Bieloruský denník: Deti vymýšľajú výkriky, hrajú sa na OMON i demonštrantov a čakajú rodičov z väzníc

Každú nedeľu napriek masívnym represiám a zatýkaniam protestujú Bielorusky a Bielorusi proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Malí Bielorusi musia skoro dospieť.

Ešte pred voľbami deti na masových akciách (protestoch) nevyzerali nejako neprirodzene. Rodičia brali so sebou svoje deti do reťaze solidarity a na prechádzky po centre mesta počas spontánnych akcií.

Na stretnutia s demokratickými kandidátmi tiež chodili celé rodiny. Zdá sa, že je to veľmi dôležitý detail.

Keď ideš robiť niečo protizákonné, keď ideš s agresiou a tvojím cieľom je zaútočiť, je málo pravdepodobné, že vezmeš so sebou dcéru alebo syna.

Ale keď ideš von, aby si prejavil solidaritu s ostatnými Bielorusmi a protestoval proti bezpráviu, je prirodzené ísť s deťmi. Dokonca aj proti takému krutému režimu, aký nastolil Alexandr Lukašenko v Bielorusku.

Dňa 9. augusta Bielorusi s celými rodinami čakali na výsledky hlasovania pri volebných miestnostiach. S deťmi, rodičmi, susedmi a domácimi miláčikmi.

Mamičky a otcovia dokonca boli aj s kočíkmi.

Tato tradícia chodiť na akcie s rodinou, priateľmi a susedmi pretrvávala mnoho mesiacov, kým nelegitímna vláda nezvýšila hrozbu násilia a možný trest na novú, ešte vyššiu úroveň.

Strašenie deťmi

Úrady sa teraz vyhrážajú odňatím detí. Štátna propaganda a zástupcovia nelegitímnej vlády aktívne využívajú tému detí.

Sú známe prípady, keď sa rodičom vyhrážali, že im z rodiny vezmú deti. Niektorí Bielorusi po takýchto hrozbách radšej opustili krajinu.

Našťastie, zatiaľ takéto hrozby zostávajú iba hrozbami. Propaganda sa snaží presvedčiť, že Bielorusi na protestných akciách využívajú detí ako „živý štít“.

Tu sa však, podľa môjho názoru, skrýva zásadný rozdiel vo vnímaní toho, čo sa deje, očami príslušníkov nelegitímnej vlády a z pohľadu tých, čo chcú zmenu.

Bielorusi, ktorí chcú žiť v krajine, kde zákon funguje, vnímajú svoje akcie ako mierumilovné. V tomto zmysle sa nedeľné pochody ničím nelíšia od pouličného festivalu alebo demonštrácie.

Zobrať detí na pokojné demonštrácie je prirodzené.

Ale keď udalostí vnímaš ako vojnové, potom áno – deti sú pre teba skutočne „živým (ľudským) štítom“. Ale iba diktátor a niektorí jeho priaznivci chcú vojnu.

Príbeh 1. Chlapček – líder

Prvýkrát som to videl 23. augusta.

Vyše 100-tisíc ľudí sa zúčastnilo na pokojnom pochode na Námestí nezávislosti v Minsku. Obsadili sme celý priestor námestia, ale ľahko sme sa rozchádzali, keď bolo potrebné uvoľniť cestu sanitke.

A uprostred cesty, priamo po deliacej čiare, kráčal chlapec. V jednej ruke mal bielo-červeno-bielu vlajočku.

Mával ňou a detinsky zvučne vykrikoval: „Nech žije Bielorusko!“ Tisíce hlasov mu odpovedali: „Nech žije!“

Viete si to predstaviť, však? Vyzeral tak na 5 rokov a už mohol byť hrdý na to, že zadával rytmus na stotisícom pochode. Klobúk dolu!

A takéto dieťa nie je jediné v Bielorusku – viackrát som sa s takými chlapcami a dievčatami stretol na rôznych nedeľných pochodoch v Minsku.

Príbeh 2. Hra na príslušníkov OMON-u a demonštrantov

Bohužiaľ, nie všetky príbehy o deťoch sú také inšpirujúce. Niekoľko rodičov, ktorí nemajú medzi sebou nič spoločné, mi povedalo o novej populárnej hre medzi deťmi: na OMON a demonštrantov.

Detí sa rozdeľujú do dvoch tímov.

Tí, ktorí sa stali príslušníkmi OMON-u, „bijú a zadržiavajú“ tých, ktorí dostali rolu demonštrantov.

Jeden z rodičov povedal, že napriek pravidlám chce väčšina detí byť demonštrantmi.

V tejto hre sú vnímaní ako strana dobra.

Príbeh 3. Deti opakujú po rodičoch

Deti naozaj rady kopírujú dospelých. Najmä ak ide o veľký počet dospelých.

Najmä ak títo dospelí opakujú isté výroky – či už medzi sebou, nahlas, spoločne, alebo slávnostne.

Niet sa čomu čudovať, že deti často „zradili“ svojich demokratických rodičov na najneočakávanejších miestach: v obchodoch, kaviarňach, na materských a stredných školách.

Niekedy to vytvára nebezpečné situácie: keď napríklad dieťa opakuje výkriky z demonštrácie na škole, kde sa jej vedenie zúčastnilo na falšovaní volieb.

Ale keďže väčšina v Bielorusku podporuje zmeny a nie Lukašenka, spravidla také výkriky vyvolávajú len pozitívnu reakciu.

Deti, ktoré nečakane na celý obchod alebo kaviareň zakričia niečo ako „Lukašenko do avtozaka!“ (pancierovaného auta pre väzňov) – to je nádhera.

Úplne však chápem, prečo sa rodičia takých vecí boja – najmä teraz, keď sa úroveň represií tak výrazne zvýšila.

Čo hovoria rodičia?

Niekoľko rodičov, z ktorých väčšina sa zúčastňovala a naďalej sa zúčastňuje protestných aktivít, mi rozprávalo o svojich trápeniach v súvislosti s deťmi.

Všetci sa zhodli na tom, že po účasti na masových reťaziach solidarity a stotisícových pochodoch v auguste si deti veľmi rýchlo osvojili protestné výkriky a piesne.

Bolo ich počuť po celej krajine – aby sa nimi človek „nenakazil“, musel na tom veľmi tvrdo popracovať.

Dokonca aj tí rodičia, ktorí svoje deti na akcie nebrali, si od nich známe výkriky vypočuli doma a na dvore.

Zároveň niektorí rodičia poznamenávajú, že deti ovplyvnili aj tie nedobré momenty. Niektoré sa začali báť ľudí v uniforme – do takej miery, že sa rozplačú ihneď, ako ich uvidia.

Ďalším problémom je vysvetliť deťom, kde je ich otec alebo mama, ak sú zadržaní. Kým zadržanie na 15 dní sa ešte dá odôvodniť pracovnou cestou, s termínmi niekoľkoročného väzenia sa to nepodarí.

A potom prichádza čas ťažkých rozhovorov: keď musíte vysvetliť, prečo je mama alebo otec vo väzení, hoci sa ničím neprevinili.

Rovnako ťažké sú pre detí nútené sťahovania – spravidla nechcú opustiť svojich priateľov a nie vždy pochopia, prečo sa nemôžu vrátiť do Bieloruska.

***

Denník sa po krátkej prestávke vráti a bude pokračovať v auguste.

Som si istý, že o mesiac budeme k slobodnému a demokratickému Bielorusku oveľa bližšie ako teraz. Bližšie ku krajine, kde sa deti nemusia báť ľudí v uniforme a strachovať sa o svojich rodičov, ktorí sú na dlhých služobných cestách.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.