Hraničný priechod, za ktorý vo Veľkých Slemenciach bojovali desaťročia, zatvorila pandémia. Miestnym to až tak neprekáža
Počas pandémie sme sa museli znova naučiť, ako sa žije za uzavretými hranicami. Obyvatelia Veľkých Slemeniec to mali trošku ľahšie a ani teraz sa na uzavreté hranice nesťažujú.
Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Michalovciach a na dolnom Zemplíne.
Ulica vedúca k ukrajinskej hranici býva rušná a plná áut so zahraničnými značkami, ale v tento júlový deň je tichá a prázdna. Veľké Slemence poznačil covid rovnako ako väčšinu Slovenska, ale miestnym sa zmenil život aj v dôsledku uzavretia hraničného priechodu, za ktorý v dedine bojovali desaťročia.
Na budovách priechodu sú nápisy väčšinou trojjazyčné: v slovenčine, maďarčine a ukrajinčine, ale o uzavretí hranice informuje iba nápis v slovenčine so značkou zákaz vstupu. Priechod uzavreli prvýkrát počas prvej vlny a druhýkrát začiatkom novembra. Zatváranie hraníc z ostatných dní sa ich nedotklo, pretože odvtedy ho ani neotvorili.
Miestni sa na to veľmi nesťažujú. Dedina je rozdelená už sedemdesiatpäť rokov a všetci pamätníci z časov spred zriadenia hranice zomreli. Rovnako zomreli aj viacerí z tých, ktorí bojovali za otvorenie hraničného priechodu.
Otvorenie priechodu v roku 2005 znamenalo pre miestnych eufóriu, ktorá však rýchlo pominula. Dnes hovoria, že si to predstavovali inak, lebo priechod objavili Ukrajinci pracujúci v zahraničí, ktorí zaplavili dedinu.
Prečo to urobili? Nevieme
Sliepky boli ešte na tejto strane a svine už na druhej, opisuje vytýčenie hranice uprostred dediny Kató néni, čiže Katalin Jónás, ktorá sa narodila v roku rozdelenia Veľkých Slemeniec. Jej dve babky tiež zostali v Malých Slemenciach. Býva niekoľko krokov od ukrajinskej hranice, ktorú v prvých šiestich desaťročiach svojho života nemohla prekročiť.
Prečo sa tak stalo?
