Denník N

Delfín je spoločenské zviera, ale to neznamená, že je náš kamarát, vraví morská biologička

Kristína Kocáková. Foto – archív K. K.
Kristína Kocáková. Foto – archív K. K.

Kristína Kocáková študovala hlbokomorské živočíchy, ktoré sa musia vyrovnať s obrovským tlakom vody. V rozhovore vysvetľuje, že je ľahké získať podporu na ochranu sympatických zvierat, napríklad delfínov. Horšie sú na tom menej charizmatické druhy ako planktón, aj keď od neho závisí takmer všetok život.

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

V rozhovore sa dočítate aj:

  • aká je pravdepodobnosť, že stretnete v Stredozemnom mori žraloka a že na vás zaútočí;
  • prečo sa rodí viac korytnačích samičiek;
  • čo si morská biologička myslí o filme Seaspiracy;
  • že niektoré slimáky sa pred tlakom v hlbočine chránia oceľovými ulitami;
  • ktorým parazitom bol pravdepodobne inšpirovaný filmový Votrelec.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Chodíte sa ešte kúpať do mora, keď ako morská biologička viete, čo žije pod hladinou?

Ja tam chodím najmä kvôli tomu. Mám veľmi rada šnorchlovanie a fascinuje ma diverzita podmorských živočíchov, ktorá je kúsoček od pláží. A to aj na miestach, kam bežne chodievame na dovolenky.

Aká je pravdepodobnosť, že v Stredozemnom mori stretnem pri šnorchlovaní žraloka?

Stredozemné more je vo všeobecnosti miesto, kde sa na malej ploche nachádza veľa druhov. Žije tam aj dosť druhov žralokov. Ale rada by som čitateľov ubezpečila, že stretnutie so žralokom je veľmi nepravdepodobné. Najmä s tým dospelým, ktorý by mohol byť nebezpečný. Vyskytujú sa vo väčších hĺbkach, kde majú šancu uloviť väčšiu korisť. Plytčiny využívajú žraloky skôr ako svoje škôlky, kde žijú mláďatká.

Žraloky ešte stále bojujú s povesťou, ktorú získali v popkultúre. Je sa čoho obávať napríklad v Chorvátsku?

Z približne sto útokov žraloka na človeka, ktoré sa v Stredozemnom mori ročne udejú, nie je takmer žiaden smrteľný. Žralokom väčšinou dosť dlho trvá, kým človeka uhryznú druhýkrát, a niekedy si to po prvom útoku rozmyslia. Takže veľa ľudí kolíziu s týmto predátorom prežije. Ale nechcem načrtávať hororové scenáre, pretože nebezpečné stretnutie s dospelým žralokom na dovolenke je veľmi nepravdepodobné. Stretávajú sa s nimi najmä rybári, ale aj to veľmi zriedkavo, keďže žraloky sú v Stredozemnom mori na prahu vyhynutia.

Čo teda môžeme v Stredozemnom mori stretnúť?

Nájdete tam tisíce druhov rýb. Od morských koníkov po klasické „rybky z dokumentov“. Žijú tu aj raje a niekoľko druhov delfínov a morských korytnačiek. Ale tie je pravdepodobnejšie stretnúť na výlete loďou než na pláži. Ak by ste mali naozaj šťastie, mohli by ste stretnúť aj menšiu veľrybu, ale tie sú dosť bojazlivé.

Akého najzaujímavejšieho morského živočícha ste videli naživo?

Pri šnorchlovaní na koraloch v Červenom mori som stretla perutýna. Je to celkom známa pásikavá ryba s ostňami, ktorá je dosť jedovatá. Je nádherná, ale nemali by sme sa jej v žiadnom prípade dotýkať.

Druh perutýna, ktorý žije v Indickom oceáne. Foto – Wikipédia/Alexander Vasenin/(CC BY-SA 3.0)

Asi je len málo zvierat, ktorým sa páči, keď sa ho predátor so šnorchlom v ústach snaží pohladkať. Ako si zodpovedne vybrať dovolenkovú atrakciu, v rámci ktorej sa dajú pozorovať divoké zvieratá?

Je dobré zistiť si vopred niečo o spoločnosti, ktorá takéto aktivity poskytuje. Určite by som nešla na šnorchlovanie alebo potápanie so zvieratami so spoločnosťou, ktorá sa neprihlasuje k etickému a ekologickému zaobchádzaniu so živočíchmi, ktoré máte sledovať. Dobré znamenie je, keď sú podporované nejakými ochranárskymi organizáciami, ktoré ich vzdelávajú. Keď už človek na takomto zážitku je, tak sa zvierat určite nemá dotýkať. Aj keď je lákavé pohladkať delfína, ktorý je vzdialený pár centimetrov. Treba počúvať sprievodcov a mať voči divokej prírode rešpekt.

