Populizmus zabíja. Potrebujeme koalíciu proti populizmu

Autor je člen strany Spolu, poslanec NR SR a primátor Hlohovca

Toto leto nežijeme nič, čo by sme nezažívali pravidelne. Ani horúčavy, ani populistický ústavný aktivizmus. V tento deň pred siedmimi rokmi som v reakcii na vtedajšiu letnú politickú prevádzku napísal: „Navrhujem novelu ústavy, podľa ktorej už v tomto volebnom období nebude možné meniť ústavu.“

Rozumiem volaniu po zmene zmeny, lebo veď toto sme nechceli. Ani ja som nechcel vládu chaosu, populizmu a nekompetentnosti zhmotnenú v osobe Igora Matoviča či korporativizmu, papalášizmu a morálneho nevkusu zosobneného Borisom Kollárom. Aj ja som sa vo svojom volebnom rozhodnutí zmýlil, a to by som bol Za ľudí volil, aj keby som za nich nekandidoval. Ale tiež som nevedel, že v skutočnosti nevolím stranu Andreja Kisku, lež Veroniky Remišovej. S touto informáciou by, samozrejme, moja voľba vyzerala inak. Ak by som chcel v tejto vážnej chvíli žartovať, poviem, že v najbližších voľbách už túto stranu určite voliť nebudem.

Dnes sklamaní voliči Igora Matoviča mali predsa len viac vstupných informácií. Po jeho desaťročnom politickom performance bolo jasné, že je to sebastredný, malý, aj keď marketingovo zdatný človek, ktorého politický horizont sa končí tam, kde on prestáva byť centrom diania. Či to bola dostatočná kvalifikácia na prevedenie krajiny poficovským marazmom (o pandémii sme v čase voľby nechyrovali)? No, nebola, dalo sa to tušiť. Aj preto je možno teraz také ťažké stretnúť živého voliča Igora Matoviča. Tak ako bol pár rokov po triumfálnom víťazstve Smeru v roku 2012 problém stretnúť živého voliča Roberta Fica.

A teraz idem ako výkonný politik na tenký ľad, ale nie som ten, čo za každú cenu pláva po prúde: Byť občanom znamená veľa práv, ale aj zodpovednosť v ich uplatňovaní, napríklad aj voličského práva. Máme právo slobodne voliť, a nesieme zodpovednosť za svoju voľbu. Žijeme v slobodnom svete (a som tomu nesmierne rád, keďže som prvých dvadsať rokov prežil v neslobode komunizmu), vďaka tomu môžeme túto svoju voľbu každé štyri roky opraviť, ak treba.

Táto krajina bude potrebovať zásadné a na začiatku aj nepopulárne reformy, ak sa nemá po prešustrovanom období postpandemickej obnovy definitívne zaradiť do tábora európskych lúzrov. Kde sa síce stále bude žiť lepšie ako v troch štvrtinách zvyšku sveta, ale horšie, ako by sa mohlo, keby sme si sami neukradli vlastnú budúcnosť.

Sám som si to zažil na komunálnej úrovni. Sľúbil som zmenu, drvivo som vyhral… a potom som splnil, čo som sľúbil, a väčšinu sľubovaných vecí som aj urobil. Isteže mi to ľudia v nasledujúcich voľbách „spočítali“, pretože ich predstava o zmene sa nie vždy musela kryť s tým, čo som im sľúbil a čo si slobodne zvolili. A áno, ustál som to len o chlp.

A teraz poďme späť na veľké ihrisko. Viete si predstaviť, že ak sa aj nájdu odvážni a schopní politici, ktorí na to dokonca získajú mandát, dovolia im – v prípade ústavnosti skrátenia volebného obdobia referendom – nezodpovední populistickí politickí nadháňači dokončiť čo len jedno volebné obdobie?

Chápem frustráciu ľudí, voličov opozície úplne prirodzene, ale aj voličov vládnej koalície. Posilňovanie priamej demokracie na úkor zastupiteľskej na centrálnej úrovni v dnešných časoch oveľa jednoduchšej manipulácie ľuďmi napríklad prostredníctvom sociálnych médií však vyhovuje iba populistom, ktorí potrebujú nestabilitu na svoje politické prežitie. Určite nie občanom, ktorých záujmami sa populisti ako prví veľkohubo zaštiťujú.

Ako jednoducho spoznať populistu? Pozri sa, ako sa to, čo hovoril v pondelok, podobá na to, čo hovorí v utorok, stredu, vo štvrtok… Príklad argumentačných kotrmelcov Igora Matoviča, Borisa Kollára či Petra Pellegriniho pri téme ústavnosti referenda o skrátení volebného obdobia je ako vystrihnutý zo šlabikára politického populizmu.

Pritom druhá vlna pandémie ukázala, že populizmus zabíja. Ako primátor som bezmocne sledoval v priamom prenose, ako nám v dôsledku populistického mismanažmentu pandémie na centrálnej úrovni zbytočne zomierali ľudia.

Ak si pre momentálny populizmus časti politických elít, ktoré majú reálne záujmy občana niekde v päte, rozbijeme inštitucionálne základy zastupiteľskej demokracie, čakajú nás desaťročia neradostného života v zle spravovanej krajine. A v každej zle spravovanej krajine zbytočne zomierajú ľudia. Ak nie pre pandémiu, tak napríklad ako odvrátiteľné úmrtia v kolabujúcom zdravotníckom systéme. Čo ma tretíkrát a naposledy vracia ku konštatovaniu – populizmus zabíja.

Potrebujeme koalíciu prezieravých a odvážnych proti populizmu. Pri nedávnom hlasovaní o ústavnom zákone exkotlebovca Tarabu o skrátení volebného obdobia referendom nás takých bolo v parlamente presne 33. Iba toľkí sme boli proti.