Cunami 2011 v Japonsku, tornádo 2021 na Morave
Mentalita Stredoeurópanov a Japoncov je radikálne odlišná, napriek tomu treba pripomenúť tri veci, vďaka ktorým zvládla krajina vychádzajúceho slnka násobne väčšiu katastrofu.
V marci 2011 bezprostredne po ničivom cunami sme s tlmočníkom Petrom Bohovom prešli tristo kilometrov dlhý pás pobrežia na severe Japonska. Cudzinci vtedy húfne utekali pred Fukušimou, my sme okolo nej prichádzali.
Išinomaki, Kesennuma, Higaši Macušima, Ocuči, Onagawa. Naposledy menované mesto zaliala až dvadsaťpäť metrov zodvihnutá hladina oceánu. Poviem vám, keď vidíte naplavené autá na strechách päťposchodových domov, je to horšie ako katastrofické filmy. A to je v Onagawe jadrový reaktor tiež, len sa o tom nepísalo.
Pri príprave väčšej reportáže pre .týždeň som mal možnosť zblízka vidieť nielen rozsah katastrofy, ale aj perfektnú organizáciu záchranných prác. Obdivoval som vyrovnanosť obyvateľov. Nevidel som tam zahraničnú pomoc ani medzinárodné humanitárne organizácie. Nielen pre mentálnu a jazykovú vzdialenosť (Japonec obvykle vie iba po japonsky), ale aj preto, lebo obranné sily, variant armády v krajine po 2. svetovej vojne pacifikovanej, všetko organizovali a zvládali samy.
Legendou sa stal príbeh, ako v priebehu doslova pár dní Japonci nanovo vybudovali úplne zničený sedemkilometrový úsek diaľnice. Čo je, priznávam, podprahový odkaz pre NDS.
V čom je teda tajomstvo japonského úspechu? Na základe skromných osobných pozorovaní spomeniem tri veci.
