Pre hundrošov nad covidovými obmedzeniami: takto sa (ne)cestovalo pred novembrom 1989

Autorka je spolupracovníčka Post Bellum

Práve sa začína druhá koronová prázdninová sezóna, počas ktorej cestovanie ešte stále nebude prebiehať v takom režime, na aký sme boli dlhé roky zvyknutí: otvorené európske hranice bez akýchkoľvek kontrol, obmedzení a opatrení.

Nielen na sociálnych sieťach, ale už aj v médiách sa objavujú prirovnania k cestovaniu pred rokom 1989. Sú podobne nekorektné, ako keď politici prirovnávajú prebiehajúce trestné stíhania k procesom v 50. rokoch.

Ani jedni, ani druhí nevedia, o čom hovoria. Relativizujú dobu, počas ktorej režim drasticky zasahoval ľuďom do života. Citovo ich vydieral a vystavoval skúške ich svedomia a integrity, kedy sa mu zachcelo.

Cesta na Západ pred novembrom 89 bola pre väčšinu len utópia

Prevažnej väčšine ľudí sa ani len nesnívalo, že by sa na Západ mohli vôbec niekedy pozrieť: až na malú prestávku koncom 60. rokov boli hranice prakticky hermeticky uzavrené. Treba mať na zreteli, že väčšine Slovákov cestovanie za hranice naozaj nechýbalo ku šťastiu. Možno aj preto dnes počujeme (čoraz častejšie) hlasy, ktoré tvrdia, že za socializmu vlastne vôbec nebolo tak zle.

Inak sa na cestovanie na Západ pozerala „bratislavská normalizačná bublina“. Mala príležitosť denne sledovať rakúske televízne správy, iné atraktívne programy a počúvať populárnu hudbu na Ö3.

V zásade však drvivú väčšinu dovoleniek absolvovali ľudia v Československu, a zo zahraničných ciest smerovalo 95 percent do socialistických krajín.

Aké nástroje využíval vlastne štát na obmedzenie cestovania do kapitalistickej cudziny? Čím všetkým muselo prejsť tých zopár ľudí, ktorí sa na Západ nakoniec dostali?

Prvým predpokladom bolo samotné vlastníctvo cestovného pasu, ktoré síce nebolo samozrejmé (trestne stíhaným alebo pre zriadenie nežiaducim osobám bol pas zamietnutý), ale všeobecne bežné. Bez dodatočného povolenia (teda len s platným cestovným pasom) sa dalo cestovať do niektorých „bratských“ socialistických krajín, najmä do Maďarska.

Ďalším nevyhnutným predpokladom pred následnou žiadosťou o vycestovaciu doložku, t. j. samotné povolenie cesty do kapitalistických krajín, bolo zabezpečenie finančného krytia cesty.

Jednou možnosťou bola kúpa zájazdu v cestovnej kancelárii, druhou bol devízový prísľub a treťou bolo oficiálne pozvanie osoby v príbuzenskom vzťahu. Už tento krok výrazne limitoval počet ľudí, ktorí sa mohli o vycestovanie čo i len pokúsiť: zájazdy boli veľmi drahé a mohli si ich dovoliť len ľudia s nadštandardnými príjmami (áno, aj takí boli za socializmu – poväčšine stranícke nomenklatúrne kádre alebo ľudia v zamestnaniach, kde sa dalo zarobiť bokom).

Chronický nedostatok západných valút (tzv. tvrdej meny) prakticky znemožňoval normálnemu občanovi bez patričných známostí uspieť so žiadosťou o pridelenie devíz od Štátnej banky československej.

Tretia možnosť sa týkala poväčšine rodinných príslušníkov emigrantov po auguste roku 1968, ktorí však boli automaticky v hľadáčiku štátnych represívnych zložiek (pár jedincom sa pošťastilo zosobášiť sa so západniarom a vysťahovať sa z Československa legálne). Pozvánku, ktorá musela byť overená notárom v zahraničí a následne úradne preložená, mohol zaslať len príbuzný v priamej línii (čiže žiadni strýkovia ani tety). Keďže moji starí rodičia emigrovali po sovietskej invázii v predseniorskom veku do Švajčiarska, bola som ako tínedžerka v druhej polovici 80. rokov jednou z mála študentov, ktorí smeli v tých časoch viackrát cestovať na Západ (ak nerátame deti komunistických kádrov).

„Neprichádza do styku so štátnymi tajomstvom a nemá finančné záväzky voči štátu“

Ďalším krokom bolo prácne a potenciálne riskantné získanie súhlasu zamestnávateľa, vyjadreného nasledovným stručným textom: „Súhlasím, neprichádza do styku so štátnym tajomstvom a nemá finančné záväzky voči štátu.“

Súhlas zamestnávateľa udeľovala komisia zložená z vedenia podniku, zo zástupcu kádrového oddelenia, ktoré viedlo o každom zamestnancovi pravidelne doplňovaný a aktualizovaný osobný spis, a zo zástupcu základnej organizácie Komunistickej strany Slovenska (ZO KSS). V niektorých väčších podnikoch pôsobili aj oddelenia pre Zvláštne úlohy (ZÚ), ktoré boli priamo prepojené so Štátnou bezpečnosťou. Všetci „schvalovači“ mali z dobrých dôvodov strach pridať svoj podpis. Ak by sa občan nevrátil, mohlo to mať pre nich nepriaznivé následky. Nepísaným pravidlom bolo, že z dôvodu zabránenia možnej emigrácii sa nepovoľovalo vycestovanie mladým slobodným osobám bez záväzkov alebo celým rodinám (buď deti, alebo jeden z manželov museli ostať doma ako záruka). Toto pravidlo sa opäť nemuselo týkať spoľahlivých a preverených straníkov.

Keď som cestovala za starou mamou koncom 80. rokov ako vysokoškoláčka, súhlas školy zahŕňal podpisy študijného prodekana, fakultného výboru Socialistického zväzu mládeže a fakultnej ZO KSS.

Prirodzene, informácia o príbuzných žijúcich na Západe bola súčasťou kádrového spisu. Len čo takáto osoba požiadala v podniku o vydanie súhlasu s vycestovaním, kádrováci informovali príslušného eštebáka, ktorý rozhodol, ako žiadosť vybaviť. Nie vždy bolo takticky rozumné žiadať o vycestovanie, keďže ŠtB túto situáciu využívala na získavanie ľudí na spoluprácu. V niektorých prípadoch sa mohlo stať, že nariadili podnikovým kádrovákom vybaviť žiadosť kladne. Keď žiadateľ doniesol všetky podklady na oddelenie pasov a víz, dostal predvolanie na pohovor. „Tajní“ ponúkali za spoluprácu vycestovanie aj na pozvanie nepriamych príbuzných, návštevy celých rodín alebo využívali citové vydieranie, ak boli príbuzní chorí. Aby sa nevystavovali riziku takýchto pohovorov, mnohí ľudia o vycestovanie nikdy nežiadali, a tak dlhé roky svojich blízkych príbuzných osobne nevideli.

Muži museli k súhlasu zamestnávateľa priložiť ešte vyjadrenie vojenskej správy. Napríklad kto ešte neabsolvoval povinnú vojenskú službu alebo v rámci nej slúžil na hraniciach, nemal šancu vycestovať. Samozrejme, nesmel chýbať ani čistý register trestov. Žiadateľ mal od vydania súhlasu zamestnávateľa 30 dní, aby sa dostavil s kolkom a platným cestovným pasom na príslušné oddelenie pasov a víz obvodnej alebo okresnej správy Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), strávil niekoľko hodín čakaním v rade a podal žiadosť o vycestovaciu doložku. Tieto oddelenia mali za úlohu prijímanie žiadostí a formálne vydávanie rozhodnutí. Žiadateľ však ešte zďaleka nemal vyhraté.

Veľký brat ťa sleduje

Po prijatí žiadosti skontroloval policajt na príslušnom obvodnom či okresnom odbore pasov a víz, či sa žiadateľ nenachádza na zoznamoch, ktoré zostavovali a aktualizovali štátne represívne zložky. Boli to príbuzní emigrantov, spisovatelia, novinári alebo umelci, ktorí na seba negatívne upozornili, ľudia, ktorí odmietli ponúknuté členstvo v strane, a podobne. Ak áno, musel o podanej žiadosti podať hlásenie. A opäť rozhodovali „tajní“: buď kladne, záporne, alebo nasledovalo predvolanie na pohovor napríklad v Bratislave na neslávne známu „Februárku“ – sídlo Štátnej bezpečnosti (dnes budova Prezídia Policajného zboru na Račianskej ulici). Príslušník oddelenia pasov a víz potom podľa inštrukcií buď vydal a opečiatkoval cestovnú doložku, alebo štandardným dobovým slovníkom na písacom stroji naťukal podľa vtedy platného zákona zamietavé rozhodnutie, že vycestovanie žiadateľa „nie je v súlade so štátnymi záujmami“.

V tejto fáze prichádzajú na scénu operatívne zložky Štátnej bezpečnosti, ktoré kedykoľvek buď osobne zavítali na pasové oddelenie, alebo vydali pokyny na podanie hlásenia o žiadateľoch alebo už udelených vycestovacích doložkách. Ich činnosť sa týkala ľudí, ktorí na seba dovtedy neupozornili a bezpečnostné zložky sa o nich nezaujímali. Tak sa napríklad mohlo stať, že operatívci zavítali deň pred odjazdom dotyčného skontrolovať doma a zistili, že byt je spolovice prázdny a občan sa už predčasne tešil, že na druhý deň bude „za kopčekmi“.

Platný zákon veľkoryso poskytoval možnosť voči zamietavému stanovisku sa odvolať na Odbore pasov a víz Krajskej správy ZNB. Ak žiadateľ do tohto momentu ešte nemal skúsenosť s bezpečnostnými zložkami štátu, bolo viac než pravdepodobné, že tentoraz sa predvolaniu na výsluch nevyhne, takže odvolávania boli raritou.

Na zákonnom obmedzení vydania cestovnej doložky jeden raz za rok sa dá dnes na jednej strane zasmiať, na druhej bolo predovšetkým výsmechom občanov, keďže len veľmi malé percento z nich sa za dvadsať normalizačných rokov vôbec na Západ dostalo. Vo výnimočných prípadoch mohla krajská správa povoliť opätovné vycestovanie počas toho istého roka, čo bolo v podstate možné len „za odmenu“ spolupracujúcim občanom, ľuďom stojacim na tej správnej strane alebo tým so známosťami na vysokých miestach. Podľa motta „všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší“.

Šperky, kožené bundy, foťáky

Na prekročenie štátnej hranice bolo okrem platného pasu a vycestovacej doložky potrebné aj colné a devízové vyhlásenie, v ktorom museli byť vyplnené detailné informácie o sume vyvážaných devíz, kompletný súpis cenných predmetov na používanie v zahraničí (napr. fotoaparát a podobne), ako aj vyvážaných darčekov. Výška pridelených valút v prípade cesty na devízový prísľub bola smiešna, preto si ľudia brali so sebou doláre či západonemecké marky zakúpené na čiernom trhu. Tie však museli byť dôkladne ukryté, aby ich colníci pri kontrole batožiny alebo dokonca prípadnej demontáži auta či osobnej prehliadke na hranici nenašli.

Účelom získania týchto informácií bolo v zásade zabrániť, aby si cestujúci doviezli západný tovar. Všetko, čo človek nadobudol v zahraničí, musel pri ceste späť opäť deklarovať, čo bolo väčšinou pochopiteľne v rozpore so sumou oficiálne pridelených devíz. Takže pri návrate bola opäť nutná kreativita, kam schovať zakúpené západné trofeje. Prehliadka auta či batožiny bola totiž ešte pravdepodobnejšia ako pri vycestovaní. Keďže colníci poznali všetky možné úkryty, záležalo len na ich ľubovôli, koho nechajú prejsť a komu našijú paragraf o ohrození devízového hospodárstva.

A aby som nezabudla: na hraniciach pred vycestovaním vás mohli kedykoľvek „otočiť“, napríklad ak ste mali smolu na „snaživca“, ktorý na patričných miestach ohlásil podozrenie o vašom úmysle emigrovať, pričom mohlo byť vymyslené a nepravdivé.

Aj keď v čase mierneho uvoľnenia po nástupe Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze v roku 1985 vycestovalo posledné roky pred revolúciou na Západ predsa len viac ľudí ako dovtedy, systém oficiálne fungoval v nezmenenom režime až do novembra 1989. Zákony a nariadenia, ktorými sa riadili operatívne a represívne zložky bezpečnosti štátu, sa nemenili. 16. novembra 1989 mi bola udelená vycestovacia doložka na dvojdňovú cestu do Rakúska, kde som chcela navštíviť priateľku, ktorá tam v lete emigrovala cez Juhosláviu. Keďže som sa o pár dní aktívne zapojila do revolučného diania, doložku som nikdy nepoužila. O pár týždňov sme už do Viedne cestovali len s pasom.

Súčasťou každého oddelenia pasov a víz bol rozsiahly archív, obsahujúci tisícky fasciklov o každom, kto si požiadal nielen o vycestovaciu doložku (na Západ, ako aj do Juhoslávie), ale aj o cestovný pas. Keďže išlo o kompletné podklady a písomné vyjadrenia týkajúce sa vydaných rozhodnutí, došlo po revolúcii, podobne ako v prípade skartácie dokumentov uložených v objektoch Štátnej bezpečnosti, aj k páleniu kompromitujúcich materiálov.

Pevne verím, že sa mi týmto článkom podarilo prispieť k zníženiu krvného tlaku všetkým, ktorí sú schopní sa dennodenne rozhorčovať nad problémami s certifikátmi o vakcinácii alebo nad nejednotnými podmienkami vstupu do európskych krajín a považovať súčasnú situáciu za obmedzenie ich ľudských práv a slobôd. Skutočne nevedia, o čom hovoria.