Čo sa môže stať, keď sa dotknem divokého zvieraťa?

Napríklad o vás nemusí vedieť a zľakne sa. Z toho môže vzniknúť útok, ktorý nakoniec ublíži najmä celkovému obrazu zvierat. Získavajú si tak agresívnu povesť, aj keď incident zapríčiní človek.

Žraloky v nás vzbudzujú prirodzený rešpekt, kým pri delfínoch máme často pocit, že je to milé zvieratko z filmu alebo prívesku. Môže byť aj on pre človeka nebezpečný?

V našich mysliach sú delfíny vždy zobrazované ako tie dobré a žraloky ako tie zlé. Ale keď sa pozrieme na mozog žraloka a delfína, zistíme, že delfín má oveľa silnejšie kognitívne schopnosti. Vďaka tomu možno dokáže do nejakej miery rozoznať zlé od dobrého, kým žralok takú schopnosť nemá. Z toho vychádza, že keby bol len jeden delfín na svete zlý, tak sú delfíny horšie ako žralok, ktorý nemá žiadnu predstavu o tom, čo je dobro a zlo. Delfín je inteligentné, spoločenské zviera, ktoré by nebolo schopné uloviť niečo také veľké, ako je človek. Ale to neznamená, že delfín je automaticky náš kamarát.

Vrátim sa k zodpovednej dovolenke: ako svojím pobytom pri mori čo najmenej ovplyvním morské ekosystémy?

Neodporúčam brať si z dovolenky rôzne suveníry ako koral. Stretla som sa aj s tým, že si ľudia chceli zobrať rybku a dať si ju doma do akvária. Ďalšia vec, ktorá by mala byť samozrejmosťou, je odniesť si po sebe odpadky. Najlepšie do uzatvárateľných košov, aby ich vietor nerozfúkal. V oceáne je ich dosť aj bez tých, ktoré necháme na pláži.

Pri šnorchlovaní okolo koralov sa často zdôrazňuje, že sa ich nemáme dotýkať. Čo sa stane koralu, keď naň omylom stúpim?

Môže sa odlomiť, ale to ešte nie je koniec sveta. Ak sa odlúpi len kúsok, tak to koral prežije. Ak sa to však v blízkosti turistických miest stáva často, môže ho to vystresovať. Na základe toho začne koral vypúšťať svoje symbiotické mikroriasy, ktoré potrebuje na prežitie, pretože mu dodávajú potravu. Pri všetkom tlaku, ktorý morské živočíchy zažívajú, koral naozaj nepotrebuje, aby ho denne ochytali desiatky ľudí. V koralových útesoch žijú aj iné zvieratá, napríklad sasanky či jedovaté ryby. Takže ak človek pchá prsty, kam nemá, je dosť veľké riziko, že príde k úrazu.

Kristína Kocáková. Foto – archív K. K.

Už minuloročná letná sezóna bola v dôsledku pandémie slabšia. Ovplyvnila nejako táto zmena morské ekosystémy?

Menej dovolenkárov možno dalo trochu vydýchnuť prímorským oblastiam. Ale myslím, že ročná pauza nedokáže oceánske ekosystémy ovplyvniť. Možno bolo menej výletných lodí, ale celkovo bola lodná doprava frekventovanejšia, keďže sme si objednávali viac vecí cez internet. Do toho vznikli aj nové druhy odpadu ako jednorazové rukavice, rúška či respirátory, ktoré začali používať aj ľudia mimo medicíny a ktoré zvýšili objem plastového odpadu.

Je plast momentálne najväčším problémom svetových oceánov?

Oceánske ekosystémy prepájajú celú planétu, preto ich ovplyvňuje veľa rôznych problémov. Najširším je globálne otepľovanie. Morská cirkulácia je založená na zmene proporcií sladkej a slanej vody pri ľadovcoch. Keď totiž slaná voda zamŕza, salinita sa v jej okolí zvyšuje a spôsobuje, že voda v ich blízkosti je ťažšia a klesá ku dnu – a naopak. To štartuje celú oceánsku cirkuláciu, ktorá potom roznáša živiny či udržiava Golfský prúd, ktorý ovplyvňuje klímu v celej Európe, a tak ďalej. Keď sa ľadovce topia viac a zamŕzajú menej, celý systém sa naruší.

Zmena teplôt ovplyvňuje aj migráciu druhov a nie všetky na to reagujú rovnako. Napríklad tresky migrujú pri východnom pobreží USA oveľa skôr ako kedysi. Ale niektoré zvieratá, ktoré sa nimi živia, migrujú v reakcii na tú istú zmenu neskôr. To znamená, že rytmus sa mení, čo má kaskádovitý priebeh.

Je pravda, že v dôsledku otepľovania sa rodí viac samičiek korytnačiek než samcov?

Áno, embryám vo vajíčkach určuje pohlavie okolitá teplota. Pri vyššej sa rodia samice, pri nižšej samce. Aj v dôsledku vysokých teplôt približne 90 percent korytnačiek vyliahnutých na niektorých austrálskych plážach v roku 2018 boli samičky. Podobne to majú napríklad aj krokodíly.

Na problémy oceánov som sa pýtala aj v súvislosti s populárnym filmom Seaspiracy, ktorý za najväčší označil rybolov. Videli ste ho?

Videla som iba jeho časť. Je to film, ktorý je zameraný na to, aby vyvolal v divákovi emóciu alebo šok a upriamil tak jeho pozornosť na nejaký problém. To sa mu určite podarilo, no veľa informácií vytrháva z kontextu alebo sú aplikovateľné iba na malé regióny. No film sa tvári, ako keby to platilo o celom oceáne. Takže ho treba brať s nadhľadom.

V akom momente ste ho prestali pozerať?

Keď bolo povedané, že oceány môže spasiť len to, keď prestaneme jesť ryby. Čo bolo vlastne celým posolstvom filmu. Redukcia v konzume nie je na škodu a platí to pri konzumácii zvierat celkovo. Ale oceán má veľa problémov, ktoré sme spôsobili, a nedajú sa zvrátiť iba takýmto jednoduchým riešením. Prestať jesť ryby si môžu dovoliť najmä Európania a ľudia zo Severnej Ameriky, pretože máme alternatívne zdroje proteínu. V mnohých chudobnejších častiach sveta takáto možnosť nie je, najmä ak je rybolov dlhodobou súčasťou kultúry populácie.

Kristína Kocáková pri výskume v teréne. Foto – archív K. K.

Aký problém je teda nadmerný rybolov v skutočnosti?

Samozrejme, veľký. Ale sú oblasti, napríklad v Severnom mori, kde je celkom dobre regulovaný a existujú tam udržateľné spôsoby lovu. Dokonca sú tam stabilné populácie komerčných rýb. No v Stredozemnom mori je situácia úplne katastrofálna. Existuje tam veľa malých rybárov, ktorých je ťažké kontrolovať.

Ďalší problém s rybolovom je odpad, ktorý spôsobuje. Viac ako polovica plastu v oceánoch pochádza zo strateného alebo vyhodeného rybárskeho náčinia. Ak si teda kupujeme ryby, treba sa informovať o tom, odkiaľ sú a ako boli ulovené, pretože niektoré metódy sú veľmi deštruktívne.

Každoročne vyhynie niekoľko druhov morských živočíchov. Získava sa podpora na ochranu ľahšie pre milé delfíny ako krvilačné žraloky?

Je ľahké získať podporu na ochranu charizmatických druhov ako delfíny, ale sem sa radia aj žraloky. Sú síce trochu strašidelné, ale sú zaujímavé a veľké, čo ľuďom imponuje. Horšie sú na tom menšie a menej charizmatické zvieratá, ktoré nemajú skoro žiadnu pozornosť, aj keď sa blížia k vyhynutiu. Existuje organizácia, ktorá sa voľným prekladom volá Organizácia na záchranu škaredých zvierat. Jej maskotom je blobfish. Táto ryba vyzerá ako kôpka slizu s veľmi nešťastným výrazom v tvári. Organizácia sa snaží popularizovať menej pekné zvieratá, ktoré si zaslúžia rovnakú pozornosť ochranárov a verejnosti ako delfíny a žraloky.

Máte nejakého obľúbeného nedoceneného podmorského živočícha?

Fascinujú ma bezstavovce, lebo to sú zvieratá, ktoré dokážu rásť do zvláštnych tvarov a foriem, sú extrémne prispôsobivé a sú všade. Mám veľmi rada hlavonožce, ale tie sú podľa mňa tiež dosť populárne. Chobotnica je také čudné zviera, že ľudí fascinuje. Okrem toho si veľkú pozornosť zaslúžia všetky druhy planktónu. Sú, bohužiaľ, také maličké, že je ťažké dať ich na plagát a povedať, že toto je jeden z primárnych producentov všetkých živín na zemi a závisí od neho takmer všetok život.

Patria chobotnice k najinteligentnejším organizmom v oceánoch?

Záleží na tom, ako človek definuje inteligenciu. Ak ide o schopnosť učiť sa a pozorovať vzorce správania živočíchov naokolo, tak chobotnica je jednoznačne najinteligentnejší bezstavovec. Je na nej fascinujúce práve to, že nemá jeden centrálny mozog, ale každé rameno má „svoje vlastné vedomie“. Žiadne iné zviera nemá schopnosť maskovať sa tak efektívne ako ony.

Chobotnica. Foto – Wikipédia/Albert Kok/GNU Free Documentation License

Ako dokáže chobotnica meniť farbu a štruktúru podľa pozadia?

Chobotnice majú na svojom povrchu veľmi citlivé bunky, ktoré sú aj modelovateľné – vedia sa sťahovať a rozťahovať. Tým dávajú priestor rôznym pigmentom a menia odtiene farieb a vzorce. Dokážu meniť aj rôzne výstupky a tým napodobňovať štruktúru rôznych prostredí. Tým, že majú taký rozsiahly nervový systém, dokáže impulz, ktorý príde z očí, spracovať celé ich telo. Na podnet zareaguje naraz a prispôsobí sa prostrediu.

Vo výskume ste sa venovali hlbokomorským živočíchom. Od akej hĺbky sa začína oficiálna hlbočina?

Zóna, v ktorej sa začínajú objavovať zvláštne tvory, sa začína od 200 metrov pod hladinou mora, pretože tam nepreniká takmer žiadne svetlo. V tejto zóne už nie je možná fotosyntéza, keďže všetko zelené svetlo je absorbované. V tomto prostredí žijú zvieratá s obrovskými očami, pretože musia využiť aj to minimum svetla, ktoré sa k nim dostane, ak chcú získať nejakú korisť. Ale pojem hlboké more sa oficiálne používa od približne 1000 metrov.

[Kúpte si detskú knihu Moniky Kompaníkovej Hlbokomorské rozprávky v obchode Denníka N.]

Tam už živočíchy oči asi ani nepotrebujú.

Je to taký zvláštny skok, lebo okolo tých 1000 metrov sa im oči začnú zmenšovať, no zväčšujú sa ústa a zuby. Priority sa totiž menia, a keď nemáte šancu korisť uvidieť, chcete si byť aspoň istý, že keď nejakú chytíte, tak ju rýchlo zhltnete a nedáte jej šancu ujsť. Takýto trend vidieť až po dno oceánov.

Čím sa v takejto hĺbke živí ich korisť?

Volá sa to morský sneh a ide o pozostatky rôzneho organického materiálu, najčastejšie mŕtvol zvierat. Ten z vrchných častí oceánu na dno akoby „sneží“. Týmito čiastočkami sa živia napríklad rôzne kôrovce. Nimi sa živia väčšie rybky a tými sa môžu živiť práve tie divne vyzerajúce zvieratá, ako napríklad morský čert, ktorý ich láka svetelným výrastkom na svojej hlave.

 

Aj Humpback anglerfish láka korisť svetelným výrastkom na svojej hlave. Foto – Wikipédia/public domain

Ako sa živočíchy vyrovnávajú s obrovským tlakom vody v hlbinách?

Každých desať metrov sa tlak zvyšuje o jednu atmosféru. Čo je dosť, lebo všetka tá voda, ktorá je nad vami, na vás tlačí. V hlbinných oblastiach je to, ako keby ste na sebe mali naskladaných niekoľko autobusov.

Zvieratá to zvládajú rôznymi spôsobmi. Napríklad ryby majú želatínové svalstvo. V ich svaloch sa totiž produkujú proteíny, ktoré zabezpečujú, že sa molekuly v ich tele pod tlakom nezačnú rozpadať. Takéto ryby páchnu oveľa viac rybinou než ryby z plytších morí, práve v dôsledku týchto proteínov. Zaujímavé sú aj hydrotermálne slimáky, ktoré dokážu spracovávať železo a vďaka tomu si vytvárajú oceľové ulity, ktoré ich chránia pred tlakom.

Amfipód, kôrovec príbuzný krevete, ktorý žije v hlbinách. Foto – archív K. K.

Do akej hĺbky sa dostane človek, ktorý nemá oceľovú ulitu?

Nie som si istá limitom pri potápaní, ale určite to nebude viac ako 100 metrov. Inak človek sa dostal až na najhlbšie miesto na svete, čiže priehlbinu Challenger v Mariánskej priekope. Samozrejme, v špeciálnej ponorke. Bolo to v roku 1960, na palube boli dvaja muži a boli to jediní ľudia, ktorí tam boli osobne.

