Starobylé hrazdené chyže aj výstavné amerikánske domy. Ako na Zemplíne miznú unikátne stopy stavebného vývoja

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Michalovciach a na dolnom Zemplíne.

Hovorí, že je len obyčajný dedinský chlapec, ktorý na bicykli a s otvorenými očami jazdí po dedinách Zemplína. Nejde však len o romantickú výplň voľného času. Maroš Volovár so sebou nosí fotoaparát, zaznamenáva, dokumentuje, skúma. Predmetom jeho záujmu je tradičné dedinské staviteľstvo na východnom Slovensku. Tejto téme sa ako doktorand venuje na Fakulte architektúry pražského Českého vysokého učení technického.

Volovár pochádza z Budkoviec, dediny južne od Michaloviec. Ide o oblasť, kde ešte pred sto rokmi prevládali domy s drevenou konštrukciou. Posledné z nich, roztrúsené po kraji, ešte stoja. Pre domácich ide spravidla o triviálnu vec, ktorú vedia odbiť tým, že veď staré musí nahradiť niečo nové.

Domy s rámovou nosnou konštrukciou boli donedávna špecifikom tejto oblasti. Dôležité je, že reprezentujú staviteľskú techniku, ktorá sa na strednom a západnom Slovensku už nezachovala, alebo ju možno zachytiť len archeologicky.

Na svojich cyklotúrach Volovár objavuje posledné ukážky nížinných drevených domov. Snaží sa ich zaznamenať skôr, než zmiznú. Väčšina z nich sa rozpadáva, sú opustené alebo slúžia ako sklady. Žiadna z týchto stavieb nie je pamiatkovo chránená. Ide pritom o posledné doklady staršieho stavebného vývoja východoslovenského vidieka. A netýka sa to len drevených skeletov, ale aj iných pamiatok dedinskej architektúry. Napríklad takzvaných amerikánskych domov z konca monarchie a medzivojnového obdobia.

Mimo záberu a záujmu

Byť na periférii znamená byť mimo dosahu a záujmu. Byť nepodstatný či priam neexistovať. Periféria, ako fenomén okraja, je aj miestom pozvoľného vývoja, neskoršieho prenikania nových trendov a konzervovania tradície. To, čo pôsobí ako zadubenosť či spiatočníctvo, môže byť v istom zmysle pozitívum. Na periférii sa totiž často zachová práve to, čo už inde dávno zaniklo. Zapadákov sa takto stáva zdrojom historického poznania.

Toto všetko platí o tradičnom dedinskom staviteľstve na Zemplíne či v rámci Východoslovenskej nížiny. Ide o oblasť, kde boli najstaršie stavebné prejavy ešte donedávna živé. V prevažne vidieckej oblasti na východ od Košíc a južne od Humenného sa až do polovice 20. storočia zachovala technika drevených konštrukcií domov, typická pre väčšinu územia Európy i naše mestá v stredoveku.

Keď Volovár so svojimi zemplínskymi drevenými skeletmi začal navštevovať konferencie zamerané na dejiny a vývoj stavieb, zožal prekvapenie archeológov, ktorí nachádzali analogické konštrukcie v najstarších stavebných vrstvách miest, napríklad v Brne. Vôbec pritom netušili, že kdesi na východe Slovenska