Úzkosť z blízkosti
Celý rok som prahla po rozhovoroch, no zrazu som si uvedomila, že cítim nepokoj.
Pozvoľné popandemické uvoľňovanie prinieslo so sebou aj nečakanú úzkosť z blízkosti a obavy z kontaktov, po ktorých sme tak dlho túžili.
Cítim sa ako slepý, ktorému sa po roku na sietnici objavili namiesto rozmazaných škvŕn ostrejšie kontúry. Alebo hluchý, ktorý namiesto ubíjajúceho tinitusu rozoznáva slová a tóny. Niektorých sa ľaká a niektoré mu prinášajú radosť. Niekedy je však sám prekvapený z poznania, že je jednoduchšie vidieť len škvrny a počuť len šum. Že sa na to dá veľmi ľahko zvyknúť.
Keď som sa po tom triezvom, monotónnom roku bez všetkých tých spoločenských udalostí ako koncerty, festivaly, večierky, benefičné akcie, debaty a vernisáže ocitla na bratislavskom knižnom festivale, to, že sa nedá vykoľajený vlak len tak ľahko znovu uviesť do pohybu, som zistila, hneď ako som stretla prvú známu tvár,
