Tornádo na Morave zo mňa urobilo optimistu

Autor je spravodajca Českého rozhlasu

Tornádo na Morave zo mňa urobilo optimistu. Do ťažko postihnutej Moravskej Novej Vsi som prišiel v piatok ráno a zostal som tam až do pondelka. Napriek všetkému nešťastiu a zmaru som si uvedomil, že situácia v tejto krajine nie je zlá. Česi majú nízku dôveru vo svojich štátnych a politických predstaviteľov, ale keď ide do tuhého, dokážu sa spojiť. Síce len niektorí z nich, ale ono to v konečnom dôsledku stačí.

Existujú tisíce príbehov o rozbitých dedinách. Ako novinár som ich aj ja niekoľko objavil a poslal, ale tentoraz som to nevydržal, dostal som rukavice od Miloša Štetinu na Lipovej ulici a začal som nosiť tehly a vyvážať sutinu. „Ukážte mi, čo dokážete, reportér,“ podpichoval ma chlapík vystrojený motorovou pílou.

Počas svojej kariéry som pre médiá pokrýval najrôznejšie tragédie doma aj v rôznych častiach sveta, ale vždy som sa snažil byť prísne profesionálny. Lenže tu som bol v rozpakoch, najmä pár hodín po tragédii. Pritom som solídne vyškolený cynik a bezdomovcov sa môžem bez mihnutia oka opýtať na ich pocity.

No keď som okolo seba videl zástupy ľudí, ktorí asi dvanásť alebo štrnásť hodín po katastrofe prúdili do dediny, roztrúsili sa ako mravce po všetkých dvoroch a začali pomáhať, pomyslel som si, že je skvelé pridať sa k nim. V ten večer som spotený a zaprášený hrdo niesol svoje špinavé rukavice pred zvyšky dedinského úradu, kde som sa najedol a napil zo zásob, ktoré priniesli darcovia. Samozrejme, že som popritom natáčal, posielal fotografie a odpovedal v živých vstupoch Českého rozhlasu. Vlastne to bola dobrá stratégia, miestni ma prijali a ja som ľahko prelomil ich nedôveru voči novinárom. Zlú povesť dnes máme všade.

Stretol som sa s Irenou Macekovou. Jej dcéra sedela v nešťastnom autobuse, ktorý tornádo odhodilo tridsať metrov do poľa a ktorý záchranári našli v tme až po troch hodinách. Ťažko zranenú štrnásťročnú Silviu previezli do viedenskej nemocnice, kde leží v kritickom stave. Zbierka pre rodinu bola vyhlásená už v sobotu a po dvoch hodinách sa vyzbieralo dvestotisíc korún. Tento text píšem v utorok večer a je tam viac ako osem miliónov korún. „Silvia sa bude musieť naučiť chodiť, bude potrebovať dlhú rehabilitáciu, musíme prestavať dom, aby bol bezbariérový,“ povedala uponáhľaná pani Irena, očividne stále v šoku. K tomu všetkému jej staršia dcéra ešte trpí na rakovinu.

Po zotmení som sa vrátil pred obecný úrad, kde som si dal pečenú makrelu. Dvaja chlapi z Uherského Hradišťa si medzi ruinami postavili gril a priniesli toľko mäsa, že ho ľudia nemohli zjesť. Medzitým som pomohol maďarským záchranárom zohnať demolačný stroj a oni do tretej hodiny ráno rozoberali zvyšky strechy. Makrely som zapíjal celkom studeným pivom, ktoré priniesli ďalší nadšenci. Po polnoci som si našiel miesto na spanie na ihrisku, kde už táborila skupina hasičov a pripravovala si náradie na ďalší deň.

Samozrejme, počas záchranných operácií dochádza k improvizácii a chaosu. V prvých hodinách a dňoch však dobrovoľníci ako mravce dokonale obsadili priestor a celkom intuitívne nahradili pomaly sa prebúdzajúci štátny aparát a bezradnú samosprávu. Nemá zmysel vymenúvať stovky elektrocentrál, kilometre latiek a tony klincov, ktoré nakúpili a okamžite priviezli ľudia z celej krajiny, ale aj zo Slovenska. A usmievali sa pri tom.

To všetko ma napĺňa optimizmom. Táto krajina nie je stratená, aj keď to tak niekedy pri sledovaní večerných správ vyzerá. Sám som zvedavý, ako to bude vyzerať v Moravskej Novej Vsi, keď sa tam o týždeň vrátim. Moje rukavice sú stále v aute.