Čierna dedina na dolnom Zemplíne stále smúti za mužmi, ktorých Rusi zobrali na tri dni prác a z ktorých väčšina sa nikdy nevrátila

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Michalovciach a na dolnom Zemplíne.

Boli to pracovití mladí muži, ktorým povedali iba toľko, že treba pomáhať pri oprave zbombardovaného mosta na neďalekej Ukrajine. Dúfali, že z toho môžu mať aj trošku peňazí, a preto sa na „malenkij robot” prihlásili desiatky z nich. Zbalili si jedlo na tri dni, lebo im povedali, že po troch dňoch sa môžu vrátiť domov.

Niektorí sa vrátili až po šiestich rokoch, iných pochovali po dlhých rokoch nútených prác v masových hroboch na východnej Ukrajine.

Neboli to vojaci, len bežní občania, ale to nikto neriešil.

Život v Malom Horeši sa tým radikálne zmenil. Odišlo takmer 160 mužov, z ktorých sa dve tretiny nikdy nevrátili. Rusi organizovane deportovali obyvateľstvo južného Zemplína, Gemera a Spiša, malenkij robot si vyžiadal najviac obetí práve v Malom Horeši.

O príbehu odvlečených mužov sa desaťročia mlčalo, keďže Rusi vnímali veľmi citlivo, ak sa o nich hovorilo aj inak ako o osloboditeľoch. Československá vládna moc tabuizovala tiež to, že ruské deportácie využívala pri svojich snahách o vytvorenie čistého národného štátu.

Prezidentka Zuzana Čaputová bola v júni tohto roka prvá vysokopostavená slovenská politička, ktorá sa objavila v Malom Horeši a vypočula si príbehy tunajších ľudí. Čakali na túto chvíľu sedemdesiatpäť rokov.

Ako vytvoriť čistý národný štát

Ruské vojská obsadili územie Medzibodrožia koncom roka 1944 a od začiatku decembra organizovala Červená armáda a orgány sovietskej štátnej bezpečnosti deportácie tunajších obyvateľov. Deportácie sa dotýkali Podkarpatskej Rusi a územia dnešného severovýchodného Maďarska, ale aj údolia Bodvy, Gemera, Košíc a niektorých západnejších obcí a miest.

Z územia dnešného južného Slovenska odvliekli na nútené práce približne