Vesmír otázok nad stopami na ceste

V Galérii Martina Martinčeka na 1. poschodí Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave usporiadali výstavu pozoruhodného výtvarného umelca a básnika Roberta Bielika (1963). Nepochybne nezvyčajnú výstavu, lebo ako sám autor uvádza, ide o jeho prvú výstavu fotografií. Lenže autor si ju nazval Fragment bezčasia, a tak som ešte pred napísaním názvu recenzie výstavy chvíľu prešľapoval. Prečo? Pretože názov Fragment bezčasia v slovníkovom znení tvrdí, že: ide o zlomok existencie nezávislej od času – a to by mohol byť celkom tvrdý oriešok.

V stručnej, citlivo zhustenej autobiografickej poznámke v katalógovej skladačke k výstave sa Robert Bielik hlási k umeniu maľby, literárnej tvorbe a aj v istom zmysle premiérovo k fotografii. Preto jeho textom prechádza aj starší spolužiak z bratislavskej „šupky“ v prestrojení za učiteľa fotografického remesla (Miro Švolík) i starí bardi špecifickej imaginácie fotografického obrazu, akými boli Cartier-Bresson, Vivian Maierová či František Drtikol.

Robert Bielik v spomenutom texte ďalej rozviedol sémantiku názvu v tom zmysle, že fotografovo „teraz“ je v každom zlomku sekundy otvorené nekonečným fragmentom večnosti i večnosti samotnej. Povedzme, že Bielik hovorí o – vždy riskantnej – subjektívnej skúsenosti zabúdania a rozpamätávania sa, ktoré sa zlialo do jediného okamihu. Napríklad okamihu zrodu a zániku zároveň. Ak by sme hovorili o preludnom okamihu, potom by sme museli hovoriť aj o preludnej stope na človečej ceste pod vesmírom otázok.

Teda o čom inom by sme mali hovoriť, ak nie o archetype. Nuž a Robert Bielik už dosť dlhý čas pracuje predovšetkým s archetypálnou symbolikou ľudskej lebky. Nazdávam sa, že nezáleží na tom, či je podoba tohto archetypu súčasťou kompozície, ako napríklad Chlapec a lebky (2010) či Sestry (2020), alebo detailom hlavy filozofa Ludwiga Wittgensteina na smrteľnej posteli (2021).

Bielik sa však akosi nemieni obmedzovať žiadnou témou a zároveň jeho téma sa v istom zmysle obnovuje v každej chvíli. Totiž vari najosobnejší súbor Bielikových obrazov autor nepomenoval len tak voľajako spakruky. Naopak, pomenoval ho čo najcielenejšie: V každej chvíli mám na výber.

Zvolenú tému týchto kompozícií zjednocuje predstava samovraždy. Alebo špecifické rozpoloženie, v ktorom sa utvára predstava extrémnej subjektívnej skúsenosti. Vlastne tej najsubjektívnejšej. Obrazy preludných okamihov, ktoré ostatný raz radikálne zostručnili svet. V uvedenej súvislosti sú však Bielikove kompozičné i naratívne schémy dosť nezvyčajne viac-menej repetičné. Sám autor sa pritom odvoláva na svoju dvojdomosť, jednoducho pripomína svojím písaním aj túto cestu, akési precizovanie uvedomenia si každej prežitej chvíle.

Nazdávam sa, že niekde tu médium fotografie vnímané ako Fragmenty bezčasia ponúklo Robertovi Bielikovi zanechať kvalitnú umeleckú stopu, ktorú vie využiť v tvarovej i znakovej praxi ostatných – ním použitých – erbových médií. Výstava v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave sa tak stala hostiteľskou galériou rovnako kvalitného poznávania výtvarného diela Roberta Bielika.