Prečo sa ľudia na najhlbšie miesto na Zemi nevrátili?

Nemá veľký zmysel chodiť tam osobne, lebo je tam totálna tma. Je oveľa jednoduchšie vyslať tam robota, ktorý prinesie nejaké vzorky, a tie vedci skúmajú na povrchu.

Prežijú vzorky živočíchov z hlbín presun na hladinu, alebo ich zmena tlaku zabije?

Bohužiaľ, ide o také obrovské zmeny v tlaku, že väčšina organizmov, ktoré sú naučené žiť v niekoľkotisícovej hĺbke, to neprežije. Napríklad blobfish, ktorého som spomínala, vyzerá vo svojej prirodzenej hĺbke ako úplne obyčajná ryba. Tú slávnu roztečenú formu získava iba na hladine preto, že zmena tlaku jeho telo kompletne zmení. V japonských – špeciálne upravených – akváriách žijú niektoré druhy obrovských hlbokomorských kôrovcov, ale väčšinou sa im v zajatí nedarí. Ja som pri výskume amfipódov (hlbokomorské kôrovce, ktoré sú vzdialeným príbuzným kreviet – pozn. red.) pracovala s mŕtvymi vzorkami.

Blobfish nad hladinou a v hĺbkach oceánu. Zdroj – YouTube/All things Marine

Morské dno obsahuje aj množstvo nerastných surovín. Čo môžeme nájsť v hlbokomorských oblastiach a je dobrý nápad vŕtať sa v nich?

V hlbokomorských oblastiach sa nachádza veľké množstvo vzácnych kovov, ktoré sa využívajú v elektronike. Rozumiem tomu, že je to lákavé, ale spôsoby hlbokomorskej ťažby sú dosť deštruktívne. Je to jedna z vecí, ktoré sme zatiaľ oceánu vo veľkom nespravili, takže je ťažké predpokladať, čo by to spôsobilo. Najväčším problémom pritom je, že tieto oblasti sú veľkými úložiskami metánu. Ak sa takýto sediment naruší, metán sa môže uvoľniť a opäť raz prispejeme k zvýšeniu skleníkových plynov v atmosfére.

Hlbokomorské oblasti odjakživa fascinovali autorov kníh a filmov. Je možné, že v hlbinách žije obrovský kraken alebo posledný nevyhynutý megalodon?

Príbehy o krakenoch sú založené na obrovských kalmároch. Našli sme iba niekoľko exemplárov a ich veľkosť sa väčšinou odhaduje zo „zobáka“, ktorý nájdeme, napríklad v žalúdku vorvaňov. Ak sa takýto uhynutý kalmár kedysi vyskytol pred sto rokmi v blízkosti nejakej rybárskej lode, tak museli byť ľudia z jeho dovtedy nepredstaviteľnej veľkosti úplne v šoku. Megalodon by našej pozornosti určite neušiel, pretože bol taký obrovský, že by sme našli buď pozostatky jeho koristi, alebo by ho prezradila nejaká iná aktivita. To, že vyhynul, vieme aj z ekosystémov. Niektoré veľryby začali dosahovať veľkosti, aké poznáme dnes, až po tom, ako tento obrovský predátor zmizol.

Kristína Kocáková. Foto – archív K. K.

Inšpirujú sa autori sci-fi hlbokomorskými živočíchmi doteraz?

Určite áno, lebo okolo týchto oblastí stále panuje nedosiahnuteľná a nepredstaviteľná mystika. Odporúčam esej »Strach a hnus z hlbokého mora«, čo je odkazom na film Strach a hnus v Las Vegas. Je v nej pekne opísané, prečo majú ľudia aj v súčasnosti z hlbokého mora takéto pocity. Rolu v tom zohráva aj spomenuté sci-fi. Napríklad Votrelec je pravdepodobne inšpirovaný parazitom, ktorý dokáže rybe vyhryznúť jazyk a žije v jej ústach. Keď si potom ryba loví jedlo, nikdy sa jej nedostane do žalúdka. Zje ho jej parazit.

Kristína Kocáková

Je morská biologička. Vyštudovala morskú a všeobecnú biológiu so zameraním na evolúciu i ekológiu na Univerzite v Aberdeene v Škótsku. Momentálne študuje evolučnú biológiu žralokov na Univerzite v Zürichu, kde sa bude v rámci doktorandského štúdia venovať žralokom a ich vymieraniu z paleontologického hľadiska. Vedkyňa je aj jednou z autoriek podcastu s názvom Dve baby aj o vede.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dovolenka 2022

ESET Science Award

Podcast Denníka N

Príroda

Rozhovory

Veda

Teraz najčítanejšie