Denník N

Sama v Iráne. V krajine, kde sa ženám bez sprievodu ťažko hľadá nocľah (reportáž)

Cestovala som po tej záhadnej krajine dni a noci s neznámym mužom Rezom, vypili sme hektolitre sladkého čaju, aby som napokon dostala otázku – prečo sa používa vojna na dosiahnutie mieru? 

Sme v meste Chorramšahr na pomedzí dvoch krajín: Iránu a Iraku. Niečo ako naše Komárno. Za riekou Karun sa už nachádza iracké mesto Basra, známe z prvej vojny v Perzskom zálive.

Irán dlhé desaťročia vzbudzuje obavy Západu. Klerici na čele tejto krajiny popierajú jadrový program na zbrojárske účely, medzinárodné spoločenstvo je však iného názoru a chce ho prinútiť k jeho obmedzeniu.

Ako žijú v tejto krajine jednoduchí ľudia?

Pýtajú sa ma, skadiaľ som

Reza Samsami. Tak sa volá Iránec, ktorý sa stal mojím spoločníkom na cestách po tejto krajine, takmer tridsaťtrinásobne väčšej než Slovensko.

Spoznala som ho pri klasickej iránskej aktivite.

Foto – Katarína Líšková

„Dáš si čaj?“ O Iráncoch sa hovorí, že sú najlepšími hostiteľmi na svete. Ich povestná perzská pohostinnosť vás takmer núti na každom kroku prijímať pozvania na silný čierny čaj, ktorý sa leje ako hustá smola zo starých samovarov. Všetko dochutené žltým cukrom zafarbeným od šafranu.

Po prívale cukru a čierneho moku sa srdce rozbúši a hlava zakrúti tak, ako by ste si dali silnú kávu alebo pohár whisky. Najmä ak tých čajov denne vypijete bezpočet. Netreba asi zdôrazňovať, že alkohol je v tejto krajine prísne zakázaný.

Po prisadnutí dostávam od Rezovych spoločníkov obligátne otázky.

„Skadiaľ si?“

„Ako sa ti páči naša krajina? Čo si myslíš o Iráne?“

„Ako je možné, že cestuješ ako žena sama?“

„Kde máš manžela, ktorý by cestoval s tebou?“

„Kde si nechala deti a kto sa ti zatiaľ o ne stará?“

„Máš písomný súhlas od rodiny, že cestuješ takto sama?

Spŕška otázok na mňa dopadá ako farebné lístie na prechádzke jesenným lesom.

Reza sa do rozhovoru veľmi nezapája a po chvíli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie