Denník N

Šesť hodín denne v práci? Vo Švédsku si nový pracovný čas chvália

Ilustračné foto – Flickr.com/Jennie McStotts
Ilustračné foto – Flickr.com/Jennie McStotts

Domov dôchodcov vo švédskom Göteborgu testuje šesťhodinový pracovný čas. Radnica verí, že oddýchnutejší zamestnanci budú menej chorí a výkonnejší.

Slávny ekonóm John Maynard Keynes v eseji v roku 1930 napísal, že jeho vnuci nebudú o sto rokov pracovať dlhšie ako 15 hodín týždenne. Anglický evolučný biológ Julian Huxley povedal, že raz budú ľudia robiť najviac dva dni v týždni. Veril, že vďaka technológii bude mať ľudstvo skôr problém, čo s toľkým voľným časom.

Klesajúci počet odpracovaných hodín v dejinách im dával nádej. V 19. storočí presadili 10-hodinový pracovný čas, v 20. storočí sa pracovalo už len 8 hodín denne (medzi prvými štátmi to zaviedlo Československo v roku 1918). A hoci sme od 15 hodín týždenne ďaleko, tlačí sa otázka, či bude 21. storočie storočím 6-hodinového pracovného času.

Progresívni severania

Najväčší experimentátori so šesťhodinovým pracovným časom sú Švédi. Vyskúšali si ho už niektoré úrady aj súkromné firmy. Najnovšie vo februári začali pracovať šesť hodín denne opatrovateľky v domove dôchodcov Svartadalens v Göteborgu.

Zamestnanci si to pochvaľovali už po prvých týždňoch a nadšení zostávajú podľa britského denníka Guardian aj po viac ako pol roku. „Bývala som celý čas vyčerpaná, a keď som prišla domov z práce, zaspala som na gauči. Teraz nie. Som oveľa vnímavejšia, mám viac energie na prácu aj na rodinu,“ povedala pre denník opatrovateľka Lise-Lotte Pettersson (41).

Šesťhodinový pracovný čas pre vyše 80 opatrovateliek ohlásili miestne úrady minulý rok. Ide o experiment, ktorý zrejme bude trvať len do roku 2016. Podporovatelia projektu vychádzajú z toho, že ľudia pracujúci osem hodín robia viac v strese, klesá ich produktivita, častejšie sú chorí, a teda chýbajú v práci.

„Cieľom je, aby sme mali zdravší a šťastnejší personál,“ povedal ešte vlani pre Washington Post Mats Pilhem, zástupca starostu mesta z Ľavicovej strany. Malo to mať podľa neho efekt pre starých ľudí v domove a tiež to malo vytvoriť nové pracovné miesta.

Domov dôchodcov skutočne musel prijať 14 nových opatrovateľov, aby vykryl chýbajúce hodiny. Experiment tak stojí 6 miliónov švédskych korún (640-tisíc eur). Kritici preto hovorili, že ide o „bláznivý a populistický“ nápad.

Domov dôchodcov si ho zatiaľ pochvaľuje – zamestnanci sa majú lepšie a aj štandard starostlivosti je vyšší. „Od roku 1990 sme mali viac práce a menej ľudí – už to viac nemôžeme. Medzi zamestnancami je veľa chorôb a depresií, sú vyčerpaní. Nedostatok rovnováhy medzi prácou a životom nie je dobrý pre nikoho,“ povedala pre Guardian šéfka domova Ann-Charlotte Dahlbom Larsson.

Šestnásťročný pokus

Vo Švédsku už podobné pokusy boli, no tento prípad je v niečom iný. Situáciu v domove dôchodcov sledujú aj vedci, zároveň študujú aj iný domov dôchodcov (druhú kontrolnú skupinu), kde opatrovatelia pracujú v klasickom 8-hodinovom režime. Chcú tak zistiť, či kratší pracovný čas skutočne bude viesť k nižšej maródke, lepšej starostlivosti či spokojnejším klientom.

Najznámejší pokus vo Švédsku sa odohral v 18-tisícovom mestečku Kiruna.  Tu zaviedli 6-hodinový pracovný čas pre zamestnancov miestneho úradu už v roku 1989. Zrušili to v roku 2005, keď sa zmenila miestna vláda, podľa ktorej to bolo drahé a príliš komplikované.

Jasné výsledky to neukázalo ani po 16 rokoch. „Je ťažké ukázať akékoľvek jasné vplyvy na zdravie. Buď preto, že žiadne neboli, alebo nebolo významné zhodnotenie výhod,“ povedala v roku 2005 pre portál The Local Carina Bildt z Národného inštitútu pre pracovný život. Podľa Matsa Pilhema to však ukazovalo dobré výsledky.

Vo Švédsku sa so šesťhodinovým pracovným časom neexperimentuje iba vo verejnom sektore, ale prešli naň aj niektoré súkromné firmy. Napríklad v roku 2002 autorizovaný servis vozidiel Toyota v Göteborgu.

Vytvorili tu pre svojich zamestnancov dve zmeny: jedna trvá od šiestej rána do dvanástej, druhá od dvanástej do šiestej večera.

Ako to vyzerá, hovoril pre The Local 25-ročný mechanik Henrik Nillson. „Moji priatelia ma neznášajú. Väčšina si myslí, že by som nemal dostávať rovnaký plat, ako keby som robil 8 hodín,“ povedal v roku 2004.

Aj on si myslí, že v práci je teraz efektívnejší – nepotrebuje toľko prestávok ako predtým. „Vždy, keď si dáte pauzu, trvá 10 až 15 minút, kým sa dostanete späť do práce, pretože sa musíte zorientovať, kde ste skončili,“ povedal.

Po trinástich rokoch si to pochvaľuje aj vedenie spoločnosti. Zákazníci predtým museli dlhšie čakať, lebo unavení zamestnanci robili chyby. Zisk odvtedy podľa Guardianu stúpol o 25 percent.

Počas prvej svetovej vojny

Niektorí ekonómovia tvrdia, že dlhší pracovný čas automaticky neznamená vyššiu produktivitu, a preto by zamestnávatelia mohli pristúpiť na jeho znižovanie. Bližšie sa na to pozrel John Pencavel zo Stanford University, ktorý skúmal záznamy z britských muničných tovární počas prvej svetovej vojny. Vtedy nútili zamestnancov (predovšetkým ženy) robiť dlhé zmeny, často sedem dní v týždni, aby naplnili potreby armády.

Pencavel však zistil, že medzi počtom hodín a produktivitou nebola lineárna závislosť. Ak zamestnanci robili do 48 hodín týždenne (8 hodín denne, šesť dní v týždni – vtedy sa robili aj soboty, niekedy aj nedele), produktivita rástla zhruba priamo úmerne s časom. Po 48 hodinách však produktivita stúpala už len veľmi málo.

„Samozrejme, tieto výsledky nehovoria nič o objeme výroby v profesiách zameraných na služby, kde pracuje väčšina ľudí vo vyspelých ekonomikách. Ale stavil by som sa, že výsledky sú ešte výraznejšie. Pri zamestnaní, ktoré si zväčša riadite sami a vyžaduje intelektuálne zameranie, by ste dosiahli viac za hodinu tvrdej práce ako za deň prokrastinácie,“ napísal britský magazín The Economist v roku 2014.

Počet odpracovaných hodín a objem výroby počas skúmaných dát z muničných továrni. ZDROJ - ECONOMIST
Počet odpracovaných hodín a objem výroby počas skúmaných dát z muničných tovární. ZDROJ – ECONOMIST

Štyri dni v týždni

Jednými z tých, ktorí sa počtom hodín v práci nepretrhnú, sú Holanďania. Idú však na to inak. Častejšie využívajú možnosť pracovať iba štyri dni v týždni (aj keď to ide na úkor platu). Využívajú to najmä matky, ako píše OECD, medzi zamestnanými matkami je práca na čiastočný úväzok bežná.

Navyše v Holandsku iba 0,5 percenta zamestnancov pracuje 50 hodín a viac (teda desať hodín denne). Priemer krajín OECD je 13 percent, na Slovensku dlho robí 7 percent zamestnancov (11 percent mužov a 3 percentá žien).

Aj vďaka tomu majú Holanďania druhý najnižší počet odpracovaných hodín ročne z krajín OECD (po Nemcoch). Všeobecne platí, že čím je krajina vyspelejšia, tým sa pracuje kratšie, čo však nemusí spolu súvisieť.

Výnimkou sú Spojené štáty. Priemerný Američan odpracuje ročne ešte viac hodín ako Slovák. Podľa Project Time Off si v roku 2013 priemerný Američan vzal iba 16 dní dovolenky, čo je o 4 menej ako pred rokom 2000. Najmä po kríze sa Američania boja o pracovné miesto, a tak nechcú vyzerať, že sa ulievajú.

Aj preto keď sa rozhlasová stanica NPR pýtala profesora na dôchodku Nicholasa Humphreyho, vnuka sestry Johna Keynesa (ekonóm nemal deti), či sa splnila predpoveď jeho slávneho príbuzného a či pracuje 15 hodín týždenne, len sa začudoval: „Pravdepodobne robím skôr pätnásť hodín denne“.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Svet

Teraz najčítanejšie