Denník N

Scénograf Ján Zavarský: Divadlo je závislé od spoločnosti, ale to neznamená, že jej bude zobať z ruky

Ján Zavarský. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ján Zavarský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Výrazná postava slovenskej dramatickej tvorby o špecifickej pozícii divadla v časoch útlaku i slobody.

Prezidentka Zuzana Čaputová mu cez víkend udelila Pribinov kríž III. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky. V prípade Jána Zavarského to znamená predovšetkým ocenenie niekoľkých stoviek scénografií pre divadelné predstavenia rôzneho druhu.

Do dejín slovenského umenia vstúpil aj spoluprácou na inštalácii Biely priestor v bielom priestore, na ktorej sa v 70. rokoch podieľal so Stanom Filkom a Milošom Lakym. Ortodoxný avantgardista Filko ohŕňal nad jeho scénografickou prácou nos, divadlo považoval za podvod.

Divadlo je hra a fikcia, no práve preto vytvára významové napätia a možnosti interpretácie na strane diváka. To platilo za normalizácie a platí to aj dnes.

V roku 1979 mala premiéru adaptácia románu Ladislava Balleka Pomocník v kotolni ešte nedokončeného Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Do tohto nekonformného prostredia ste zasadili scénu, za ktorú hra zožala veľký ohlas. Čo sa vám pri tomto predstavení vybaví?

V prvom rade režisér Pepo Pražmári. Ten už predtým robil v Košiciach so súborom HOP divadlo, ktorému sa dnes hovorí alternatívne. Existovalo, samozrejme, aj české Divadlo na provázku a aj v Prešove robil Karol Horák pohybové divadlo. Ballekov Pomocník sa vtedy hral aj v Nitre či Martine, ale prešovské predstavenie bolo najprovokatívnejšie.

Idea bola, že krutosť ľudských vzťahov sa najlepšie prejaví na pozadí čohosi abstraktného. Že takto tie komplikované emócie zaznejú intenzívnejšie, ako keby sme vytvorili také to ošúchané a špinavé prostredie, aké sa vtedy robilo.

Naopak, urobili sme racionálny priestor, v ktorom sa začínalo veľkou bielou plachtou na čiernom pozadí. Tá sa strhla a pod ňou sedel Volent Lančarič, ktorý postupne zničí mäsiarstvo a celú rodinu Štefana Riečana. Bola tam čierna podlaha, ktorú herci postupne preklápali, a vzniklo tak biele vykachličkované mäsiarstvo, v ktorom prebehla celá tá rodinná tragédia. Keď sa predstavenie neskôr hralo v Českých Budějoviciach, podľa kritík bola scéna až „šokujúca“.

Z predstavenia Pomocník v kotolni Divadla Jonáša Záborského, 1979. Foto – archív Divadla Jonáša Záborského

Hovoríte o provokatívnosti, no nachádzame sa uprostred normalizácie, ktorá prejavy vychyľovania potláčala. Bol priestor na provokatívnosť?

Divadlo má svoje špecifické prostriedky. Napríklad priestorové. V tomto prípade sa použil arénový priestor, pri ktorom sa búra rampa medzi divákom a hercom. Diváci sedeli okolo scény a všetko sa odohrávalo pred nimi. Herec nemal šancu odísť, po stranách stáli stoličky a postavy, ktoré práve nehrali, tam sedeli. Ale stále boli prítomné. Už použitie arény prinášalo novotu, zdynamizovanie, neakademickosť, istú surovosť, expresivitu a blízkosť herca.

No a potom je tu ten námet. Ballekovu knihu prijala kritika aj kultúrna obec. Ide o obdobie roku 1948, čiže o nástup komunizmu a vyvlastňovanie. Dej sa dá, samozrejme, interpretovať tak, že majetok škodí a je dobre, keď sa všetko znárodní. No cez ľudské osudy tu podprahovo funguje aj istá kritika režimu. Záležalo na tvorcoch, akým spôsobom to stvárnili. Všetky inotaje, ktoré boli skryté v texte, sa dali hereckou akciou, priestorovými znakmi a použitím vizuálnej reči akcentovať.

Bola tam postava Filadelfiho, ktorý chodil poza divákov a vykrikoval, že sa zrúti svet, príde katastrofa a armagedon. Čiže istým spôsobom predznamenáva zmenu spoločenských vzťahov po roku 1948. V tom čase sa ešte nevedelo, či pôjde o pozitívny alebo negatívny posun. No ľudia, ktorí sedeli v divadle, to už vedeli. A mohli si vytvoriť vlastnú interpretáciu.

Z predstavenia Pomocník. Foto – archív Divadla Jonáša Záborského

V tomto období nemôžete cestovať, odobrali vám pas. Ako sa štátna kontrola premietla do slobody umeleckej tvorby?

Vo voľnej tvorbe to určite bolo obmedzujúce, tam sa v podstate nedalo nič. Pas mi zobrali v roku 1977, vtedy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Prezidentské vyznamenania

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie