Riaditeľka činohry SND Kičiňová: Dlho sme premýšľali, či si vôbec môžeme dovoliť začať hrať
Šéfka Činohry Slovenského národného divadla hovorí o tom, ako prežili pandémiu a ako sa dá hrať, ak mesačne dostanú menej peňazí, ako potrebujú na platy a fungovanie budovy.
Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Michalovciach a na dolnom Zemplíne.
Miriam Kičiňová je rodáčka z Trebišova. Pôsobila v divadlách na východe Slovenska, teraz riadi Činohru Slovenského národného divadla. Divadlo nemohlo päť mesiacov hrať, teraz sa opäť otvorilo. Po dlhej prestávke budú hrať netradične aj v auguste.
V rozhovore hovorí:
- aké to je opäť môcť hrať pre divákov v sále
- o finančných problémoch divadla a o tom, či sa bude zvyšovať vstupné,
- o rozdieloch medzi divákmi v Bratislave a na východe,
- o ministerke Milanovej aj o novom vedení divadla,
- či sa niekedy plánuje vrátiť do Trebišova, z ktorého pochádza.
Aké bolo po piatich mesiacoch hrať?
Urobilo to radosť a nielen divákom, ktorí mohli prísť, ale aj hercom, že sa to konečne môže znova diať. V decembri sme ďakovali za stream s tým, že to bolo asi posledné predstavenie na dlho. A trvalo do 14. mája, keď sme mohli opäť hrať. Je to uvoľňujúci, ale aj stresujúci pocit. Situácia sa neustále vyvíja a herecké – divadelné povolanie je rizikové.
Bolo ťažké vrátiť sa?
Zastaviť divadlo je ľahké, ale spustiť ho je veľmi ťažké. Po piatich mesiacoch nám jednoduché oprašovačky stačia pri inscenáciách, ktoré hráme desať, pätnásť rokov. Novšie veci potrebujú oveľa viac času na skúšky. Pri veľkých inscenáciách tak venujeme štyri až päť dní tomu, aby sa na konci týždňa odohrali.
Čo ste počas tých piatich mesiacov robili?
Stále sa niečo dialo. Zmenilo sa vedenie divadla, aj moja pozícia. Riešili sme, ako ďalej. S dramaturgmi sme nerezignovali na prípravu dramaturgického plánu, lebo ešte stále verím, že zmyslom SND je tvorba. Myslím novú tvorbu a nielen obohrávanie repertoáru s otázkami, či budeme mať peniaze na platy, na odmeny pre zamestnancov, ktoré sú závislé od odohraných predstavení. Popritom sme sa zaoberali technickými problémami, legislatívnymi zmenami a smernicami. Nastavovali sme si rôzne modely a odhady fungovania.
Ako si to mám predstaviť?
Napríklad, či je bezpečné začať skúšať už v marci, lebo už to bol veľmi dlhý čas bez diváka. Zároveň sme riešili premiéry, ako ich nastaviť, či by sme ich odohrali s divákmi alebo online. V marci sme riešili, že potrebujeme hrací plán na máj. Chceli sme byť pripravení, a keď nám 10. mája povedali, že môžeme znovu hrať, 14. mája sme mohli začať. Do toho sme riešili testy, očkovanie.
Testovali ste zamestnancov?
Áno. Ešte na jeseň sme mali s BMC SAV dohodu a testovali sme sa pred veľkými streamami. Mali sme tak istotu, že aj keď je 45 ľudí na jednom mieste, tak vieme aspoň štyri dni, že sa môžeme cítiť ako-tak bezpečne. Potom sme začali skúšať a bola tam radosť, ale aj obavy. Potom vyskočili čísla, zmenili sa pravidlá, jeden deň sme začali skúšať a na druhý sme to museli zrušiť. V rámci prevádzky to spôsobuje veľké výkyvy. Vtedy sme začali zisťovať, kto je očkovaný. A podľa toho sme aj upravovali plán premiér, napríklad.
Ako?
Pôvodne som chcela začať robiť inú inscenáciu, lebo sme sa báli, že skúšanie nemusí byť pre staršie kolegyne bezpečné. Potom sa ukázalo, že staršie kolegyne sú
