Osud Západu závisí od Taiwanu, no nikto na to nie je pripravený
Ostrovná demokracia čelí slovnému ostreľovaniu a provokáciám z pevninskej Číny. Ide o veľa a vyhliadky sú pochmúrne.
Autor je britský novinár a spisovateľ
Taiwanskou úžinou sa nesú zvuky vojnových bubnov. Minulý týždeň predviedlo 28 bojových lietadiel čínskeho letectva vôbec najväčší vpád do vzdušného priestoru ostrovného štátu. A ten sprevádzala rastúca hrozba ďalších krokov. Šlo o odpoveď orgánov pevninskej Číny na oneskorené kroky NATO a skupiny G7, ktorých cieľom bolo zdôrazniť ich podporu v otázkach bezpečnosti a slobody Taiwanu. Otázka, ako a či vôbec brániť Taiwan, nepáli len ľudí vo Washingtone. Keďže flotila kráľovského námorníctva mieri toto leto do Tichého oceánu, je to dôležité aj pre Veľkú Britániu.
Dlhoročný kompromis sa otriasa
Pre mnohých je ťažké brať tento spor smrteľne vážne. Napokon, hospodárske väzby sú stále silné. Čína je najdôležitejším obchodným partnerom Taiwanu. Tamojšie továrne na výrobu čipov poháňajú prosperujúcu kapitalistickú ekonomiku komunistického štátu. Až milión Taiwancov žije, pracuje a študuje na pevnine. Finančné a ľudské náklady konfliktu by boli strašné, riziko eskalácie do podoby jadrového konfliktu obrovské.
Tieto plodné a mierumilovné vzťahy sú založené na desaťročia trvajúcom kompromise, ktorý sa však teraz otriasa. Obe strany síce hovoria o pokojnom znovuzjednotení vo vzdialenej budúcnosti a dohodli sa, že existuje iba jedna Čína, no bez bližšieho určenia, ktorá čínska vláda ju zastupuje. Oficiálny názov Taiwanu je stále Čínska republika, jeho lídri sa však už dávno vzdali svojich snov o opätovnom získaní kontroly nad pevninou, z ktorej utiekli ich porazení predchodcovia v roku 1949. Takmer všetkých 23 miliónov Taiwancov sa zmierilo s nejednoznačným postavením svojej krajiny.
Lenže odkedy prevzal v roku 2012 moc v Pekingu Si Ťin-pching, pevninská Čína začala pritvrdzovať. Tvrdé zákroky proti politickým, kultúrnym a mediálnym slobodám v Hongkongu rozbili nádej na mierové zbližovanie a podkopali taiwanskú propekinskú loby. Komunistickí úradníci hovoria o znovuzjednotení do polovice storočia, v prípade potreby aj silou.
Prečo sa Peking hnevá?
Režim v Pekingu reaguje zúrivo na akékoľvek pokusy ostrovných úradov o posilnenie obrany. Mstivým a stálym tlakom sa zároveň snaží zabezpečiť, aby sa o Taiwane nikdy verejne nehovorilo ako o krajine ani aby sa nemohol zúčastňovať na verejných udalostiach vrátane zdanlivo neškodných slávností, ako je londýnska prehliadka Lord Mayor’s Show. Komunistická Čína sabotovala taiwanský nákup vakcíny od spoločnosti BioNTech z Nemecka a trvala na tom, aby zásielka šla cez kontinentálneho distribútora. Peking navyše odmietol umožniť Taiwanu (napriek jeho výbornému riešeniu pandemickej situácie) účasť na stretnutiach Svetovej zdravotníckej organizácie.
To môže pôsobiť ako zvláštny spôsob, ako nalákať krajanov späť do jednej vlasti. Jedným zo spôsobov, ako pochopiť neuralgický postoj pekinského režimu k ostrovu, je nasledujúca hrubá analógia. Predstavte si, že gang podporovateľov vodcu anglických fašistov Oswalda Mosleyho utiekol v 40. rokoch minulého storočia na Ostrov Man a na tomto kúsku územia sa držal pri moci s podporou Kremľa a tvrdil, že je britskou exilovou vládou. Mysleli by sme si, že je to jednak urážka našich politických hodnôt, jednak strategická hrozba.
Ale hlbším dôvodom hnevu čínskych komunistov je úspech Taiwanu. Krehká legitimita komunistickej strany spočíva na potlačení jej krvou zaliatej minulosti, kŕmení spomienok na to, ako v minulosti cudzinci Čínu ponižovali, a na hmlistých tvrdeniach o rasovej hegemónii. Pokojná, prosperujúca, multietnická a dobre riadená demokracia z nedaľekého ostrova ukazuje, že modernizácia si nevyžaduje obetovanie pravdy, spravodlivosti a slobody.