Nikto to tu neprežije
V sobotu uplynie 50 rokov od smrti Jima Morrisona.
Autor je spisovateľ
Tretieho júla 1971 sa vo vani prenajatého parížskeho bytu na Rue Beautreillis skončila životná púť amerického básnika, frontmana legendárnych The Doors a všakovakými škandálmi opradeného Jašteričieho kráľa, Jima Morrisona. Od okamihu, keď mŕtve telo speváka našla jeho partnerka, ubehlo polstoročie.
Kedy som prvýkrát počul Jima spievať? Bola to skladba Light my fire alebo Riders on the Storm? Love street či Break on Trough? Celkom presne už neviem, úplne presne si však spomínam na blšáky v Krakove, Novom Targu či poľskom Tešíne, na ktorých som si ako gymnazista kupoval magnetofónové kazety. Pirátske kópie doorsáckych albumov som doma prehrával na magnetofóne zakúpenom na Maria Hilfer Strasse, na šunke so svetielkami blikajúcimi do nekvalitného zvuku. Keď som si nejakú skladbu chcel prehrať znova, bolo potrebné stlačiť tlačidlo rew. Stláčal som ho často. Tak som sa stal fanúšikom.
V tom deväťdesiatkovom praveku, v tej nesmierne dávnej a úsmevnej dobe, keď neexistovali internetové vyhľadávače a informácie neboli dostupné prakticky okamžite, čakal som každý mesiac, kedy sa v stánku objavia Dotyky, vtedy celkom progresívny časopis pre mladú literatúru a umenie. Raz ma v ňom čakalo prekvapenie, obsiahly text o kapele, preklady textov, Jimove citáty.
To bola bomba pre zasrana v zapadákove, keď si zrazu čítal slová ako