Denník N

Vyznamenaná psychologička: Deti s ADHD boli už pred sto rokmi, rodičia si musia veriť, že prácu s deťmi zvládnu

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Psychologička Magdaléna Špotáková už tridsať rokov pracuje v Detskom centre vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Venuje sa tam deťom s postihnutím a poruchami učenia a správania.

Centrum funguje nízkoprahovo, čo znamená, že je otvorené všetkým rodinám, nech majú akýkoľvek problém s dieťaťom. Ak im nepomôžu priamo v centre, vedia rodičom aspoň odporučiť, na koho sa ďalej obrátiť.

Magdaléne Špotákovej v nedeľu prezidentka Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti.

V roku 1990 ste pomáhali vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie zakladať Detské centrum pre deti s postihnutím a ďalšími problémami. V čom bola vtedy starostlivosť o deti iná ako dnes?

Všetko, čo o tom môžem povedať, už dnes znie ako floskula. Detské centrum bolo asi prvé zariadenie, ktoré poskytovalo komplexnú a multidisciplinárnu starostlivosť, dnes je takýto prístup rozšírenejší.

Dá sa na príklade dieťaťa s postihnutím ukázať, akú starostlivosť by dostalo pred 30 rokmi a akú dnes?

Aj vtedy bola, samozrejme, bežne dostupná medicínska starostlivosť, podobne aj napríklad logopedická. Vtedy aj dnes existoval poradenský systém v školstve, čiže psychologická a špeciálnopedagogická starostlivosť. Ponuka pre deti s postihnutím bola ale obmedzenejšia ako dnes.

Poradenský systém v školstve stojí pred transformáciou, na ktorej pracujú aj kolegovia z nášho výskumného ústavu a dúfame, že to prinesie rozšírenie a prehĺbenie služieb.

Nanešťastie, starostlivosť bola vtedy a je dodnes rozkúskovaná podľa rezortov. Intenzívne medzirezortné pracoviská nie sú. Rozdiel je aj v tom, že sa dnes diagnostikuje oveľa viac než vtedy. V niektorých prípadoch je to prínosom, ale nemusí to byť vždy len dobré.

Ako sa pozeráte na vyjadrenia niektorých učiteliek a učiteľov, ktorí sa čudujú, ako je možné, že kedysi nemali toľko detí s poruchami učenia alebo s ADHD (porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou) a zrazu tým trpí každé druhé dieťa?

Existujú na to dva rozdielne názory. Prvý je, že je dnes týchto porúch naozaj viac, ale to by musela dokázať nejaká epidemiologická štúdia. Druhý je, že jemnejším odchýlkam od očakávaného vývinu a správania sa dnes venuje väčšia pozornosť, a to aj diagnostická. Nepochybujem o tom, že učitelia mali deti s ADHD už aj pred 100 rokmi, ale tá diagnóza neexistovala.

Nie je dobré, že to dnes vieme pomenovať a deťom pomôcť?

Áno aj nie. Dobré to je vtedy, keď vieme naozaj pomôcť. Inokedy urobíme len opatrenia, ktoré môžu byť viac alebo menej účinné. Vysvetlím, v čom tkvie moja obava.

Všímam si neistotu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Prezidentské vyznamenania

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie