Denník N

Som profi cyklista. Prakticky som si vymočil tri kilá svalov, môže sa to stať aj vám

Foto - archív T. V., Miloš Lubas
Foto – archív T. V., Miloš Lubas

Rutina.

Po mesačnom sústredení na Kanárskych ostrovoch som sa vrátil domov do Čadce. Keďže najbližšie preteky boli ešte ďaleko, s trénerom sme sa dohodli na niekoľkodňovom oddychu.

Tri dni som toho veľa nespravil, okrem návštevy úradov či nevyhnutných nákupov som sa len ponevieral po byte.

Keď som na tretí deň po návrate išiel vysypať smeti, naspäť do bytu som sa nedokázal dostať po schodoch. Zabránili mi v tom kŕče v nohách.

Kŕče som už ako profesionálny cyklista zažil veľakrát, ale vždy vyplývali z enormnej záťaže. Pri obyčajnej chôdzi sa mi to ešte nikdy nestalo.

Ešte v ten deň som teda zašiel na masáž, spravil som si strečing a mal som pocit, že kŕče ustúpili.

Na druhý deň ráno som sa chcel pomaly vrátiť do tréningového procesu. Obul som si bežecké tenisky, vyšiel som z bytu a vonku pred panelákom som pomaly začal klusať.

Vtedy som zistil, že kŕče neustúpili. Opäť mi znemožnili pohyb.

Nebál som sa, ale nervózny som teda už bol statočne, keďže v tom čase som mal pokračovať v trénovaní.

Ako profesionálny športovec nechcem nič nechať na náhodu, preto často chodím na krvné testy. Tie pred sústredením ukázali, že všetko je v absolútnom poriadku.

Zašiel som teda na ne aj teraz a v poriadku už neboli ani náhodou – extrémne zvýšené boli pečeňové hodnoty. Spravili mi teda ďalšie testy zamerané aj na svalové parametre a zistili, že sa mi rozpadajú svalové vlákna.

Niekedy v tom čase som dokonca močil tekutinu tmavú ako kola. Už aj sami ste si zrejme domysleli, že práve tak som z tela dostával svoje svaly.

Doteraz sa aj s lekármi čudujeme, prečo rhabdomyolýza postihla práve mňa. Oveľa bežnejšou je pre hobby športovcov, ktorých je určite mnoho aj medzi čitateľmi tohto textu.

Prichádza napríklad vtedy, keď ľuďom pri zemetrasení zavalí nohy, alebo u amatérskych športovcov, ktorí dostanú organizmus na svoj limit.

Telo najprv pošle výstražný signál – bolesť. Človeku tým chce povedať, nech neblázni a nepokračuje, pretože to nedopadne dobre.

Ak človek svoje telo nepočúva, zasiahne radikálnejšie. Nastáva rozpad svalov.

Samotná rhabdomyolýza nie je ochorenie, ktoré by ohrozovalo život; svaly znova narastú, ako narástli aj mne. Nejako sa však z tela musia dostať, a to cez obličky, ktoré sa môžu upchať.

Hrozí, že človek skončí na dialýze. Alebo horšie.

Aj keď toto ochorenie je pomerne zriedkavé, je dobré myslieť na to, že hrozba tu stále je. Rada pre vás – nepreháňajte to. A ak ste to už prehnali, záťaž uberajte pomaly, nie nárazovo. Po výkone, pri ktorom ste išli na (a možno aj za) hranicu svojho organizmu, neprestaňte nárazovo športovať.

tomas visnovsky
Foto – Miloš Lubas

Zvažoval som každý pohyb

Toto všetko však nevysvetľuje, prečo sa to stalo mne. Som vrcholový športovec a na extrémnu záťaž som zvyknutý. Trénujem každý deň a viac ako stokilometrové jednorazové jazdy sú pre mňa absolútnou rutinou.

Keď som dostal výsledky krvných testov, konzultoval som ich s viacerými odborníkmi. Poradili mi, nech zvolím hospitalizáciu, kde ma budú sledovať dennodenne a kde budú môcť zasiahnuť, ak by náhodou prišlo k akútnemu zlyhaniu pečene či obličiek.

Bál som sa však, či to nebude risk vzhľadom na pandémiu, keďže tento príbeh sa odohrával ešte vo februári. Stačil by mi pokoj aj na domácom lôžku, no stopercentnú istotu som nemal. Preto som do nemocnice napokon išiel.

Na internom oddelení nemocnice v Čadci som strávil týždeň a popri bežných prípadoch, ako sú zlyhávanie srdca, pečeňové poškodenie v dôsledku požívania alkoholu či geriatrickí pacienti, som bol akousi lekárskou atrakciou.

