Denník N

Nikto nebude ničomu na vine, Ústavný súd s referendom len urobí svoju prácu

Ústavnému súdu nie je v týchto dňoch čo závidieť. Je stále „mladý“ a politický kobercový nálet je preň skúškou ohňom.

Autor je vedúci Katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, bývalý poradca prezidenta republiky

Pôvodne som si nemyslel, že ešte napíšem nejaký komentár súvisiaci s referendom o predčasných voľbách pred tým, ako Ústavný súd posúdi jeho súlad s ústavou. Ani niekoľko odborných komentárov, ktoré boli v dennej tlači publikované až minulý týždeň, vo mne nevyvolalo potrebu reagovať, hoci by sa s nimi dalo dlho a úspešne polemizovať. Teraz, keď na Ústavnom súde už nevyhnutne vrcholia prípravy na rozhodnutie, ktoré príde buď tento, alebo najneskôr budúci týždeň, je už podľa mňa vhodné vyčkať. Rozhodnutie, ktoré onedlho spoznáme, bude dosť času odborne komentovať po tom, ako bude známy jeho presný obsah. Preto ani tento komentár nebude o argumentoch za a proti ústavnosti referenda o predčasných voľbách a nebudem v ňom pripomínať to, čo som verejne a podrobne vyjadril za posledných 13 rokov niekoľkokrát.

A predsa vo mne dozrel pocit, že ešte niečo povedať treba. Nebude to však komentár k ústavným normám, ale k tomu, čo je rozhodujúce pre ich dobré fungovanie – k politickej (právno-politickej) kultúre. Prosím, nech to nie je pochopené tak, že chcem „kázať“. Ale sú situácie, ktoré sa nedajú prejsť mlčaním. Lepšie povedané, nemali by sa prejsť mlčaním. Ak pre nič iné, tak aspoň pre záznam a preto, že každý, kto nejakým spôsobom pracuje s ústavným právom, nesie svoj diel zodpovednosti za jeho dobré fungovanie. Týmto komentárom sa teda hlásim k svojmu pomyselnému „dieliku“ tejto zodpovednosti.

Pri sledovaní vývoja uplynulých dní sa nedala prehliadnuť vlna vyjadrení veľkého množstva politikov, vrátane vysoko postavených, na adresu referenda o predčasných voľbách (alebo možno skôr na adresu Hlavná 110, Košice?). Hádam všetci vo svojich vyjadreniach dali najavo, hoci zďaleka nie rovnakým spôsobom a nie v rovnakej miere, že sú za to, aby sa toto referendum konalo. Niektorí to urobili jemne, diplomaticky a zjavne vážiac každé slovo, iní boli o niečo viac explicitní a v niektorých prípadoch išlo o vyjadrenia, ktoré by sa dali bez problémov označiť za agresívne až výhražné. Popritom v éteri zazneli (nielen zo strany politikov) rôzne tvrdenia, ktoré boli prezentované ako odhady, indície či kuloárne informácie a hovorili o tom, ako vraj Ústavný súd rozhodne.

Definitívnym impulzom na napísanie tohto komentára pre mňa však bolo, keď sa začala riešiť otázka, kto ponesie zodpovednosť za nekonanie referenda, ak Ústavný súd rozhodne tak, že je protiústavné. Všetko toto dianie, ktoré sa dá podľa mňa celkom dobre nazvať politickou ofenzívou, ma primalo formulovať niekoľko dobre myslených poznámok a postrehov. Poďme po poriadku.

Vyjadrenia politikov pred rozhodnutím Ústavného súdu

Nemám ambíciu ani dôvod hodnotiť, aké pohnútky ktorého politika viedli, keď v uplynulých dňoch vyjadril svoj postoj k referendu o predčasných voľbách. Myslím si, že tie dôvody nemuseli byť a ani neboli u všetkých totožné, a ani netvrdím, že za každým takýmto vyjadrením bol nejaký nekalý úmysel.

A predsa si myslím, že je viac ako nevhodné, ak pred rozhodnutím Ústavného súdu v zásadnej veci, v čase doslova päť minút pred dvanástou, významný politik verejne povie, ktorá z dvoch navzájom sa vylučujúcich možností rozhodnutia by mu bola bližšia. Aj keby to povedal len veľmi jemne a aj keby to tak nemyslel, stále sa to dá vnímať ako nejaký „náznak“ Ústavnému súdu, teda určité jeho ovplyvňovanie.

Samozrejme, čím ráznejšie politici formulujú svoje preferované riešenie, tým viac sa od „náznaku“ posúvame k „tlaku“, v tom najhoršom prípade až k „hrozbe“. Otázka znie, na čo je to dobré a v čom to pomôže kvalite demokracie a právneho štátu na Slovensku.

Od ústavných sudcov právom očakávame, že žiadnemu tlaku nepodľahnú a rozhodnú autonómne. Sú na to pre nich vytvorené aj záruky, najmä dlhé funkčné obdobie a nemožnosť uchádzať sa o funkciu opätovne. Keby tlaku podľahli, znamenalo by to, že nespĺňajú podstatný osobnostný predpoklad na výkon svojej funkcie. No aj keď mu nepodľahnú a verdikt bude výsledkom ich autonómneho úsudku, ak politici tesne pred rozhodnutím zaplnia verejný priestor svojimi predstavami a želaniami, časť ľudí už môže vec vnímať v polohe, že Ústavný súd (ne)rozhodol tak a tak preto, lebo si to (ne)prial ten a ten politik. Je to škoda.

„Štvrtému“ Ústavnému súdu nie je v týchto dňoch čo závidieť. Je stále „mladý“ a tento politický kobercový nálet je preň skúškou ohňom. Sám seba ešte neradím medzi pamätníkov, ale majúc o desať rokov viac ako naša ústava už predsa len čo-to pamätám. A nezdá sa mi, že by bol niekedy na Ústavný súd verejne vyvíjaný taký silný a otvorený politický tlak ako dnes. Treba veriť, že Ústavný súd tento tlak ustojí so cťou. Potom azda budeme môcť obrazne povedať, že prešiel skúškou dospelosti, čo významne posilní nádej, že najbližšie desaťročie bude dobre slúžiť ústavnosti a právnemu štátu na Slovensku.

No stále zostáva dodať, že politici by si mali viac uvedomovať váhu svojich slov. Ak niečo povie politik, prinajmenšom jeho voliči tomu pripisujú väčší význam, než keby to povedal „nepolitik“, a to so všetkými dôsledkami. Ak politik pred rozhodnutím Ústavného súdu dáva svoju predstavu o tom, ako by to malo dopadnúť, najavo takým spôsobom a do takej miery, až je z toho zrejmé, že rozhodnutie bude rešpektovať len vtedy, ak sa mu bude páčiť, je to pre právny štát katastrofa. Svojim voličom totiž hovorí, že rozhodnutia súdov treba rešpektovať iba vtedy, ak sa nám hodia.

Potom možno čakať, že prinajmenšom časť voličov si tento prístup osvojí aj v praxi. Áno, (niektorí) politici sú všeličoho schopní. Ale právny štát nefunguje tak, že keď sa nám rozhodnutie páči, hovoríme: „Je to rozhodnutie nezávislého súdu, o tom sa predsa nediskutuje.“ A keď sa nám nepáči: „Je to nonsens, toto si súd predsa nemôže dovoliť, takto to nemôžeme nechať.“

Beriem, že politika má svoje zákonitosti. Rozumiem, že pre politika je veľmi dôležitá priazeň voliča, z ktorej žije, a je mi jasné aj to, že niektoré vyjadrenia politik smeruje v prvom rade k voličom. Preto je možné, že aj vyhlásenia verejne tlačiace na Ústavný súd sú predovšetkým posolstvom politikov pre ich voličov. Ak to tak aj je, nič to nemení na ich nevhodnosti. Politika má v demokratickej spoločnosti svoje nezastupiteľné miesto, no aj ona musí poznať svoje medze. Politik v konštitučnej demokracii by sa nemal správať ako snob v luxusnom obchode, ktorý už odo dvier kričí na predavača, že zoberie len tovar, s ktorým bude spokojný na 120 percent.

Vyspelú demokraciu a kvalitný právny štát nikdy nevybudujeme, ak nebudeme rešpektovať ich základné princípy a východiská. Okrem ústavného textu je nevyhnutná určitá miera politickej, respektíve právno-politickej kultúry. Práve tá kultúra je pre dobré fungovanie systému rozhodujúca. Spočíva v akceptovaní toho, že určité veci sa jednoducho nerobia, ani keď ich nezakazuje žiadna právna norma. Existujú červené čiary, ktoré sa neprekračujú ani v tom najostrejšom politickom boji. Medzi pravidlá politickej kultúry jednoznačne patrí potreba zdržanlivosti politikov vo vyjadreniach v čase, keď čakáme na zásadné rozhodnutie Ústavného súdu.

