Sochár – konštruktér

Štefan Belohradský: Sochár – konštruktér. Pod týmto názvom pripravila trnavská Galéria Jána Koniarka v Synagóge – Centre súčasného umenia výstavu k nedožitým deväťdesiatinám Štefana Belohradského (kurátorka Ľuba Belohradská). Návštevník môže na výstave sledovať proces premeny klasickej sochárskej moderny (figuratívne diela z kameňa) cez štruktúrované formy keramík až po konštruktivistické objekty – stabily či mobily. Belohradský vytvoril okrem komorných diel početné monumentálne objekty do architektúry a exteriérov, ktoré výstava prezentovala veľkorozmernými plotrami, čo dotvorilo plnohodnotný profil jeho tvorby.

Po absolvovaní štúdií (architektúry na SVŠT 1952, sochárstva na VŠVU 1959) sa Štefan Belohradský zameral na u nás netradičnú oblasť konštruktívneho umenia a v krátkom čase dospel k rýdzej konštrukčnosti formy. Tomuto procesu napomohlo jednak Belohradského technické štúdium i osobnostné nastavenie vnímania priestorových vzťahov. Estetický program jeho individuálnej koncepcie bol odlišný od toho, čo sa vtedy v slovenskom sochárstve robilo.

Nové tvaroslovie spájal s experimentovaním s rôzne opracovanými novými materiálmi (hliník, dural, plexisklo, liaty betón). Základným princípom jeho tvorby je variabilnosť a kombinatorika formy, čo mu umožnilo konštruovať tvaroslovie otvorené do priestoru. Je to koncepcia, ktorá ruší chápanie sochy ako uzatvoreného objemu hmoty situovanej či už v interiéri, alebo exteriéri. Súčasne tým autor docielil nový dialóg sochy-objektu s priestorom, prelína sa s ním a prestupuje ho v meniacich sa obrysoch.

Objekt tým tvorí niečo ako nestálu, meniacu sa formu. Objekty sú konštruované z elementárnych prvkov identických tvarom, ale rozdielnych veľkosťou, ktoré sú skladané po vertikálnej osi a je možné meniť ich vzájomnú polohu. Belohradský využíva pri rozpohybovaní objektu viacero možností: pohyb pasívny (pohyb diváka okolo objektu), pohyb mechanický (zmena polohy autorom, príp. iným zásahom) a pohyb aktívny (el. motorček). Výsledkom je socha-objekt, ktorý nemá pri vizuálnom vnímaní stabilnú formu a svojím charakterom sa začleňuje do diferencovanej množiny umenia op artu.

V tom čase bola v európskom umení aktuálna metóda série (v protikladných typoch umenia od op artu po pop art a novú figuráciu), ku ktorej sa hlásili aj umelci z okruhu konkretizmu, resp. nových tendencií, u nás členovia československého Klubu konkretistov, ktorého bol Š. Belohradský spoluzakladateľom v roku 1967.

Prevládajúcim kompozičným riešením Belohradského objektov bola vertikála niekedy zavŕšená kupovitým útvarom, ktorý svojím perforovaným telom navodzoval odhmotnenú bublinu. Niektoré z Belohradského realizovaných objektov vzhľadom na ich význam a súvislosti treba zvlášť spomenúť. V roku 1969 vytvoril kinetický objekt Slnko nádeje pre československý Pavilón Expo 70 v Osake, objekt netypicky visiaci zo stropu, ktorý mal v tej dobe svoj symbolický význam, a následne pre autora ďalšie negatívne dôsledky.

Príkladom pre vertikálne vretenovité kompozície je Vreteno, 1966, monumentálny objekt osadený pred fabrikou Chemko Humenné. V nasledujúcich normalizačných rokoch patril k nevyhovujúcim odstráneným dielam. Za akúsi syntézu diel sériovo vrstvených z kovových plátov s podprahovým symbolickým odkazom možno považovať Neobjednaný pomník, 1989-1992. Jeho silný vizuálny účinok je založený na svetelných reflexoch na vysoko leštenom použitom materiáli.

Možno by úvaha na túto tému mohla sledovať ono minulé obdobie, keď aj Belohradského postihol zákaz fungovania vo verejnom kultúrnom priestore. Práve vtedy sa venoval umeleckej tvorbe v plošných médiách, najmä kresbe, pastelu a serigrafii. Aj tu však objavil priestor pre experiment, vytvoril napríklad sériu mechanických kresieb kyvadlom.

Proces premeny sochy ako sochárskeho objektu prebiehal v slovenskom umení v 60. rokoch a Belohradského tvorba má nezastupiteľné miesto v definovaní sochy ako technicko-konštrukčného objektu.