S vetom či bez veta? Zmena v rozhodovaní by EÚ mohla pomôcť na globálnej scéne, no nie je všeliekom

Vlani v septembri sa rozhodovalo, aká tvrdá bude odpoveď Európskej únie na represie v Bielorusku. Európski lídri mali po sfalšovaných voľbách silné vyjadrenia a mali jasno v tom, že musia prísť sankcie voči Lukašenkovmu režimu.

Na kľúčovom rokovaní však sankcie zablokoval Cyprus. Veto chcel využiť na to, aby upozornil na svoj problém s Tureckom, ktoré v Stredozemnom mori robilo prieskumné vrty.

Pre EÚ to bol reputačný aj politický problém. Šéf európskej diplomacie Josep Borrell varoval, že dôveryhodnosť Únie je ohrozená.

O desať dní neskôr sankcie prešli, no odvtedy sa situácia viackrát zopakovala. Maďarsko narušilo jednotu Únie pri deklarácii, ktorá odsudzovala represie v Hongkongu, aj pri vyhlásení o zastavení bojov medzi Izraelom a Hamasom.

Bez jednoty to však v európskej zahraničnej politike nejde. Na rokovaní zástupcov členských štátov sa o nej rozhoduje jednohlasne. Po maďarských vetách sa znovu ozývajú politici, ktorí by to chceli zmeniť.

Patrí k nim nemecký minister zahraničných vecí aj slovenská prezidentka.

Čaputová: Mali by sme reagovať

Prezidentka Čaputová v polovici júna otvárala konferenciu Globsec a popri pandémii vo svojom príhovore spomenula aj veto v zahraničnej politike. Vyhlásila, že EÚ by mala upraviť svoje pravidlá tak, aby v tejto oblasti nerozhodovala na základe zhody všetkých štátov.

„Často to znamená, že nemáme spoločnú európsku pozíciu ani pri jednoznačnom porušení ľudských práv,“ povedala Čaputová.

V praxi by to znamenalo posun od unanimity, teda súhlasu všetkých členských štátov, ku kvalifikovanej väčšine. Za spoločný postup by už nemuseli hlasovať všetci, stačilo by 15 z 27 štátov Únie. Druhou podmienkou je, aby tieto štáty zastupovali aspoň 65 percent obyvateľov EÚ.

Znamená to, že menšie štáty by pri rozhodovaní nemali až takú veľkú moc. Slovensko tvorí približne 1,2 percenta celej populácie Únie, Cyprus iba 0,2 percenta. Podmienka, že za návrh musí byť aspoň 15 štátov, však bráni tomu, že rozhodnutie urobí len niekoľko veľkých štátov. Bez nej by to spoločne dokázali napríklad Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Poľsko.

Pri rokovaní o zahraničnej politike by bolo dôležité hľadať a vytvárať koalície. Analytička Tereza Novotná si myslí, že by išlo skôr o tematické, nie regionálne koalície – podobne ako pri ostatných politikách, o ktorých sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou.

„A potom príde na rad handlovanie, keď niektoré štáty môžu podporiť hlasovanie v jednej oblasti výmenou za hlasovanie v inej,“ vraví expertka, ktorá pôsobí v think-tanku Europeum a na Freie Universität v Berlíne.

Kvalifikovaná väčšina je v Európskej únii bežnou vecou a pri rozhodovaní na stretnutiach členských štátov sa používa najčastejšie. Podľa štatistík EÚ sa takto schváli až 80 percent európskej legislatívy.

To, že sa nepoužíva aj pri zahraničnej politike, považuje za chybu aj nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas. Európska únia by podľa neho nemala byť rukojemníkom štátov, ktoré sa rozhodnú využiť svoje veto pri témach, v ktorých by spolok 27 krajín mal mať jasno.

Platí to o kritike represií v Hongkongu, ktoré Maďarsko zablokovalo dvakrát, aj o výzve na zastavenie bojov medzi Izraelom a Hamasom. Ani s tou Budapešť nesúhlasila, rovnako ani s obchodnou dohodou so 79 štátmi z Afriky, Karibiku a pacifickej oblasti..