Čudovali sa, ako môže mať podobné ochorenie profesionálny športovec, ktorému na EKG namerali 33 úderov srdca za minútu, čo je však normálka pre vrcholového vytrvalca.

Moja liečba nebola veľmi komplikovaná. Veľa som pil a dostával som aj infúzie s magnéziom, fyziologickým roztokom či glukózou. Postupne mi klesali aj kritické pečeňové hodnoty.

Kŕče však odchádzali len pomaly. Musel som si dávať pozor, ako ležím na posteli, a veľmi nepríjemná bola aj návšteva záchoda, keď som si napríklad zle sadol na sval. Hádate správne – dostal som kŕč.

Nebol som v strese, sledovali ma predsa lekári. Upokojilo ma aj to, že hneď po prvom dni v nemocnici mi jeden z ukazovateľov svalového poškodenia klesol z hodnoty 680 na 380. K normálnej hodnote 3 som však mal ešte stále extrémne ďaleko.

Každý pohyb som trikrát zvažoval. Až na štvrtý deň som si pochodil po chodbe, čo sa aj ukázalo na hodnotách krvi – na druhý deň som mal zvýšené svalové parametre. Pohyb teda neprichádzal do úvahy.

Keď som sa pozrel na svoje nohy, mal som pocit, že ani nie sú moje. Za tie dni bez pohybu som schudol tri kilá a obvod stehien nad kolenami sa mi zmenšil o dva centimetre.

Vtedy som absolútne nerozmýšľal nad tým, koľko tréningu som vynechal. Skôr mi išlo hlavou to, či ešte niekedy budem môcť vrcholovo športovať.

Môj tréner je však zároveň aj lekár a upokojil ma, keď povedal, že to chce len čas.

Akoby som športoval prvýkrát v živote

Aj po prepustení z nemocnice som mal minimálne dvojtýždňový zákaz športovania. Na záchod som už síce prešiel bez bolesti, no napríklad chôdza po schodoch bola stále tabu.

Keďže vonku bolo stále veľmi chladno, kúpil som si cyklistický trenažér, aj keď dovtedy nebol mojou obľúbenou tréningovou pomôckou. Radšej som zašiel na skialpy, čo však teraz neprichádzalo do úvahy. Bál som sa, ako by na chlad zareagovali moje svaly.

Keď som si po niekoľkých týždňoch prvýkrát sadol na bicykel (aj to len doma v obývačke na trenažéri), mal som pocit, akoby som športoval prvýkrát v živote.

Rovnaký pocit prežíval aj môj metabolizmus. Ešte pred pár mesiacmi mi počas náročného 4-hodinového tréningu stačilo zjesť minimum jedla. Potom som ho potreboval oveľa viac, keďže sa narušila harmónia svalov s metabolizmom.

Až po niekoľkých týždňoch sa to, čo som robil, dalo nazvať cyklistikou. Začínal som postupne na nízkej intenzite – najprv 30 minút denne, potom 45 minút, neskôr aj hodinka. Postupne som pridal aj intenzitu a párkrát som aj pritlačil. Všetko veľmi opatrne.

Doteraz však neviem, prečo toto ochorenie postihlo práve mňa. Na sústredenie som odchádzal so skvelými krvnými hodnotami a počas mesiaca tréningu som ani raz necítil veľkú únavu.

Môžem sa teda len snažiť odstrániť to, čo mohlo byť zlé. Tréning teda len tak neseknem na tri dni, ale poľavovať budem postupne.

Či mi mohol ublížiť teplotný rozdiel 40 stupňov medzi Kanárskymi ostrovmi a Kysucami? Neviem, lebo predtým som ho zažil viackrát a vždy bez problémov.

Teraz ma teší hlavne to, že som sa dokázal vrátiť do súťažnej cyklistiky.

Foto – archív T. V.

Pomalé začiatky

Ozaj, mám pre vás ešte jeden odkaz. A to nielen, ak by ste sa chceli stať cyklistickými profesionálmi ako ja, ale aj ak takú budúcnosť chcete pre svoje deti.

A ten odkaz znie: nikdy nie je neskoro.

Síce neviem, na akej úrovni by som bol, keby som s tréningom začal oveľa skôr, ale na profesionálnu zmluvu v dospelosti mi stačilo detstvo plné neriadeného športu. Po základnej škole som išiel na matematické gymnázium a ešte ani vtedy som netušil, že by som sa niekedy mohol živiť cyklistikou.

Prvé preteky som absolvoval až ako 13-ročný, v Žiline ich usporiadali miestni saleziáni. Pretekal som na starom bicykli, ktorý nemal odpruženie, a neviem, či vôbec mal aj nejaké prehadzovačky.

O rok neskôr som sa na tých pretekoch už umiestnil na stupni víťazov a začalo ma to baviť. Myslím si, že tu prišlo k zlomu – otec mi kúpil bicykel, začali sme spolu jazdiť a kofola na ceste domov z výjazdu sa stala naším rituálom. K tomu sme v zime pridávali lyžovanie a šport sa začínal stavať súčasťou môjho života.

Keď som mal 17 rokov, na Súľovský horský maratón som si požičal otcov bicykel, aby som nemal výhovorku, prečo som sa neumiestnil lepšie. Skončil som ôsmy a definitívne ma to chytilo.

Až vtedy som si kúpil športtester a hrudný pás. Ešte som veľa netušil o tom, načo mi vlastne je, ale aspoň som si strážil, aby som mal vysoké tepy hore kopcom a nízke dole kopcom. To, že existujú nejaké tréningové zóny, som zistil až neskôr.

Postupne som sa stal členom MTB maratónskej komunity a zároveň sa zlepšovali moje výsledky. Moja výbava však bola stále horšia, ako majú mnohí hobbíci teraz – napríklad som nemal ani nášľapné pedále. Napriek tomu som v celkovom poradí skončil na pretekoch vo Zvolene druhý. Odľahčený karbónový bicykel som si kúpil až potom.

Dostal som sa aj do slovenskej reprezentácie, s ktorou som chodil na preteky do zahraničia. Náš národný tím preferoval preteky cross-country, ktoré sú zaradené na olympijských hrách. Tie mi však veľmi nesedeli.

S otcom sme si teda povedali, že sa presuniem späť na maratóny, aj keď v tých nebudem môcť byť súčasťou reprezentácie.

V Nízkych Tatrách sa pravidelne konajú legendárne preteky Horal. Je to trojdňový etapák, no môžete sa zúčastniť aj len na kráľovskej 140-kilometrovej etape.

Keďže ide o veľké preteky, prišli na ne napríklad aj profesionálni horskí cyklisti z Česka. No a ja som tú kráľovskú etapu vyhral.

Museli sa čudovať, z akého pralesa som sa zobral, pretože verím, že dovtedy o mne nikto z nich ani nepočul. Ich to možno šokovalo, no mne to pomohlo – aj na základe tohto výsledku mi dal tím Mitas Superior ponuku, aby som zaň jazdil na Cape Epic, etapových pretekoch v Juhoafrickej republike, ktoré majú aj prezývku Tour de France horskej cyklistiky.

Bol to zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Na MTB etapákoch sa preteká vo dvojiciach a ja som bol ten slabší. Dostával som defekty, ktoré sú v horskej cyklistike väčšinou jazdecká chyba, a celkovo sme sa trápili.

Aj preto bolo veľkým prekvapením, že v poslednej etape sme skončili s českým kolegom Filipom Adelom štvrtí a celkovo šestnásti.

Potom som si už mohol povedať, že horská cyklistika je niečo, čím by som sa chcel živiť. Opäť mi s tým pomohol môj otec. Začali sme jazdiť na české MTB maratóny, kde som stále ako relatívne neznámy jazdec zbieral skúsenosti. Česko som si vybral naschvál, keďže jazdci z tejto krajiny patria k špičke v horskej maratónskej cyklistike.

Postupne som začal prenikať do komunity. Po sezóne som si sadol za počítač a poslal maily niekoľkým tímom – vysvetlil som im, kto som, čo som doteraz dosiahol a prečo by som sa mal stať súčasťou ich tímu.

Ozvali sa mi z viacerých tímov a jedným z nich som súčasťou dodnes.

Text vznikol po rozhovore reportéra Michala Červeného s Tomášom Višňovským.

Tomáš Višňovský (1993)

som profesionálny horský cyklista, momentálne pôsobím v tíme Česká spořitelna-Accolade cycling team. Som štvornásobným majstrom Slovenska v MTB maratóne, v roku 2019 som vyhral Epic Carpathian v Rumunsku. Vyhral som viacero maratónov zaradených do série UCI a v roku 2017 som obsadil 16. miesto na najslávnejších horských cyklistických pretekoch Cape Epic v Juhoafrickej republike. V súčasnosti sa snažím popri vrcholovom športe odovzdávať svoje skúsenosti aj iným ľuďom.

[Behajte lepšie vďaka knihe Od antilopy po Zátopka. Encyklopédia behu pre začiatočníkov aj pokročilých od bežca, fotografa a novinára v jednej osobe Petra Kováča.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Cyklistika

Radíme športovcom

Športovci píšu

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie