Milan Junior Zimnýkoval: Ako východniar v Bratislave som mal pocit, že toho musím dokázať viac ako ostatní, tri roky ma nebrali vážne

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Michalovciach a na dolnom Zemplíne.

Keď som vás oslovil na rozhovor, povedali ste mi, že si práve čítate texty Denníka N z Martina. Vraj ste premýšľali, či raz neprídeme aj do Michaloviec. Prečo?

Možno preto, že moja životná a pracovná cesta sa začínala v regióne a smerovala do Bratislavy. Mám rád Slovensko a články z Martina a okolia mi pripomenuli moje vlastné zážitky z toho mesta. Potešilo ma, že v centre záujmu sú teraz regióny, že ste ako redakcia vyšli von z centra. Začínali ste, ak sa nemýlim, v Rožňave.

Je to dôležité, lebo takto je to adresnejšie a čitateľa to viac osloví. Kedysi som si myslel, že ľudia na Slovensku vedia, čo sa kde nachádza. Nie je to celkom tak, mnohí netušia, kde si na mape predstaviť Veľký Krtíš či Ludrovú a čo je tam zaujímavé. Takto sa to môžu dozvedieť. A pridanú hodnotu to má aj pre tamojších ľudí v zmysle – aha, oni o nás vedia a zaujímajú sa aj o naše špecifiká.

Váš otec bol vojak, mama učiteľka. Napovedá to čosi o vašej výchove?

Bolo to zaujímavé zloženie, ale nestihlo sa celkom prejaviť, lebo otec zomrel, keď som mal štyri roky. Mal 29 rokov. Drezúra a „komínky“ z oblečenia mi teda nehrozili. Na druhej strane, ak som niečo vyviedol v škole, nebol som riešený až doma či na rodičovskom združení, ale už cez prestávku. Mama totiž bola nielen učiteľka, ale aj zástupkyňa riaditeľky. S humorom hovorím, že kým učiteľka doma prikazuje, zástupkyňa prikazuje a nedebatuje.

Dá sa s odstupom desaťročí povedať, ako vás poznačilo, že ste vyrastali bez otca?

Premýšľal som nad tým. Mal som skvelé detstvo, rodina mi absenciu otca pravdepodobne kompenzovala, ale to som vtedy nevnímal. Cítil som niečo ako súcit dospelých. To, že mi otec chýba, som si silno uvedomil, až keď som skončil vysokú školu, keď som sa oženil, keď sa nám narodila dcéra a podobne.

Jednoducho prišli chvíle, keď by som si s ním rád sadol na pivo, prípadne od neho dostal facku. Chcel by som vedieť, či by sme si v časoch mojej puberty neliezli na nervy a ako by sme spolu vychádzali neskôr. Dodnes mám po otcovi odloženú rodinnú a zrenovovanú Škodu 120, naše prvé auto.

Môj syn má štyri a pol roka. Keď som ochorel na covid-19, dosť ma trápilo, či by si ma v prípade mojej smrti vôbec pamätal. Vy sa na otca pamätáte?

Aj nad tým som neraz premýšľal. Trochu áno, hoci neviem povedať, či ide o opis rôznych situácií inými ľuďmi alebo o moje vlastné spomienky, ktoré sa vryli, hoci ide len o fotografie. Mám isté „fleše“, rôzne obrazy, ktoré sú celkom živé, je ich však málo. Otcova smrť doma nebola tabu, zhovárali sme sa o nej, chodili sme na cintorín. Možno aj preto neviem posúdiť, čo si naozaj pamätám a čo som len počul, lebo som bol toho súčasťou.

Ako vyzeralo detstvo v 80. rokoch v Michalovciach?

S mamou sme trávili v Michalovciach iba pracovné dni, bral som to, akoby sme žili na internáte. Na víkendy sme chodili k starým rodičom do Sniny. Tam som pomáhal na poli, mali sme sad s jablkami, jahody som jedol v bio kvalite, hrášok som si trhal sám v záhrade.

Výhodou bolo, že sme boli v lokalite, kde sa všetci poznali. Vedeli sme, kam ktoré auto odbočí a kde zaparkuje. Vodiči, naopak, vedeli, z ktorej križovatky môžu vyletieť deti od susedov na bicykloch. Taký malý a šťastný Vatikán.

Výraznú časť detstva a mladosti ste strávili vo folklórnom súbore Zemplín.

Začalo sa to na základnej škole, ktorá dodnes patrí k najúspešnejším v rámci Slovenska. Už v tretej triede, a to hovoríme o časoch totality, sme mali rozšírené vyučovanie angličtiny. Mali sme tam aj súbor, ktorý chodil na súťaže v spoločenskom, neskôr aj v scénickom a country tanci. Viedla ho dejepisárka a ruštinárka Marta Eštóková.

Jej brat Milan Hvižďák je zase šéfom a choreografom v súbore Zemplín. Osobne ho nazývam východoslovenským Štefanom Nosáľom. Od uja Hvižďáka – tak ho voláme, nikdy nebol súdruh vedúci – vzišiel aj Ján Ďurovčík. Ja som tam nastúpil počas strednej školy. Pravdou je, že Michalovce v tom čase veľa možností na rozlet neponúkali. K dispozícii pre mladých bol len futbal, hokej, hádzaná a práve folklór.

Toto boli základné možnosti, ako sa mladí mohli dostať mimo provinčného mesta?

Za totality jednoznačne. Cestovať na mesiac na festival do Francúzska, na mesiac do Španielska či na päť týždňov do Mexika bolo atraktívne, rovnako ako to, že sme v postpubertálnom veku nemuseli sedieť doma pod dohľadom rodičov. V roku 2002 som s folklórom skončil a zrazu som si pred letom 2003 uvedomil, že nemám kam ísť. Pýtal som sa sám seba: To mi fakt nič nehrozí? Čo vlastne budem robiť?

V Michalovciach som bol dvakrát v živote a v pamäti mi ostalo len to, že som si v telefónnej búdke zabudol peňaženku a po hodine som ju tam našiel. Inak žiadne silné spomienky ako povedzme z prvých návštev Bardejova či iných východoslovenských miest.

Michalovce