„Nie je to prvýkrát, čo sa Maďarsko pri čínskej otázke odklonilo od európskej jednoty,“ povedal po maďarskom vete Heiko Maas.

Argument Maďarska spočíval v tom, že EÚ už prijala viaceré stanoviská k Číne aj Hongkongu, no žiadne z nich neprinieslo výsledky. Viktor Orbán neskôr pokračoval v kritike zahraničnej politiky, ktorá je založená na prijímaní vyhlásení.

Spoločné sankcie EÚ proti Číne za utláčanie Ujgurov však Budapešť v marci podporila. A to aj napriek tomu, že maďarský minister zahraničia Péter Szijjártó ich označil za zbytočné a škodlivé.

Nie je to len o Maďarsku

Najväčším rizikom unanimity je, že tretím štátom ponúka ľahkú cestu k tomu, aby získali vplyv na zahraničnopolitické rozhodnutia EÚ. Stačí presvedčiť jednu z členských krajín, aby ich vetovala.

Negatívne stanoviská voči Číne v minulosti blokovalo aj Grécko. Holandsko bolo proti asociačnej dohode s Ukrajinou a právo veta neraz využilo aj Francúzsko. Pred dvoma rokmi nesúhlasilo s vyhlásením, v ktorom EÚ žiadala líbyjského poľného maršala Chálifu Haftara, aby zastavil ofenzívu svojich jednotiek.

Haftar bojoval proti medzinárodne uznávanej vláde v Tripolise. Francúzsko na rozdiel od Únie podporovalo maršala, nie vládu v hlavnom meste.

Paríž na konci roka 2019 zablokoval aj rozširovanie Únie o Albánsko a Severné Macedónsko. Naštvalo to nielen tieto dva balkánske štáty, ale aj strednú Európu, ktorá najaktívnejšie podporuje vstup krajín zo západného Balkánu.

Posun ku kvalifikovanej väčšine by znamenal, že aj veľké štáty, ako Francúzsko a Nemecko, prídu o svoje veto. Obe krajiny majú v porovnaní so Slovenskom či s Maďarskom z geopolitického hľadiska väčší význam a ich záujmy siahajú do celého sveta. Maas však vyhlásil, že veto sa musí zrušiť aj za cenu toho, že zvyšné členské štáty Nemecko v budúcnosti prehlasujú.

Podobne to vidí aj Clément Beaune, francúzsky štátny tajomník pre európske záležitosti. Pre Denník N povedal, že Paríž je za to, aby sa diskusia o zrušení veta otvorila. A skončiť by sa nemusela pri zahraničnej politike. Beaune spomenul aj dane, o ktorých sa takisto rozhoduje jednohlasne.

Francúzsko a Nemecko o posune k rozhodovaniu väčšinou hovorili už v spoločnej deklarácii z júna 2018. Ako však vraví aj Beaune, nemali by sme mať ilúzie, že zmena by zrazu vyriešila všetky problémy, ktoré EÚ má v zahraničnej politike.

Štáty by aj potom mali svoje záujmy a v extrémnom prípade by sa na strane tých, ktorí boli proti konkrétnej iniciatíve, mohlo ocitnúť až 12 štátov. A to by mohlo znamenať, že vyjadrenie o diktáte Bruselu bude v domácej politike počuť ešte viac.

Kvalifikovaná väčšina nie je všeliek

Bývalý estónsky minister zahraničných vecí Urmas Paet vraví, že EÚ musí na porušovanie ľudských práv reagovať pružnejšie a príklady z nedávnej minulosti ukazujú, že právo veta to komplikuje.

„Podobné prieťahy bránia tomu, aby EÚ mala presvedčivú zahraničnú politiku. Ak Únia chce byť viac geopolitická, pri porušovaní ľudských práv musí konať rýchlejšie a efektívnejšie,“ povedal pre Denník N Paet, ktorý je momentálne podpredsedom zahraničného výboru europarlamentu.