Ústavný súd nemá patent na objektívnu pravdu, má však moc rozhodnúť spôsobom, ktorý bude záväzný. Nad ním už nie je žiadny ďalší súd, ktorý by mohol opraviť jeho prípadné chyby. Ústavný súd je teda v reťazci rozhodovania posledný. Parafrázujúc Roberta H. Jacksona, Ústavný súd nie je posledný preto, lebo má pravdu, ale pravdu má preto, lebo je posledný. Ak teda Ústavný súd rozhodne, jeho rozhodnutie je definitívne platné a musí sa rešpektovať.

To neznamená, že sa nemôže o ňom diskutovať, vecne s ním polemizovať a podrobiť ho kritike. Je len málo takých rozhodnutí Ústavného súdu, ktoré sa páčia všetkým. Žijeme v slobodnej spoločnosti, preto každý, vrátane politikov, má právo vyjadriť sa k rozhodnutiu Ústavného súdu, keď je už vydané.

V civilizovanom demokratickom svete si viem predstaviť tri možné spôsoby, ako môže politik reagovať na rozhodnutie Ústavného súdu. 1. Ak je rozhodnutie v zhode s jeho subjektívnymi predstavami, povie: „Rozhodnutie Ústavného súdu rešpektujem, a zároveň ho vítam, lebo…“ 2. Ak do jeho predstáv nezapadá, povie: „Rozhodnutie Ústavného súdu rešpektujem, hoci sa mi vecne nepáči, lebo…“ 3. Ak politik nechce dať najavo, čo subjektívne preferoval, môže povedať: „Rozhodnutie Ústavného súdu rešpektujem a beriem na vedomie.“ To všetko je v poriadku a od politikov sa to svojím spôsobom aj očakáva po tom, ako Ústavný súd rozhodne. Zdôrazňujem: po tom, ako rozhodne.

No čo povedať, ak tesne pred rozhodnutím znejú vyjadrenia typu: „Ak sa Ústavný súd opováži urobiť to a to, tak potom… !!!“? Jedine toľko, že je to pre demokraciu a právny štát nebezpečnejšie, ako by sa mohlo zdať. Hoci to možno niekomu prináša krátkodobý politický osoh, dlhodobé škody pre všetkých do jedného jasne prevažujú. A napokon aj keby súd rozhodol, že referendum o predčasných voľbách ústava v súčasnom znení nepripúšťa, nič nebráni parlamentu zmeniť ju tak, aby ho pripúšťala. Ak je naprieč spektrom zhoda, že také referendum potrebujeme, nemôže byť problém nájsť ústavnú väčšinu na jeho zavedenie.

Odhady, indície, kuloáre

Ďalšia zaujímavosť, ktorú možno pozorovať, je dosť veľké množstvo deklarácií vo verejnom priestore, nielen zo strany politikov, o tom, ako údajne Ústavný súd rozhodne.

Samozrejme, nemožno tvrdiť, že by takéto vyhlásenia boli právne problematické – jednoznačne spadajú pod slobodu prejavu. Otázka však je, na čo sú dobré. Nechcem špekulovať, ale zdá sa mi, že v princípe môžu mať dvojaký cieľ: buď ide o to, aby po rozhodnutí Ústavného súdu autor vyhlásenia mohol všetkým povedať niečo v zmysle: „No vidíte, nehovoril som to?“ Alebo – nedá sa to vylúčiť – možno je cieľom, aby si tieto vyhlásenia z nejakého dôvodu ešte pred vynesením rozhodnutia všimol Ústavný súd. Naozaj nechcem špekulovať.

Osobne neviem, ako Ústavný súd rozhodne. Nemám žiadne odhady, indície či kuloárne informácie a ani som nič nerobil kvôli tomu, aby som ich mal. Môžem len povedať, že aj keby som ich mal, nechal by som si ich pre seba. Ak si odmyslíme politikov, ktorí môžu sledovať nejaký politický cieľ, tak nevidím, komu alebo čomu takéto vyhlásenia osožia. Sám za seba hovorím, že ak by to malo byť len preto, aby som po rozhodnutí mohol zvolať: „Ja som to vedel!“, tak ten pôžitok si rád odpustím.

Zodpovednosť za čo?

A teraz to najlepšie. V éteri sa už rozhorela debata o tom, kto ponesie zodpovednosť za nekonanie referenda v prípade, ak Ústavný súd rozhodne, že otázka je protiústavná. Ešte raz: celkom vážne a s úplnou samozrejmosťou sa tu ako normálna rieši otázka, kto ponesie vinu (!) za to, že sa predišlo porušeniu ústavy na základe využitia mechanizmu, ktorý sama ústava presne na tento účel zaviedla. To vážne?

Majstrovstvá Európy vo futbale pomaly vrcholia, pomôžme si teda prirovnaním. Predstavme si, že na konci finálového zápasu za nerozhodného stavu padne gól, pri ktorom si útočník pomohol rukou. Nemusela byť úmyselná ani nápadná, ale bola to ruka. Rozhodcovia ju nepostrehli, no videl ju iný hráč na ihrisku, ktorý ich na to upozornil. Hlavný rozhodca si na základe toho pomohol videom, konštatoval ruku a v súlade s pravidlami futbalu gól neuznal. A teraz si predstavme, že po tomto budeme celkom vážne viesť diskusiu, či zodpovednosť (!) za to, že gól rukou neplatí, nesie hráč, ktorý na ruku upozornil, alebo rozhodca, ktorý využil dostupné možnosti na to, aby situáciu preveril. Vyčítali by sme hráčovi, že na to nemal upozorňovať, a keď už na to upozornil, tak aj rozhodcovi, že nemal čo pozerať video a mal to nechať tak, ako sa mu to na prvý pohľad javilo. Gól by platil a bolo by to super. Športu zdar! Samozrejme, o zodpovednosti hráča, ktorý zahral rukou, by nepadlo ani slovo – veď čo zlé urobil? Dal gól v rozpore s pravidlami a tí, ktorým na pravidlách záleží, mu to zlomyseľne prekazili. Malo by to ešte niečo spoločné s futbalom alebo by sme už boli v inom žánri?

Opakujem, že neviem, ako Ústavný súd rozhodne. Ale ak rozhodne, že referendum o predčasných voľbách je pri súčasnom znení ústavy neprípustné, tak to bude akt preventívnej ochrany ústavy pred jej porušením. K tejto ochrane dôjde v procese, ktorý ústava výslovne upravuje a túto ochranu poskytne orgán, ktorý je ústavou zriadený práve na to, aby chránil ústavnosť. Za tejto situácie sa pýtať, kto ponesie zodpovednosť (!) za nekonanie referenda, je to isté, ako pýtať sa, kto ponesie vinu za to, že ústavnosť bola ochránená (!!). Ak sa nik ani len nepozastaví nad absurdnosťou tejto otázky a rovno pristúpime na polemiku, ktorej súčasťou bude proces „vyviňovania sa“, potom sú na tom demokracia a právny štát u nás naozaj veľmi zle.

Je to niečo ako svet naruby. Tam, kde by sa mali hľadať zásluhy, sa hľadá vinník, a tam, kde by práve malo byť namieste hovoriť o zodpovednosti, sa hľadajú zásluhy. Toto je slovenská realita dnešných dní. A zároveň dokonalá ukážka toho, že ak v našom ústavnom a politickom systéme niečo zlyháva, tak nie preto, že je zle napísaná ústava. Rozhodujúci je totiž prístup k ústave a ten sa nikam napísať nedá. A nepomohlo by, ani keby sa rovno do prvého článku ústavy napísalo niečo v zmysle: „Táto ústava sa musí vykladať a používať dobromyseľne, v súlade s jej textom, duchom, základnými zásadami a hodnotami, na ktorých je vybudovaná, s prihliadnutím na účel a zmysel jej jednotlivých ustanovení a bez ohľadu na to, kto momentálne drží kormidlo moci.“ Kto si zásady a hodnoty nášho ústavného systému vážiť nechce, toho k tomu nedonúti žiadny príkaz.

Na záver poviem už len to, čo som napísal v roku 2012 pri príležitosti 20. výročia ústavy v debate o potrebe ústavných zmien: zmena, ktorú slovenská ústava potrebuje zo všetkého najviac, je zmena prístupu k nej…

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Referendum o predčasných voľbách

Ústavný súd

Komentáre

Teraz najčítanejšie