Ako si spomínate na svoje prvé knihy? Odpovedajú štyri vydavateľstvá, ktoré majú výročia

KK Bagala, Slovart, Modrý Peter a Aspekt sú etablovanými vydavateľskými značkami na slovenskom trhu. Všetky tento rok oslavujú výročia a predstavia sa v rámci festivalu BRaK, ktorý sa koná tento víkend v bratislavskej Novej Cvernovke.

Kali Bagala: Cenné je, že som tridsať rokov prežil s najtalentovanejšími

Už tri dekády hľadá hviezdy medzi mladými slovenskými autormi a autorkami. Vydáva Ballu, Kepplovú, Balka, Mitanu či Štrpku.

Ako si spomínate na svoju prvú knihu?

Pred tridsiatimi rokmi som prišiel do tlačiarne a opýtal som sa, čo mám urobiť, ak chcem vydať knihu. Nevedel som z fachu nič, iba som rojčil, že vydám debutovú zbierku Tomášovi Horváthovi a Marekovi Vadasovi, ktorých sme radi publikovali v našom samizdatovom časopise Maternica. Nikto ich okrem našich pár čitateľov nepoznal, ale bolo mi to jedno, proste som chcel, lebo sa mi ich poviedky páčili.

Ak by ste si mali vybrať jednu knihu, ktorá je pre vás výnimočná, ktorá by to bola? Alebo ktorá vám napadne prvá?

Tieto, s ktorými som začínal. Dnes sú to už renomovaní autori so skvelými knihami, ktovie, ako by sa vyvíjal ich a aj môj život, som rád, že som mal odvahu a ignoroval poučky o breakpointoch.

Čím sa líši dobrý rukopis od toho, ktorý by ste nevydali?

Mám zľahčenú situáciu, lebo 25 rokov vyhlasujem súťaž Poviedka a na základe vyše desaťtisíc textov sa môžem rozhodnúť venovať pár desiatkam najtalentovanejších autorov a autoriek. Neexistuje šablóna, ako odlíšiť dobré – to by bolo smiešne. Rozhoduje vkus a ponímanie umenia.

Čo by ste odkázali mladému vydavateľovi pred tridsiatimi rokmi?

Sebe ako začínajúcemu? Nech zdvihne ruky a uteká, lebo sa zamotá a zrazu má bielu bradu, zodraté kĺby a vypadané zuby. V živote nebude bohatý, pokiaľ za cenné nepokladá, že prežil život s najtalentovanejšími súčasnosti.

V čom sa podľa vás líši status vydavateľa dnes a pred tridsiatimi rokmi?

Ide to z kopca, čochvíľa cech zanikne.

Juraj Heger: Niektorí vydavatelia pôsobia komerčne, iní sú kultúrnymi pracovníkmi

Vydavateľstvo Slovart má široký záber: prináša pôvodnú literatúru (napríklad Čepiec Kataríny Kucbelovej, Dušana Dušeka alebo Veroniku Šikulovú) i preklady, knihy o výtvarnom umení, darčekové publikácie aj detské encyklopédie. Riaditeľ Slovartu Juraj Heger hodnotí, ako sa vydavateľský trh zmenil od roku 1991, keď Slovart začínal.

Ako si spomínate na svoju prvú knihu?

Kniha sa volala Moje priateľky myšky, vznikla podľa televíznych večerníčkov, no spomínam si na ňu dosť hmlisto.

Ak by ste si mali vybrať jednu knihu, ktorá je pre vás výnimočná, ktorá by to bola? Alebo ktorá vám napadne prvá?

Alica v krajine zázrakov s ilustráciami Dušana Kállaya vyšla vo svete v množstve jazykov vrátane faerčiny.

Čím sa líši dobrý rukopis od toho, ktorý by ste nevydali?

Očakávalo by sa, že napíšem „kvalitou“, ale okrem toho aj tým, že príde v čase, keď je práve vhodná konštelácia hviezd a my si ten rukopis medzi ostatnými vôbec všimneme.

Čo by ste odkázali mladému vydavateľovi pred tridsiatimi rokmi?

Že mu závidím, čo všetko zažije.

V čom sa podľa vás líši status vydavateľa dnes a pred tridsiatimi rokmi?

Pred tridsiatimi rokmi boli vydavatelia buď pokračovatelia, následníci štátnych vydavateľstiev, alebo čerství podnikatelia. „Status“ získali vydavatelia až neskôr a dnes je už prirodzené, že niektorí vydavatelia sú známi skôr komerčnou produkciou a niektorí skôr ako kultúrni pracovníci. Toto všetko, samozrejme, neznamená, že tí, ktorí vyzerajú komerčne, neprodukujú aj kvalitné knihy, a tí, ktorí vyzerajú kvalitne, neprodukujú aj brak.

Čo by mohla spraviť ministerka kultúry pre to, aby sa vydavateľom žilo ľahšie?

Napísať každý týždeň jeden bestseller a postupne ich vydávať u rôznych vydavateľov. Inak samotná pani ministerka asi nič veľmi urobiť nemôže, možno len lepšie lobovať za daňové zmeny, ktoré sú v iných krajinách Európskej únie už realitou.

Peter Milčák: Vydanie antológie Osamelých bežcov bolo pre mňa snom

Vydavateľstvo Modrý Peter zaujalo najmä poéziou. Pred tridsiatimi rokmi ho založil básnik Peter Milčák v Levoči. Hoci ide o malú spoločnosť, priniesla na trh už takmer dvesto titulov.

Ako si spomínate na svoju prvú knihu?

Na jeseň 1991 som začal pripravovať edičný plán na rok 1992. Boli v ňom tri tituly v edícii súčasnej slovenskej poézie Mušľa: Pevné hviezdy Mariána Milčáka, Pamäti z kameňolomu Pavla Suržina a Broskyňový súmrak Pavla Hudáka. Napokon aj vyšli v tomto poradí. Okrem toho som ešte chystal prvý titul edície Sivá brada, jazykovednú monografiu Juraja Furdíka Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Po tridsiatich rokoch sa ukazuje, že sa z nich stali dve kľúčové edície Modrého Petra. Ako prvých som teda oslovil autorov, ktorí boli v bezprostrednej blízkosti, keďže som vedel o ich nevydaných rukopisoch. Veľmi dôležité bolo vydanie Suržinovej zbierky Pamäti z kameňolomu. V istom zmysle to bola pre neho, ako autora odsunutého na okraj záujmu, prelomová kniha. Kritika ju prijala mimoriadne pozitívne, po čom došlo aj k istému kvalitatívnemu prehodnoteniu jeho predchádzajúceho diela. Odmenou za vydavateľskú poctivosť a nasadenie bola pre mňa možnosť vydávať od polovice 90. rokov básne autorov, akými sú Ján Buzássy, Ivan Štrpka, Peter Repka, Ivan Laučík, Rudolf Jurolek a ďalší.

Ak by ste si mali vybrať jednu knihu, ktorá je pre vás výnimočná, ktorá by to bola? Alebo ktorá vám napadne prvá?

Vydaním antológie Laučík – Repka – Štrpka Sme (stále) príbuzní na začiatku (Osamelí bežci vo výbere Jána Štrassera) som si splnil svoj vydavateľský sen. Je pre mňa tak trochu záhadou, prečo podobnú antológiu u nás doteraz nikto nevydal, veď stanovisko Osamelých bežcov je aj po polstoročí aktuálne a ich básne ostávajú nabité energiou. V skutočnosti je však výnimočnou knihou každá kniha, ktorá vychádza, lebo sa ňou, okrem iného, potvrdzuje existencia vydavateľstva, jeho trvanie.

Čím sa líši dobrý rukopis od toho, ktorý by ste nevydali?

Dobrý text má prevahu nad čitateľom, tlačí ho do kúta, ale len preto, aby ho vzápätí vyzdvihol do výšin. Dobrý text je svetom sám pre seba. Dobrý text je novou Zemou, ktorou sa možno nechať očariť, a potom ju ešte dlho dobýjať a objavovať.

Čo by ste odkázali mladému vydavateľovi pred tridsiatimi rokmi?

Ak by som mal byť ním ja sám, je to jednoduché: Vlajku hore! (Najlepšie tú modrú s bielym štvorcom v strede.) Bude to dlhá a búrlivá plavba, ale veď kto by sa chcel plaviť po zapáchajúcom rybníku. A ešte inak: vydávanie by sa ani po tridsiatich rokoch nemalo stať rutinnou prácou, ale malo by ostať tvorivou činnosťou.

V čom sa podľa vás líši status vydavateľa dnes a pred tridsiatimi rokmi?

Neviem, neuvažujem o tom, vtedy aj teraz sa sústreďujem predovšetkým na knihy, ktoré práve vydávam, i na tie, ktorých vydanie sa plánuje a pripravuje s niekoľkoročným predstihom. Tuším stále platí, že za človeka hovorí najmä jeho práca. Držím prsty všetkým vydavateľom, starým i novým, lebo vydavateľská rozmanitosť pomáha udržiavať rozmanitou aj slovenskú literatúru.

Jana Juráňová: Nebojte sa vydávať knihy, hoci je to ťažká práca

Prvá feministická organizácia na Slovensku Aspekt vznikla v roku 1993. O tri roky neskôr začala vydávať knižnú edíciu, v ktorej dodnes vyšlo už viac ako 110 titulov. Spisovateľka Jana Juráňová hovorí, podľa akého kľúča si knihy vyberali.

Ako si spomínate na svoju prvú knihu?

Prvou knihou Knižnej edície Aspektu je Príbeh lásky storočia od Märty Tikkanen. Text nám posunula Mila Haugová, ktorá, keďže je to kniha vo veršoch, prebásnila preklad Jarmily Cihovej zo švédčiny. Autorka potom zanedlho prijala naše pozvanie a prišla do Bratislavy. Stretnutie s ňou a jej prezentácie knihy patria k tomu najlepšiemu, a toho je našťastie veľa, čo sme v Aspekte zažili.

Ak by ste si mali vybrať jednu knihu, ktorá je pre vás výnimočná, ktorá by to bola? Alebo ktorá vám napadne prvá? 

Z tých desiatok kníh sú to takmer všetky, pretože sme vydávali len to, čo sa nám páčilo, z čoho sme boli nadšené. A o tom, že sme mali dobrý nos a vkus, svedčí fakt, že sme vydali aj dve autorky, ktoré následne dostali Nobelovu cenu za literatúru: Elfriede Jelinek a Olgu Tokarczuk, ale aj fakt, že sedem našich autoriek sa dostalo do nominácie na cenu Anasoft litera spolu s 11 titulmi, nehovoriac o ďalších cenách a nomináciách.

Čím sa líši dobrý rukopis od toho, ktorý by ste nevydali?

Dobrý rukopis je už knihou, ktorú si so záujmom prečítam, a ďalšie redigovanie môže byť niekedy náročné, prácne, ale je zmysluplné.

Čo by ste odkázali mladému vydavateľovi alebo vydavateľke pred tridsiatimi rokmi?

Nech sa nebojí, aj keď to bude ťažká robota. Ale to sme my v Aspekte vedeli, preto sme začali knihy vydávať až tri roky po vzniku časopisu Aspekt. Nešli sme do toho hr, ale zas, ani sme zatiaľ neprestali.

V čom sa podľa vás líši status vydavateľov a vydavateliek dnes a pred tridsiatimi rokmi?

Patríme k malým vydavateľstvám, náš status je stále rovnaký a ťažko sa nám to posudzuje zvnútra. Napokon, ani vlastne neviem, či sa dá nejaký status v zmysle spoločenského získať vydávaním kníh tu a teraz, resp. pred pár desaťročiami.

Čo by mohla spraviť ministerka kultúry pre to, aby sa vydavateľom a vydavateľkám žilo ľahšie?

Nie som jej poradkyňou, ale je mnoho iných oblastí, v ktorých jej radia dobre, vytrvalo a zjavne zbytočne, tak nebudem nosiť drevo do lesa. Zatiaľ je prínosom, možno až záchranou Fond na podporu umenia – pokiaľ ide o financie. Ďalšie problémy ako distribúcia, záujem a odozva verejnosti, to je niekedy lepšie, inokedy horšie a najmä je to v akejkoľvek, niekedy aj zúfalej podobe vždy súčasťou našej práce.