Analytička Tereza Novotná upozorňuje na to, že hlasovanie prostredníctvom kvalifikovanej väčšiny nie je všeliek. „Neznamená to, že EÚ bude zrazu akcieschopná a stane sa významným globálnym bezpečnostným hráčom. Je to len jeden užitočný krok týmto smerom,“ vraví analytička Tereza Novotná.

Do toho však vstupuje aj druhá veľká otázka zahraničnej politiky – aké veľké by mali byť ambície Únie. Slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok na Globsecu povedal, že EÚ by možno mala uvažovať nad tým, či by nebolo lepšie zamerať sa na okolité regióny.

„Čím dlhšie som v tejto brandži, tým viac sa pýtam sám seba, či je ambícia byť globálnym hráčom správna,“ vravel Korčok. Myslí si, že Únia by sa mohla viac zamerať na výzvy na západnom Balkáne, Ukrajine, Blízkom východe či v severnej Afrike.

„Nie som fanúšikom veľkých stratégií. Máte ich, no potom zrazu príde Lukašenko a ukáže, aký je váš skutočný vplyv,“ povedal Korčok o globálnych ambíciách EÚ.

Tak skoro to nebude

Diskusia o tom, či by sa o zahraničnej politike malo rozhodovať jednohlasne, nie je nová. Už v minulosti ju otvárali viacerí európski politici aj poprední predstavitelia EÚ. Európska komisia v roku 2018 navrhovala, aby sa kvalifikovaná väčšina používala napríklad pri rozhodovaní o ľudských právach, sankciách a schvaľovaní civilných krízových misií v zahraničí.

Pravidlá sa však nikdy nezmenili. Šanca, že by to v blízkej budúcnosti bolo inak, je malá aj dnes.

Vysvetlenie je ako vystrihnuté z Hlavy 22: na to, aby sa mohla zrušiť unanimita, je nevyhnutná unanimita. A ťažko očakávať, že štáty, ktoré využívajú veto, si odhlasujú jeho zrušenie.

Slovenská europoslankyňa Miriam Lexmann (KDH) si myslí, že diskusia o hlasovaní kvalifikovanou väčšinou by mala prebehnúť, no výlučne v oblastí zahraničnej politiky.

„Obávam sa totiž, že hlasovanie kvalifikovanou väčšinou by začalo byť následne uplatňované aj pri iných, omnoho citlivejších otázkach, kde sú národné záujmy nezastupiteľné, čo môže znamenať oveľa väčšiu stratu suverenity členských štátov. To je proti princípom EÚ i vnímaniu nášho spoločenstva v očiach Európanov,“ vraví politička.

Lexmann však súhlasí s Korčokom, že EÚ by sa momentálne mala v zahraničnej politike zamerať na realistickejšie ciele.

„Konať efektívne znamená aj to, že sa musí zhodnúť 27 členských štátov, čo je podľa mňa často ťažko realizovateľné, pretože sa jednotne nedržíme princípov a hodnôt, na ktorých bola Únia založená. Napríklad prevažujú ekonomické záujmy nad dôsledným uplatňovaním princípov demokracie, slobody či ochrany ľudských práv, ako to vidíme pri našich vzťahoch s Čínou.“

Jednohlasné rozhodnutie členských štátov však má aj plusy. Ak ho podporí všetkých 27 krajín, jeho váha je väčšia, ako keď ide o výsledok hlasovania väčšiny, ktorý zvyšok Únie spochybňuje. Platí to navonok aj dovnútra EÚ.

Ako vlani povedal predseda Európskej rady Charles Michel, sila Európskej únie spočíva v jej jednote a spoločnej podpore zahraničnopolitických rozhodnutí. „Táto požiadavka nás núti neustále zjednocovať členské štáty,“ povedal Michel na obranu unanimity.

---

Tento projekt je financovaný Európskou úniou.
Tento článok reprezentuje výlučne názory autorov.
Európsky parlament nezodpovedá za akékoľvek použitie informácií obsiahnutých v tomto článku.