Pochádza od Michaloviec a je vedcom vo Švédsku, kde zistil, čo naozaj znamenajú sociálne istoty
Matúš Soták rozpráva o živote na východe Slovenska, o dôsledkoch odchodu ľudí z regiónu, o živote vo Švédsku, o tamojšej podpore rodín, o tom, čo skúmal v AstraZenece a čo teraz skúma na Göteborskej univerzite.
Vyrastali ste v Sliepkovciach, dedinke pri Michalovciach. Ako sa rodili vaše ambície, že tam neostanete, ale pôjdete do sveta?
Bol som dosť zvedavé dieťa, ktoré veľmi zaujímali veci aj mechanizmy, ako fungujú. Základ mi však poskytli rodičia, ktorí ma veľmi podporovali vo vzdelávaní. Mama pracuje ako štátna archivárka, otec je strojársky konštruktér. V istom bode života ich kariérne limitovalo práve to, že nemali vysoké školy. Nemohli tak postúpiť na vedúce pozície.
Otec mi neraz spomínal, že dedo aj on museli tvrdo pracovať na chlieb. Dedo bol dobrý poľnohospodár, ale odmietol vstúpiť do družstva, a tak mu komunisti zhabali všetko vrátane rolí aj strojov. Musel ísť pracovať do hute a neskôr do bane. Aj s mojím otcom preto videli, že východiskom môže byť práve vzdelanie.
Mnohí z východu musia cestovať za lepšou prácou minimálne do Bratislavy, neraz aj do zahraničia. Vnímajú to tak, že ich štartovacia pozícia je horšia?
Určite to majú o niečo ťažšie ako ľudia na západe Slovenska. V každom prípade musia vedieť, čo sa dá, čo je v domácom prostredí maximum možného. Ak majú vyššie ambície, musia si rozšíriť obzory a skúsiť to inde. Problém je, že mnohým východniarom ambície byť svetovými chýbajú. Nechcem to generalizovať, ale myslím si, že všeobecne im to nie je vštepované.
Platí aj to, čo spomínal moderátor Milan Junior Zimnýkoval, že východniari sú utiahnutí, submisívni a nevedia sa príliš predať?
Neviem, či je správny práve pojem submisívny. Ambície a sebavedomie sú však dosť nedostatkový tovar. Východniari sú
