odmietame akceptovať túto bolesť. Budujeme si rôzne hrádze proti bolesti, zatvárame svoje srdcia, snažíme sa robiť všetko možné, aby sme ‚napravili‘ veci. Berieme na seba príliš veľkú zodpovednosť alebo sa zodpovednosti, naopak, zbavujeme,“ opisuje Maté.
Takým spôsobom sa podľa neho snažíme ochrániť samých seba pred zranením, ale trauma v nás napriek tomu zostáva. Maté ju prirovnáva k jazve, ktorá sa vytvorí okolo rany. „Rana je veľmi citlivá a veľmi bolestivá na dotyk a jazva je, naopak, veľmi hrubá a neprispôsobivá. Trauma je teda kombináciou extrémne citlivej rany a zjazveného tkaniva, ktoré je tvrdé a necitlivé,“ vysvetľuje lekár.
Psychológovia hovoria o traume aj ako o odpojení sa od seba a Maté s tým súhlasí. „Prečo sa odpájame? Lebo je príliš bolestivé byť sebou,“ vraví. Základom vyliečenia je však podľa neho v prvom rade návrat k sebe.
Ako vysvetľuje, dnešná doba prináša množstvo lákadiel a rušivých momentov, aj preto trávime čoraz menej času sami so sebou. „Naša spoločnosť je postavená na tom, aby sme naplnili svoj vnútorný pocit prázdnoty vecami zvonka namiesto toho, aby sme si povedali: ‚OK, je tu prázdno. Pozrime sa, aký je to pocit.‘ Práve to je cesta k liečeniu – zažiť samého seba, skutočného seba,“ hovorí lekár.
Podľa neho to súčasne znamená pozrieť sa na svoju traumu a pochopiť ju. Jeho samého to vraj stálo veľmi veľa práce.
„Bol som presvedčený, že to, čo som zažil ako dieťa, vo mne zabilo svetlo, a že sa mi ho už nikdy nepodarí vrátiť späť. Myslel som si, že o tom dokážem hovoriť, učiť tomu ostatných, liečiť ostatných, ale že nikdy nevyliečim sám seba,“ opisuje Maté.
Dlhé roky mal pocit, že keby bol šťastný, zradil by tým svojich starých rodičov a utrpenie, ktoré zažili. „Lenže niekto mi raz povedal: ‚Nesmieš darovať nacistom to víťazstvo, že v tebe zabili svetlo.‘ A mal pravdu. Aj vo svete, kde sa dejú desivé veci, existuje krása a láska. Ja som to naplno pochopil len nedávno. Došlo mi, že to, čo som zažil ako dieťa, nemusí navždy určovať môj život. Nesmiem dovoliť, aby to definovalo spôsob, ako vnímam svet.“
Tí najtraumatizovanejší končia vo väzení
Podľa Gabora Matého je trauma neviditeľná sila, ktorá formuje naše životy. „Formuje to, ako žijeme, ako milujeme a ako vnímame svet,“ hovorí lekár.
Roky sa o tom presviedča pri práci s ľuďmi vo výkone trestu. Počas rozhovorov s nimi – svoju metódu volá compassionate inquiry, teda súcitné vyšetrovanie – často spoločne prichádzajú na to, že ich problémy majú korene v traumatizujúcom detstve.
„Keď sa pozrieme na to, kto dnes končí vo väzení, často sú to tí najtraumatizovanejší ľudia v spoločnosti,“ hovorí Maté. Ako uvádza v dokumente, v Amerike aj v Kanade tvoria väčšinu odsúdených príslušníci menšín. Napríklad v Kanade tvoria potomkovia pôvodných obyvateľov len 4 percentá populácie, ale vo väzení je ich až 30 percent. Podľa lekára je za tým ich trauma v dôsledku chudoby, rasizmu a kolonializmu, ale aj v dôsledku rozpadu rodín a oddeľovania detí od rodičov – traumatizácia detí, ktoré neskôr traumatizujú svoje vlastné deti.
Pre mnoho ľudí, s ktorými Maté pracoval vo väzení, bolo veľmi oslobodzujúce, keď si uvedomili, že nie sú vo svojej podstate zlí a že ich konanie bolo reakciou na to, čo sa im stalo v detstve. „Muž, ktorý sa ako mladý podieľal na vražde, mi povedal: Vtedy som nepoznal sám seba, nevedel som, kto som. Mal som v sebe len obrovský hnev a nevedel som, odkiaľ prichádza. Teraz už viem, kde sa vo mne vzal. A dnes som už iný človek“.
Ako predchádzať traume
Gabor Maté je presvedčený, že mnohé naše traumy má na svedomí spoločnosť, v ktorej žijeme. Vystavuje ľudí enormnému stresu, nepomáha traumatizovaným jedincom a nevenuje sa prevencii tráum.
„Naším cieľom by mala byť spoločnosť, ktorá si je vedomá tohto problému a ktorá namiesto stanovovania diagnóz, potláčania symptómov a naprávania správania bude hľadať, čo je zdrojom duševných ochorení a problematického správania,“ vysvetľuje lekár.
Ako sa dá predchádzať vzniku traumy? Keďže už vieme, že emocionálny stav matky má fyziologický dopad na vývin mozgu dieťaťa, s podporou správneho vývinu dieťaťa by sme mali začať už v prenatálnom období.
„Mali by sme zabezpečiť, aby matka dostala akúkoľvek podporu, ktorú potrebuje – aby v tehotenstve nebola pod tlakom, aby cítila emocionálnu podporu. Mali by sme rovnako zaistiť, aby pôrodnícke postupy netraumatizovali matku a dieťa, čo sa dnes, žiaľ, často deje. Moderné pôrodníctvo má nepochybne veľký podiel na záchrane životov, ale malo by za každých okolností rešpektovať aj prirodzenú potrebu väzby medzi matkou a dieťaťom,“ zdôrazňuje lekár.
V našej kultúre je podľa neho zvykom tlačiť deti už v ranom veku do rovesníckych skupín, namiesto aby boli v prvých rokoch svojho života s rodičmi. „Spomeňme si, že ešte pred obdobím pandémie v detských životoch takmer úplne absentovali dospelí. Deti trávili väčšinu času v rovesníckej skupine, kde si boli navzájom mentormi, influencermi a sprievodcami,“ hovorí Maté.
Pandémia to na istý čas zmenila. Niektorí rodičia konečne dostali príležitosť spoznať svoje deti, tráviť s nimi viac času a budovať si vzájomný vzťah. „Mohli ich vidieť, ako sa učia, ako prekonávajú rôzne výzvy na dennej báze. To je určite pozitívny efekt,“ uvažuje lekár.
Všeobecne však podľa neho pandémia rozdelila rodiny na dve skupiny. Na jednej strane sú rodiny, ktoré sú na tom dobre finančne aj emocionálne, a rodičia berú ako požehnanie, že mohli byť so svojimi deťmi.
„No na druhej strane tu máme rodiny, ktorých ekonomická situácia sa v dôsledku pandémie ešte zhoršila a kde deťom chýbala emocionálna opora. V takých rodinách dnes badáme nárast domáceho násilia a ďalšie negatívne vplyvy. Práve ony dnes potrebujú našu pomoc.“
Zdroje: The Wisdom of Trauma, The Marianne Williamson Podcast, How Our Childhood Shapes Every Aspect of Our Health with Dr. Gabor Maté | FBLM Podcast.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
